Zas tu máme pochod, ktorý vyvoláva veľa emócií. A zas tu máme aj tých veľa emócií. Pritom sa týka témy, ktorá je dosť vážna na to, aby si zaslúžila reflexiu s chladnou hlavou. Tak som sa pokúsil aj ja... s chladnou hlavou.
Pochod homosexuálne orientovaných občanov za svoje práva je legitímnou záležitosťou, ktorá by nemala robiť problémy v žiadnej demokratickej krajine.
Prečo tie emócie?
Myslím, že dôvody sú štyri:
1. Homosexualita je otázka, ktorá sa týka veľmi intímnej zložky života človeka, jeho sexuality, na ktorú je - samozrejme - každý z nás osobitne citlivý. Keď sa nás niekto alebo niečo dotkne "ako mužov" alebo "ako žien", alebo "ako vzťahu medzi mužom a ženou" alebo "ako vzťahu medzi mužom a mužom, resp. medzi ženou a ženou", sme na to osobitne citliví, možno azda až nekriticky - práve preto, lebo nám na tejto stránke našej osobnosti a našich sexuálnycch vzťahov osobitne záleží. Na druhej strane, "vďaka" sexuálnej revolúcii sa celá oblasť ľudskej sexuality, pod zámienkou odtabuizovania, stala verejnou témou - verejne sa prezentuje, verejne sa riešia dilemy či problémy, ktoré s ňou súvisia. Nie je jednoduché v tejto situácii zachovať svojej vlastnej sexualite a jej prežívaniu ten charakter intimity, dôvernosti a súkromia, ktorý si vo svojej podstate vyžaduje - a to nielen na svoje prejavy, ale aj na uvažovanie a rozhodovanie sa. A to vyvoláva emócie - pozitívne či negatívne, útočné či obranné, ktoré tejto problematike na pokojnom riešení nepridávajú...
2. Homosexualita je istou zásadnou odlišnosťou od prirodzeného heterosexuálneho charakteru ľudskej osoby. A tu sa vynára celý rad emotívnych otázok: je heterosexualita skutočne prirodzenosťou človeka? Ak áno, je jedinou možnou prirodzenou formou ľudskej sexuality? Ak nie, čo to vlastne znamená, že homosexulita je "neprirodzená"? Bez nároku na úplnosť, pokúsim sa naznačiť odpovede, ako sa mi zdá, že vyplývajú z prirodzeného zákona, teda Božieho stvoriteľského plánu. Ak sa pozeráme na ľudskú sexualitu z hľadiska jej funkčnosti (a Boh nič netvorí bez dôvodu, bez cieľa), potom ľudská sexualita (celý ten zložitý bio-psycho-sociálny ba i duchovný systém, ktorý nás charakterizuje "ako mužov" resp. "ako ženy") nás vedie jedného k druhému na to, aby sme sa navzájom obohacovali, dopĺňali, nachádzali šťastie v spoločenstve toho druhého... a aby sme spoločne plodili a vychovávali deti. Z tohto hľadiska je zrejmé, že ak by homosexuálny pár teoreticky mohol naplniť ten prvý cieľ, ten druhý zrejme nemôže, a to nie z funkčného hľadiska, ale v samej podstate takéhoto mono-sexuálneho zväzku. Ak teda uznávame ľudskú sexualitu ako prejav Božieho plánu s človekom, musíme prirodezný charakter priznať jedine heterosexuálnemu partnerstvu. V čom teda spočíva homosexualita ako odchýľka? Na túto otázku ešte stále neexistujú dostatočne presvedčivé a vyčerpávajúce odpovede. Je zrejmé, že existuje homosexualita "sociálna", spôsobená istým vonkajším vplyvom. Tá sa dá relatívne ľahko normalizovať (vyliečiť) prostredníctvom psychoterapie alebo iných špecializovaných metód. Avšak stretávame sa aj s homosexualitou, ktorá sa javí ako vrodená, azda geneticky podmienená. Kým na túto otázku nebudú jasné odpovede, je zrejmé, že u "netrpezlivých" bude generovať emócie, a to jednak u tých, čo ju chcú vnímať ako rovnocenný sexuálny prejav, ako aj u tých, čo ju chcú degradovať na úchylku... Pre nás, kresťanov, ostáva skvelým majákom Ježišov príkaz lásky, ktorý nemá nijaké "ale", iba ak upresnenie, že lásku si zaluhujú najmä trpiaci. A že človek, ktorý v sebe cíti homosexualitu, a zároveň si je vedomý istých spoločenských morálnych a manželských noriem, trpí veľmi, o tom isto nemožno pochybovať.
3. A tu je tretia príčina emócií. Je zrejmé, že nie každý, kto v sebe cíti homosexuálne sklony, je ochotný prijať, že spoločnosť neakceptuje homosexuálne prejavy (úkony), a to jednak tie intímne (homosexuálny pohlavný styk), a jednak tie verejné (uzatvorenie manželstva ako životného partnerstva, rovnocenného s manželstvom heterosexuálnym). Na druhej strane je rovnako pravdou, že v minulosti i dnes existovali tieto prejavy neakceptovania homosexuality v rôznych formách, vrátane skrytej či otvorenej diskriminácie. Ako teda nie každý homosexuál je ochotný prijať svoju situáciu ako kríž a niesť ho s Kristom po celý život..., tak nie každý človek v jeho okolí, či každé spoločenstvo, je ochotné prijať tohto človeka s rovnakou dôstojnosťou, ktorá mu prináleží ako ľudskej osobe. A tak ako isté zrejmé prejavy vylúčenia týchto ľudí z niektorých povolaní môžu prerásť do širších foriem diskriminácie, tak aj niektorí homosexuáli nie sú ochotní akceptovať, že ich situácia je - v súvislosti s niektorými špecifickými povolaniami - predsa len iná... Chce to aj akýsi zdravý rozum, sebareflexiu, nie uťahovanie sa "do kúta", vylúčenie sa zo spoločnosti, ale reálny pohľad na svoju situáciu, aj s jej špecifikami. A kde toto chýba, tam vznikajú emócie.
4. Toto je pravdepodobne štvrtý zdroj problémov, ktorý úzko súvisí s týmto (a podobnými) pochodmi za práva homosexuálov. Ak by šlo o verejné poukázanie na skutočnosť, že aj títo ľudia majú svoju dôstojnosť, ktorá musí byť rešpektovaná rovnako ako u ostatných ľudí, so všetkým, čo z toho vyplýva, nemal by byť nijaký problém s takouto ich manifestáciou za svoje práva, či proti diskriminácii. Avšak stále častejšie a stále viac sa javí, že tieto pochody sú skôr istým narcizmom homosexuálov (prečo sa to volá "pride" = pýcha?), umelým dvíhaním si sebadôvery, povedomia svojej sily, najmä keď - z dôvodov ťažko pochopiteľných (aj keď vysvetliteľných) - sa práve tieto prejavy tešia obzvlášť veľkému záujmu a podpore médií, a to už dlho vopred, ako aj doho po ich uskutočnení. Zdá sa, akoby išlo práve o rozdúchavanie týchto emócií...
Aj tu teda, ako vo všetkom... je asi vhodné prosiť predovšetkým o dar "rozlišovania duchov" - aby sme spolu s potrebou uznania dôstojnosti neprijímali všetky, aj zrejme bizarné a provokačné požiadavky týchto podujatí... a naopak, spolu s odmietaním extrémov nezmietli zo stola aj skutočný problém, ak existuje. A najmä prosme o lásku, lebo trpiaci človek potrebuje práve tú - lásku kreatívnu, zaangažovanú, hľadajúcu pravdu a objímajúcu človeka, veď "...to mne ste urobili" (Mt 25,40)
