Ľadová črepina HRIECHU

V dňoch plných slnka a horúčavy som objavila jednu rozprávku. Trošku na schladenie. Snehová kráľovná. Pamätám si ju z detstva. Mali sme ju ešte na platni. Poznala som ju naspamäť. A teraz som znovuobjavila jej čaro. Avšak trošku z iného pohľadu.

Kay a Gerda žili s babičkou.
Radostne. Spokojne. V láskyplnej atmosfére.
Až kým im babička neporozprávala jeden príbeh.

Snehová kráľovná. Kus ľadu namiesto srdca.
Zlý čarodejník. Čím horšiu vec sa mu podarilo vykonať, tým bol veselší.
Ale najveselší bol, keď sa mu podarilo zhotoviť zrkadlo, ktoré malo tú vlastnosť, že všetko dobré na krásne sa v ňom zmenšilo a všetko ničomné a zlé sa v ňom zväčšilo.Najkrásnejšie krajiny v ňom vyzerali ako uvarený špenát. A najlepší ľudia sa stávali škaredými. Chodil po svete a tvrdil, že až teraz ukáže, ako naozaj vyzerá svet a ľudia. Napokon nebolo na svete človeka, ktorého by nebol v tom zrkadle spotvoril. Raz stretol snehovú kráľovnú, závidel jej preveľmi jej chladnú krásu a chcel jej podstrčiť zrkadlo, ale ako sa k nej priblížil, kráľovná pozrela na neho svojimi ľadovými očami tak prísne, až mu zrkadlo vykĺzlo na zem. Roztrieštilo sa na tisíce a tísíce drobných kúskov. Kráľovná potrestala čarodejníka, ale črepinky zo zrkadla, niektoré menšie ako zrnko prachu, splynuli so snehom. Poletujú s vločkami šírym svetom a keď vletia ľudia do očí, uviaznu v nich. A takí ľudia vidia všetko prevrátene. Alebo si všímajú len zlých stránok. Lebo každá črepinka si uchovala moc zrkadla.

Chlapec zatúžil spoznať kráľovnú.
Babička len v srdci spriadala slová modlitby: „Nepokúšaj, chlapče. Koho sa raz dotkne, nepocíti viac šťastie a zabudne mať rád.".
Avšak on zatúžil po stretnutí s ňou. Lákala ho. A odvtedy kráľovná hľadala príležitosť, ako sa ho zmocniť.

Nepripomína vám to niekoho alebo niečo? Celá táto rozprávka...
„Buďte triezvi a bdejte! Váš protivník, diabol obchádza ako revúci lev a hľadá, koho by zožral." (1 Pt 5,8)
A keď sa s ním človek zahráva, skúša pokiaľ môže...tak...

Pootvoril okno a črepina zo zrkadla mu padla do oka.
Každý z nás ju má.
Črepina dedičného hriechu. Náklonnosti na hriech. Ľudskej slabosti...

„Čoby ma bolelo, nič mi nie je. Daj mi pokoj,“ odcháňa chlapec svoju (predtým) najlepšiu priateľku.
Odrazu je smutný, protivný, odporný k druhým, vystatuje sa, obviňuje druhých, kričí...
Nič sa mu nepáči a na ničom mu nezáleží, nikoho nepotrebuje...

Poznáme to?
Črepina lacného úspechu,
zdanlivého šťastia,
veľkého bohatstva,
rozmaznanosti a sebeckosti...

Diabol podáva všetko v pozlátku, s veľkou mašľou, lákavo vyzerajúce...
Avšak človek zrazu zistí, že zabudol mať rád a jeho srdce je náramne podobné ľadovej kocke.

Stretnutie s kráľovnou. Volá ho, aby ju nasledoval. Nechce sa mu... Tak sa mu začne vysmievať, že sa bojí...
„Ja? Ja sa nebojím ničoho!" zbabelý pokus o ukázanie „odvahy“.
A keďže nechce vyzerať ako hlúpy strachopud, nasleduje ju do ľadového kráľovstva.
A jeho srdce je ako kus ľadu. Na nikom a na ničom mu nezáleží.

Vypláchnutie oka, odstránenie črepiny - sviatosti, skutky lásky...

Aké črepiny mám v oku ja?

Črepina ľahostajnosti,
lenivosti,
nevšímavosti,
hnevu...

Máme šťastie...že my máme najlepšieho priateľa, Ježiša, ktorý veľmi rád vyberá črepiny z našich očí, ak Mu to dovolíme!