Trošku neskoršie to sem dávam, ale hádam povzbudí aj tak...
Minulý rok, približne v tomto čase sme točili akúsi upútavku na "novembrové udalosti". Ktosi sa tam vtedy pýtal "pamätníkov" (jejej, to už patrím medzi "pamätníkov"?) ako si spomínajú na tie dni.
Spomínala som na bratislavskú tzv. "sviečkovú demonštráciu" v marci 1988. A ten človek sa pýtal, čo sme si od toho sľubovali. Čo sme chceli zmeniť? Čo sme si predstavovali že sa stane?
Myšlienky sa zavŕtali ešte hlbšie. Naozaj, čo sme vtedy robili? A čo sme očakávali? Verili sme v zmenu? Verili sme, že "komunizmus" môže padnúť? Ešte v našej generácii?
Z tých čias sa mi vynárajú v mysli už len ostrovčeky udalostí a emócií. Viem, že som sa cítila dosť osamelá (keďže som nesmela otvorene hovoriť o svojich názoroch a presvedčeniach). Žili sme vlastne v permanentnom klamstve (ak ste čítali Orwelov román 1980, tamojší "dublething" bol len malilinký kúsoček od toho, čo sme reálne žili). "Strana a vláda" mi pripadala nezničiteľná, nezrušiteľná a všemocná. Túžili sme po zmene, aj keď sme vlastne neverili, nevedeli sme si predstaviť, ako by sa tá zmena mala udiať.
Modlili sme sa. Podpisovali sme "list kardinála Tomáška". Šli sme na "sviečkovú demonštráciu" - a videli polievacie autá (pojem vodné delo som dovtedy nikdy nepočula) pripravené v uliciach Bratislavy počas niekoľkodenného lejaku, videli sme mladých mužov v uniformách s divne neprítomným (zdrogovaným) pohľadom, videli sme ako policajné autá mieria do ľudí, ako sa lámu dáždniky pod údermi obuškov... videli sme, ako množstvo ľudí stojí so zhasínajúcou sviečkou v ruke modliac sa ruženec. A modlili sme sa.
Veľa sme sa v tých časoch modlili. Organizovali sa modlitebné reťaze - potajomky, bez internetu, od úst k ústam - s rizikom, že sa organizátor prezradí... V každej skupinke bolo 24 ľudí (ktorí o sebe nevedeli, každý poznal len jedného koordinátora) a každý z nich sa modlil hodinu denne - vždy v stanovenú hodinu tak, aby sa reťaz neprerušila. (Ja som sa modlievala od 19:00 do 20:00.) Neviem, koľko takých reťazí bolo, viem len o tej "našej".
Nemali sme "ľudsky" žiadnu nádej. Nevideli sme reálny spôsob, ako niečo zmeniť. Vlastne sme asi ani neverili, že sa to dá. Jediné, čo nám vtedy ostávalo bolo - odovzdávať situáciu do Božích rúk a len Jemu dôverovať, že s tým "niečo" urobí. Jedine do Neho sme vkladali nádej na zmenu. Iného záchrancu nebolo...
A veru urobil. Nenechal sa zahanbiť. Ani trochu.
Skôr ako sme sa nádejali. Zmena prišla tak skoro, tak úplne, tak nečakane... a tak krásne - bez násilia, takmer ako na zelenom podnose. Štrngali sme kľúčmi, nosili trikolóry, lepili plagáty... a nechcelo sa nám veriť, že "si to môžeme dovoliť". Neskôr prvé naozajstné (demokratické) voľby.
Prišla demokracia. Tá vytúžená sloboda. Odrazu bola tu. A my sme jej verili.
Dnes mnohí rozmýšľajú, či to naozaj stálo za to. Či to, čo tu máme je naozaj to, čo sme chceli... Tiež mi je často smutno z politickej a spoločenskej situácie. Ale pri tej spomienke som si uvedomila jednu vec. Dôležitú vec. Asi som (konečne) prišla na to, kde sa stala chyba.
Keď nám bolo zle, verili sme BOHU. Modlili sme sa, dúfali sme v Neho. Keď sme si nevedeli pomôcť, hľadali sme pomoc u Neho. ... A hneď ako nás vyslyšal, ako prejavil svoju moc, od samej radosti sme na Neho zabudli.
Začali sme veriť samotnej demokracii.
Každá vec, keď sa stane bohom, stane sa démonom (myslím, že to povedal C. S. Lewis v knihe Štyri lásky). A presne to sa stalo aj nám s demokraciou. Akonáhle sme ju dostali, prestali sme sa spoliehať na Všemohúceho - alebo ak chcete - na Pravdu, Lásku, Spravodlivosť... ale verili sme DEMOKRACII.
Demokraciu sme postavili na piedestál. Vyložili sme ju na oltár. Hurá - už ju máme, a ona nás teraz spasí. Urobí z nás spravodlivú slobodnú prosperujúcu spoločnosť. Klaňajme sa jej. Verme jej. Tešme sa z nej...
Urobili sme si z nej boha (bôžika) - a ona sa nám odplatila. Stala sa démonom.
Konečne vidíme, že nestačí zveriť vládu (slobodne) zvoleným poslancom. Že vlastne nevládne ľud, ani pravda, ani spravodlivosť, ani láska, ak vládnu peniaze, moc, intrigy a dômyselné volebné slogany. Kedysi sme si sľubovali lásku. Sľúbili sme si pravdu... Očakávali sme, že Pravda a Láska zvíťazí nad lžou a nenávisťou. Prečo sa nám teraz zdá, že nevíťazí?
Myslím, že sme jej nedali šancu. Jednoducho sme jej prestali veriť. Od samého nadšenia sme začali zabúdať na Toho, ktorý je Pravda. A Láska. A zase sme vložili opraty do rúk "kniežaťu tohto sveta" - kráľovi klamárov, ktorý nenávidí všetko a každého.
Ale začínam vidieť svetlo na konci tunela. Konečne vidíme, že naším bohom nemôže byť ani demokracia (joj, aká macocha sa z nej vykľula!), ani nič svetské, žiadne zriadenie, žiadni vodcovia, žiaden systém... ale jedine Pán. Stále viacerí sa Zase na Neho obracajú s dôverou, ako na Jediného Možného Záchrancu. A v tom vidím nádej.
Ako u Izraelitov. Keď čítam príbehy zo Starého zákona, vidím, ako ich Boh nechal v skúške - vždy tak dlho, ako bolo potrebné, kým nepochopili - a potom zasiahol. Často zázračne. Aby sme videli, že to od NEHO dostávame všetko dobré. Nádej pre spoločnosť. Nádej pre budúcnosť. Nádej pre súčasnosť. Len treba veriť a prosiť z celého srdca. A ďakovať. Už teraz dopredu ďakovať. Za všetko, čo pre nás chystá. Lebo Dobrý Boh nám dá len Dobré veci.
Už nemusíme malomyselnieť. Nemusíme rezignovať. Stačí sa (znovu) obrátiť k Tomu, ktorý má moc a ktorý CHCE vládnuť LÁSKOU a PRAVDOU...
Vidím mnohé aktivity mnohých (prevažne mladých) ľudí. A teším sa. Teším sa, že sa znovu zobúdzame. Že zase povstáva do boja armáda modlitebníkov a mnohých, ktorí sa spoliehajú na Toho, ktorého meno je Láska. Toho, ktorý je Pravdou. A už teraz očakávam zázrak. Neviem aký. Ale viem (mám neotrasiteľnú nádej), že to bude dobré.
A som za to vďačná. Už teraz som vďačná za to, čo príde.
_____________________
Fotografie sú z niektorých minuloročných akcií na podporu slobody, pravdy a života.
Príspevok pôvodne uverejnený na http://letitia-tiba.blogspot.sk
