Včera sme sa s mojimi troma deťmi - dcérou (16) a synmi (14 a 8) vybrali na Čebrať, symbol Ružomberka, vrch, ktorý nás priťahuje, odkedy sme sa sem pred 9 rokmi presťahovali. Lenže Čebrať je - pre mňa - akoby zakliaty. Už párkrát som sa tam chystal a niečo mi to prekazilo, naposledy sme sa museli so študentmi vrátiť, lebo prišla hrozivá búrka. Ani teraz to nevyšlo. A predsa.

Túru sme nastúpili v Rybárpoli, kde sme nechali auto. Opýtali sme sa miestnych, kade sa ide hore a vybrali sme sa hľadať chodník, ktorý tu mal byť. (Určte aj je - dcéra už po ňom pred asi 3 rokmi išla, len si detaily už nepamätala.) Stúpali sme teda hore a tešili sa, že si na vrchole budeme opekať.

Avšak, hoci sme našli veľa cestičiek, ktoré sa podobali na chodníky, zrejme to boli len vyšľapané stopy podobných zablúdencov ako my.

Nebol by som veril, že taký relatívne malý vŕšok (nad mestom sa týči len 400 m, kedysi v Alpách či Dolomitoch som prekonával oveľa väčšie rozdiely) dokáže byť taký rozsiahly a že sa tam dá tak dôkladne stratiť.

Po asi trojhodinovom stúpaní sme sa už dostali do situácie, kedy nám prestalo byť všetko jedno, chlapcom dochádzali sily a dcéra, ktorá sa vybrala kamsi pred nás, hľadať cestu, sa pošmykla a zrejme z toho poriadne vyľakala, takže mojej "amazonke", pre ktorú divočina je ako domov, vyhŕkli slzy...

Rozhodli sme sa teda rezignovať na vrchol a skúsiť pohľadať cestu nadol. Ani to však nebolo jednoduché, lebo bolo treba ísť inokade a mučivo nás, najmä deti, prenasledovala myšlienka, že sme sa stratili...

Možno som bol nezodpovedný a výlet som organizačne či orientačne totálne nezvládol. Predsa však som zažil úžasný pocit spolupatričnosti medzi nami štyrmi. Najmä dcéra - pred i po tej kratučkej kríze - bola úplne úžasná, dalo sa na ňu spoľahnúť, oprieť, za ruku, nohu, či slovom, alebo i len pohľadom. S radosťou, nadšením a dojatím som konštatoval jej dospelé správanie a spriaznernosť v zodpovednosti za svojich mladších súrodencov, i za nás všetkých.

Po šiestich hodinách namáhavej turistiky sme sa vrátili k autu, doškriabaní a totálne unavení, no šťastní a vďační, že sme to zvládli. A keď adrenalín vyprchal, prepadol nás obrovský hlad, takže sme zanechali myšlienky na nejaký "plán B" a špekačky s klobásou sme si opiekli doma v trúbe.

Deti budú mať zrejme istý čas averziu k horám, ale ja mám ten pocit, že - práve v tomto veku problematických vzťahov medzi deťmi a rodičmi - sú takéto zážitky na nezaplatenie... Možno to vyznie divne, ale vzhľadom na to, že sa nikomu nič vážnejšie nestalo, som vlastne vďačný, že sme sa stratili. Našli sme čosi oveľa zaujímavejšie a dôležitejšie.