Pri počúvaní nedeľnej rozhlasovej kázne, pri varení obeda a hľadaní strateného kľúča, som si stihla zapamätať z kázne jedno odporúčanie, že v dialógu by nemal hovoriť len jeden. Presne to som potrebovala počuť, aby som stále nehľadala náboženské úlohy, ktorými som si v mnohých prípadoch len ublížila a nebolo mi to treba. Je to pravda, že v rozmanitosti je väčší prínos. Len či máme veriacich ľudí pripravených na dialóg? Ako som si tu všimla, nie je záujem o dialóg, nikto nechce nič prezradiť o sebe, o svojom náboženstve, a to nepovažujem to za úprimné. Môže to byť aj známka toho, že dôvera medzi ľuďmi upadá. K duchovnému rastu však potrebujeme jeden druhého. Všetci sa potrebujeme veľa učiť, každý koľko môže. Alebo je to také náročné viesť na stránke dialóg, že potrebujeme k tomu širšie náboženské vzdelanie, ktoré nám najčastejšie skončilo na základnej škole, a to by nám nemalo stačiť. Alebo sa obávame prijať nesúhlas iných, že nám to prinesie len posmech, keď si budeme písať o náboženstve?