Tituly Ducha (III.)

Pôsobenie Ducha Svätého je univerzálne. Možno ho popísať podľa titulov, ktoré mu dávajú Sväté písmo a tradícia. (1. Posvätiteľ; 2. Oživovateľ; 3. Svetlo; 4. Inšpirátor; 5. Tešiteľ)

6. Oheň

Staroveké národy považovali oheň za božský prvok. Aj vo Svätom písme sú Božie zjavenia sprevádzané vide­ním ohňa: v horiacom kríku (porov. Ex 3, 2nn.); na vrcho­le hory Sinaj (porov. Ex 19, 18); prorok Eliáš bol odnesený do neba na ohnivom voze (porov. 2 Kr 2, 11); Ježiš, podľa slov Jána Krstiteľa, musí krstiť Duchom Svätým a ohňom (porov. Mt 3, 11). Nakoniec aj pri zoslaní Ducha Svätého sa uká­zali nad hlavami apoštolov ohnivé jazyky (porov. Sk 2, 3).

Obraz ohňa ponúka mnoho výkladov. Prenesený do duchovného života znamená predovšetkým horli­vosť, zapálenie sa pre dobro, pre Božiu slávu. V tomto zmysle sa hovorí o prorokovi Eliášovi, že jeho horlivosť bola podobná ohňu a že jeho slovo pálilo ako fakľa (porov. Sir 48, 1).

Aj pri ľudskej činnosti pozorujeme, aké je to dobré, keď je niekto nadchnutý napr. pre štúdium, pre umenie, pre svoju prácu. Vykonáva ju dobre a s radosťou. To je horlivosť.

Horlivosť je opakom nedobrej vlastnosti, ktorá sa nazýva „vlaž­nosť“. Tá je, podľa svätého Bernarda, „tieňom smrti“. Nedbalosť okráda človeka o radosť. Znechucuje a unavuje. Je to červ v koreni, ktorý požiera zvnútra, aj keď navonok sa všetko javí ako obvykle.

(Vlažnosť pre božské veci nazývali grécki Otcovia „sklerokardia“. Na takéhoto človeka s tvrdým, „sklerotic­kým“ srdcom vzťahovali Otcovia slová knihy Zjavenia: „Poznám tvoje skutky, že nie si ani studený ani horúci. Kiež by si bol studený alebo horúci! Takto, že si vlažný, ani horúci, ani studený, vypľujem ťa zo svojich  úst.“ (Zjv 3, 15-16). Evagrius nazýva túto neresť „démonom poludnia“. Keď vyhasne mladistvé nadšenie, „na poludnie života“, človek sa cíti unavený a stratí chuť pracovať pre dobro. Autor je presved­čený, že sa jedná o veľmi nebezpečného démona, pretože znechutený a lenivý človek nemá dostatol vôľe k odporu.)

Naopak Duch Svätý uchováva v srdci kresťana mla­distvé nadšenie, radostnú ochotu konať dobro, ku ktorému má príležitosť. Svätý Martin keď ležal na smrteľnej posteli a videl, akí sú jeho učeníci smutní, prosil: „Pane, ak môžem byť ešte užitočný, neodmietam námahu.“ Ruský spisovateľ Tolstoj vydáva pekné svedectvo o svojej tete, ktorá mu na­hrádzala zomrelú matku: vždy slúžila všetkým, ale na jej tvári bolo vidieť, aké veľké šťastie je to, keď človek môže milovať a uskutočniť svoju lásku. Áno, takto sa prejavovali svätci: oheň Ducha Svätého žiaril v ich očiach.

7. Holubica

Podľa videnia pri Ježišove krste sa stala holubica najznámejším obrazom Ducha Svätého (porov. Mt 3, 16). Holubice boli jediné vtáky, ktoré mohli byť v jeruza­lemskom chráme obetované. Symbolizovali čistotu a jednoduchosť (porov. Mt 10, 16).

Pretože holubice prilietavali zhora a vzlietali k ne­bu, stali sa pre duchovných autorov symbolom modlitby. Keď sa modlíme, sme uvádzaní do večného roz­hovoru medzi tromi božskými Osobami, čo by bez prispenia Ducha Svätého nebolo možné.

(Teofán Zatvornik vysvetľuje trojaké rozdelenie človeka, ako ho poznajú Otcovia, v tomto zmysle: Máme telo, dušu a Ducha Svätého. Telo sa živí, dýcha, pohybuje. Duša myslí, chce, cíti. Charakteristická činnosť Ducha je modlitba, ktorú možno nazývať „dýchaním Ducha“. Teles­ným dýchaním preniká kyslík do krvi a tá ho prenáša do celého tela. Podobným spôsobom modlitba „vstrebáva“ Ducha Svätého a dáva mu prenikať do všetkej našej činnosti. Duch je ako oheň, ktorý horí v srdci. Aby oheň nezhasol, potrebuje vzduch. Modlitba rozdúchava tento plameň.)

Vo svätej omši pri slovách premenenia kňaz vyslovuje tzv. epiklézu, výslovné vzývanie Ducha Svätého, aby zostúpil na dary, položené na oltár, a na ľudí, ktorí stoja okolo. Tým sa vyjadruje základná pravda, že žiadna modlitba – teda ani eucharistická modlitba – by nebola účinná, keby sa, ako hovorí Origenes, sám Duch Svätý neobracal našimi slovami k Otcovi, keby nevolal v skrytosti: "Abba, Otče" (porov. Gal 4, 6). Volá mocnejšie než my, jeho hlas prekrýva naše slabučké volanie. Týmto spôsobom Origenes vysvetľuje, že v každej modlitbe prosíme o lepšie veci, než sme sami schopní pochopiť. Ku každej modlitbe teda patrí prosba, prianie, aby sa Duch Svätý modlil s nami. Tiež si môžeme všimnúť, že v najdôležitejších obradoch liturgie sa spieva hymnus „Príď, ó Duchu Presvätý!“

Každá modlitba, akokoľvek krátka, má teda výhľad do nekonečna. Ľudskými slovami alebo zbožným pocitom srdca prenikáme do Božieho sveta, do života Najsvätejšej Trojice.