Pán Ježiš začal svoju verejnú činnosť, keď bol už dospelým mužom – mal viac ako tridsať rokov. Prvou verejnou udalosťou bolo oficiálne potvrdenie konania Jána Krstiteľa a jeho spojenie so svojím konaním. Ján bol prorokom a veľkým charizmatickým kazateľom. Býval na púšti, viedol veľmi asketický štýl života, a svoje učenie spájal so znakom obrátenia, ktorým bol kúpeľ vo vode. Človek vyznával hriechy a po ponorení vychádzal z vody duchovne obnovený. Bol to znak, ktorý predpovedal ustanovenie sviatosti krstu.

Ježiš prišiel k Jánovi a poprosil o krst z jeho rúk. Ten, aj napriek vnútornému odporu, pokrstil Krista vo vodách Jordánu. Po tomto geste ponorenia a vynorenia sa zjavila Najsvätejšia Trojica. Boh Otec prehovoril: Toto je môj milovaný Syn, a Duch Svätý symbolickým spôsobom – v podobe holubice – zostúpil na Ježiša. Bolo to znamenie, že jeho poslanie bolo pomazané Duchom Svätým. V tomto Duchu bude hovoriť a konať.

Hneď po krste bol Ježiš podrobený ťažkým pokúšaniam od diabla na púšti. Všetky pokušenia odmietol. Zlo vo forme návnady sa pokúšalo presvedčiť Ježiša o niektorých metódach, ktoré bývajú účinné v tomto svete: ľudí si možno získať chlebom, senzáciou, bohatstvom a mocou. Ježiš zavrhol tieto metódy. Vybral si chudobu, tichosť a službu.

Celé jeho verejné účinkovanie bolo charakeristické tromi prvkami:

Prvým bolo učenie. Ježišove cieľavedomé výpovede neraz šokovali poslucháčov a spôsobovali nemalé napätia. Jeho ostrá kritika bola spojená s jasnou koncepciou tvorivého prístupu k náboženskému a morálnemu životu. To spôsobovalo, že autority vtedajšieho Izraela neustále sledovali Majstra z Nazareta, pričom starostlivo počúvali jeho výpovede.

Podstatným znakom Ježišovho učenia bola snaha priviesť svojich poslucháčov k tomu, aby v ňom uznali predpovedaného Mesiáša. Téma bola delikátna, lebo predstavy o Mesiášovi v časoch Krista mali ostrú politickú ozvenu, s ktorou Ježiš nemohol súhlasiť. Zmena mentality ľudí, zvlášť verejnej mienky, je asi najťažším orieškom ohlasovania. Ježiš to vytrvalo robil až do smrti.

Majster z Nazareta sa usiloval postupne pripraviť svojich poslucháčov na zdanlivú porážku, ktorú mal utrpieť. Usiloval sa o to, aby tragédia na Golgote nezrúcala dôveru, ktorú mali voči nemu.

Druhým prvkom Ježišovho verejného účinkovania boli znamenia, ktoré potvrdzovali to, že Ježiš disponuje Božou mocou. Evanjelisti zaznamenali rad zázrakov, ktoré Ježiš vykonal. Každý z nich bol ukážkovou lekciou, ktorá vyzývala k tomu, aby mu uverili. Zázraky zhromažďovali mnohých ľudí, ktorí vyhľadávali senzácie, ale aj priťahovali poslucháčov ku Kristovi. Zázraky podnecovali atmosféru záujmu a ľuďom dobrej vôle pomáhali v tom, aby uverili Ježišovi.

Tretím prvkom, najviac ukrytým, bolo organizovanie skupiny učeníkov, ktorí mali tvoriť počiatok Cirkvi, spoločenstva, ktorému Ježiš po zmŕtvychvstaní zverí pokračovanie vo svojom diele na zemi. Voľba Dvanástich, zvláštna funkcia zverená Petrovi, plné zasvätenie do náuky, čiže dôkladné vysvetlenie toho, čo bolo podávané zástupom v podobenstvách, a nadovšetko uvádzanie do misie ohlasovania – to bola škola, ktorá pripravovala toto nové spoločenstvo na veľké udalosti, ktoré ho čakali po smrti Majstra.

Obdobie Ježišovho verejného účinkovania nám pomerne dôkladne predstavili evanjelisti. V evanjeliách je totiž obsiahnutá Ježišova náuka a ukázaný jeho postoj voči nebeskému Otcovi i voči ľuďom. Ježiš nám zjavil, ako vyzerá opravdivá láska Boha ako Otca, aj ako má vyzerať láska ľudí v jej troch základných formách: a/ láska k blížnemu (ktorý potrebuje pomoc), b/ odpúšťajúca láska k nepriateľom, a c/ vzájomná láska.

Ježiš svoju náuku potvrdil vlastným príkladom. Práve to nám umožňuje správne chápať jeho slová, ktoré niekedy udivujú. Ba aj tie najťažšie Ježišove požiadavky, týkajúce sa lásky k nepriateľom, sa dajú uskutočniť, pretože Ježiš ich realizoval v tom najvyššom stupni – keď položil vlastný život za všetkých, aj za svojich nepriateľov.

Uvažovať: KKC 535-556