Keďže jednou z funkcií blogu je zachytiť aktuálne “pohyby” vnútra jeho autora, rozhodla som sa aktuálne sa podeliť so slovami, ktoré ma nútia intenzívne premýšľať nad tým, čo treba spraviť, aby…

"Ak túžime po tom, aby v našom živote bolo vidieť Boha, musíme zmeniť svoj životný štýl, aby sa na nás viac prejavovala Božia prítomnosť. Nejde o nejakú našu snahu manipulovať Bohom. Je to ale smelý pokus vziať ho za slovo. Keď sa potom snažíme radikálne poslúchnuť jeho príkazy, Boh prostredníctvom svojho zázračného pôsobenia povie svoje Amen. Vyzývam vás, aby ste Boha usilovne hľadali! Pri svojom úsilí trvajte na nadprirodzenom životnom štýle – takom, ktorý núti nebeské zástupy jednať a ktorý uvádza Kráľa a jeho Kráľovstvo.”

Úprimne…

- naozaj chceme, aby Boh konal?
- čo vlastne robíme preto, aby sa to mohlo stať?

Dnes ráno som dostala podobné otázky, aj keď z inej oblasti. Kamarát sa ma opýtal: Aké je tvoje povolanie? Odpovedala som: Chcem manželstvo. A on sa ma spýtal: A čo robíš preto, aby si sa vydala?

Hm. Nechcem len vyjadriť kritiku… ale kladiem si otázku, či túžime vidieť Boha v akcii v našich životoch, či ešte ostal nejaký reálny priestor, kde očakávame, že zasiahne (a tým nemyslím situácie, kedy poslednou z posledných možností bude “tak sa teda pomodlím, keď mi už nič iné neostáva”), či ho vlastne potrebujeme… či vôbec ešte žijeme momenty, v ktorých potrebujeme vieru.

Keď sa pozriem do môjho života, do vlastného zrkadla, vidím človeka, ktorý je zvyknutý zmieriť sa s mnohými vecami, akosi ich “pokorne” prijať, očakávať len to, čo nejak prináleží k priemeru a nič viac. Som Božie dieťa, ale na 99% je moja prvá reakcia zameraná na viditeľné a ľudské riešenia. Povieme si – ale veď to je prirodzené. Áno. A predsa – Boh nás volá žiť v realite, ktorá je podstatne viac poznačená nadprirodzenosťou, než prirodzenosťou. Chceme to?

Chceme vidieť uzdravených ľudí? … sme ochotní sa modliť za uzdravenie, aj keď riskujeme, že odpoveď nepríde podľa predstáv nás samých, alebo podľa predstáv ľudí okolo?

Chceme vidieť požehnanie, ktoré sa vylieva do životov našich milovaných, keď sa modlíme? … sme ochotní prosiť Boha o nemožné, aj keď nás po priznaní, čo očakávame bude niekto považovať za bláznov?

A v neposlednom rade… sme ochotní vziať ho za slovo? Vziať opäť do ruky Bibliu a hovoriť s Bohom ako s niekým, kto vyslovil vážne záväzky a sľuby voči nám? Vidieť v prisľúbeniach pre Jeho deti naše vlastníctvo a dedičstvo? Sme ochotní uprednostniť to, čo hovorí on, pred všetkým, čo sa nám natíska do mysle, nech už je to z akéhokoľvek zdroja?

Modlitba s vierou má moc uvoľniť pripravené požehnanie, roztrhnúť hrádze a rozliať záplavu Božích zázrakov… Modlitbou berieme do rúk to, čo Boh oddávna túžil dať, modlitba robí našu vieru skutočnou, očakávajúcou a živou. Modlitba je odpoveďou na to, čo Boh chce konať a dať. Bez modlitby niet ovocia. Ňou sťahujeme nebo na zem, odvolávame sa na to, čo Boh sľúbil a ukazujeme všetkým, že vieme, komu patríme. Modlitbou uchopujeme pevne to, čo Boh prisľúbil, aby sa to mohlo stať realitou.

Ja toto chcem znovu žiť. Chcem znovu chodiť po tejto zemi ako občan nebeského kráľovstva. Chcem, aby skrze môj život nebo prenikalo na zem. Chcem hľadať najskôr jeho kráľovstvo. Niečo vo mne nespí, znovu to cítim. Boh má iste oveľa viac, než to, čo žijeme. Oveľa viac. Chcem stáť s rukou natiahnutou smerom k Nemu, aby do nej mohol vložiť čokoľvek bude chcieť. Všetko očakávam od Neho.