Už to, že som sa z nedele na pondelok vybúvala akoby nič, vstala som s totálnym pokojom a do nemocnice som prišla akoby na návštevu je super. Čas mi tam bežal asi aj rýchlejšie, než doma. Vôbec som sa nestihla nudiť. Sestričky max. milé a ochotné, rozdávajúce pokoj, pocit bezpečia, radosť a povzbudenie každým gestom, slovom, záujmom. Udeľujem ilavskému personálu na jednodňovej zdr. starostlivosti vyznamenie za úžasný prístup.

 

Predo mnou operovali dvoch ľudí, išla som tretia, bolo asi 10:30, keď ma začali rezať. Ráno, tesne po príchode nás navštívil lekár, ktorý robil kontrolné sono :) - ešte stále som dúfala, že uvidí prázdny žlčník :D. Ale nestalo sa... čo však veľmi potešilo, že pri pohľade naň zhodnotil: "Á, toto vyzerá veľmi dobre! To pôjde pekne." Tak super, dobrá správa pred zákrokom.

 

Anesteziologičku si pamätám, ale viac už nič. Ani či mi pichla injekciu alebo dala plyn, nič vôbec :). A ja ešte, že stihnem chirurgovi povedať, nech mi pomedzi voľný čas odsaje aj dáky tuk :D.

 

Po narkóze ma určite prebrali, ale z toho mám spomienky akoby zo sna. Pamätám si len otázku: "Pani Guričanová, bolí vás to? Cítite bolesť?" Vtedy som cítila, silnejšiu, než na pohotovosti naposledy, tak som aj odpovedala. Ešte viem, že som sa jej opýtala, či môžem ležať aj inak, než na chrbte :D (to bola dobrá blbosť :)). Povedala, že môžem, ale asi by ma to bolelo :D.

 

Spala som do druhej poobede. A potom kuriatko otvorilo oči, sestričky ma privítali späť do života a bolo to :). Hneď sa mi chcelo čúrať, lebo mi dali o jednu dávku tekutín naviac (sa im zdalo, že som v nedeľu málo pila, ale ja som pritom dala viac než 3,5 l tekutín). A tak ma hneď o druhej posadili na posteli (to samozrejme dosť bolelo). Sestrička sa hneď pýtala, či sa mi točí hlava. A ja že "Mala by sa mi?"... tak mi vysvetlila, že po narkóze mi môže byť všelijako, točiť hlava, dvojité videnie, žalúdočná nevoľnosť, vracanie. Ale ja som ani náznakom tieto ťažkosti nepocítila.

 

A tak som sa mohla hneď postaviť, vyčúrať a nechali ma pochodiť si trošku pár krokov na izbe. Už som ostala hore (všetky moje kolegyne prespali takmer v kuse do druhého rána a ja som tam ako také ranné vtáče bdela, ako keby nič). Sestričky nado mnou neveriaco krútili hlavou, že nespím, hneď chatujem, komunikujem a čítam si :D. No, čakali dvojité videnie, ale okolo mňa to ani len neprešlo... Absolútne nič ma nebolelo, okrem vstávania a líhania. Pred šiestou som už bola na wc normálne až na chodbe (asi 10-15m bolo treba prejsť). Prvýkrát s doprovodom, potom už som chodila sama, kedy som potrebovala, to bolo super :).

 

O šiestej večer nám dali 0,5l čajíku, troška cukru v ňom, to vlievalo život. Super. Mali sme na izbe telku, tak som si pozrela večerné seriály a po desiatej sme búvali až do rána do 5:00. Ráno už normálne umyť zuby, cikať, papať som mohla piškótky, presnidávku, tak to už bolo super. Snažila som sa veľa piť (mohli sme až 2,5l za ten deň), často vstávať, chodiť na to wc, popozerať z okna, prechádzať sa.

 

Ešte večer som si obzerala "hadičku", dren, ktorý nechali v rane, aby odtekalo, čo tam nemá byť. To sa na druhý deň hodnotí, podľa množstva, či sa už môže odstrániť. Pozerala som susede, tá tam mala tak 2 cm vo fľaške nakvápané, ja totálne nič. Tak som sa sestričky pýtala, či je to dobre alebo zle, že tam nič nemám. Keď ma uistila, že je to veľmi dobré, tak som bola rada :). Ráno na vizite doktor tak podozrievavo na tú nádobku pozrel, som pochopila z očnej komunikácie, že bol presvedčený, že mi museli dať druhú :D. A sestrička že "Nie, pán doktor, toto, čo vidíte, to je všetko." A doktor že: "Tak jej to už vyberte, nech ju to tam netlačí." A veru vtedy už som to tam aj riadne cítila. Takže aj v tomto som dala rekord. Najmenej tekutiny, najrýchlejšie vybratie. Samotný akt bol veľmi nepríjemný, ale priniesol okamžitú úľavu a ja už som sa cítila len a len lepšie.

 

Poobede som zvládla hodinovú maminu návštevu, prešli sme sa, sedeli sme v spoločenskej miestnosti. Môžem povedať, že ja som sa o 14tej v pondelok cítila a hýbala tak, ako moje spoločníčky na druhý deň ráno alebo neskôr. Absolútne ničím som netrpela. Nič nebolelo (samozrejme dávali mi lieky). Mojim parťáčkom bolo o dosť horšie, než mne. Jedna celé popoludnie vracala a mala nevoľnosti, nevládala vstať, druhej sa skoro celý deň tak točila hlava a bolelo rameno, že ju nemohli postaviť na nohy. No a ja tam medzi nimi, taký vyrušovač, ako rybička, samostatná, v pohode, s úsmevom a plná energie.

 

Na tretí deň ráno už som raňajkovala na stoličke po sediačky, mala som pobalené všetko skôr, než prišiel doktor. Neverili by ste, aký úžasný pocit je znovu sa cítiť ako človek len vďaka tomu, že si oblečiete spodné prádlo :D a najete sa po sediaťky. A keď sa ma na vizite doktor spýtal, ako sa mám, len som mu povedala, že som pripravená k odchodu :D. Sa smial na mne a povedal: Tak teda choďte :)".

 

Včera ma navštívili obe babky a krsniačik Vilko s Dominikou a Ľubkou, tí ma aj vzali na prechádzku, postupne papám stále pestrejšie, už som vyskúšala vianočku s maslom, bábovku od starej mamy, zemiakovú kašu, mliečko. Nič mi nerobí ťažkosti :). 

 

Baby okolo mňa nemocnicu prespali, ja som si ju užila :). Ak by mi zajtra povedali, že mi treba urobiť ešte nejaký ďalší zákrok, ani by ma nechytal strach. Ja som proste nič zlé nepocítila, neprežila. Možno trošku nepríjemné pocity, ale rozhodne nie bolesti, zlé stavy, nevoľnosti, strach. Všetko toto bolo úplne mimo mňa. Boh sa o to neskutočne postaral a ja som s užívala ovocie modlitieb všetkých. Fantastické.

 

Spoznala som sa a som na seba hrdá. Vždy som si myslela, že som precitlivelý slaboch, háklivá na seba, a trochu bojko, čo sa týka lekárov. A žila som inú realitu. Bola som v milosti pokoja, tichosti vnútra, radostného očakávania dobrých vecí, dôvery. Ani na sekundu mi neprišlo na um, že mi nemá byť dobre, že sa niečo môže skomplikovať, že budem hladná, smädná, bude mi zle. Páčilo sa mi to. Páčila som sa sama sebe :). Som rada, že som to mohla prežiť práve takto. Veľmi si tuto skúsenosť vážim :). Boh mi dokázal, že som sa mu ani na sekundu nestratila z očí. Že nikdy nezabudol, neprestal bdieť. Nie, stále si nemyslím, že on mi "dal" žlčové kamene. Nie, nemyslím si, že vytvoril túto situáciu, aby ma niečo naučil. Nie, nemyslím si, že to takto chcel. Viem, že sa oslávil, držal ma, strážil ma, uzdravil ma a ja vydávam svedectvo o Jeho nekončiacej sa dobrote voči mne. Žila som ju a žijem ju z minúty na minútu.

 

Vaša Janka s tromi dierami na 3x zašitými :)