Často vnímame sviatostný život ako návštevu cukrárne. Zájdeme tam a očakávame niečo dobré, chutné... najlepšie zmrzlinový pohár so šľahačkou.

Cukráreň nepotrebujeme nevyhnutne k životu. 
Vie nám život osladiť, no prežijeme aj bez nej.
Keď nám v niektorej z nich podajú zákusok,
ktorý príliš nepoteší naše chuťové poháriky, viac sa tam nevrátime.
Nepotrebujeme to.
Nájdeme si náhradu.

A rovnaký vzorec možno uplatniť pri sviatostiach.
Ak sú len "návštevou cukrárne", nepotrebujeme ich k životu. 
Ak nám "nechutia", rýchlo si nájdeme náhradu.

Eucharistia nie ako cukrík za odmenu,  ale ako liek,  chlieb na cestu, bez ktorého by sme umreli od hladu.
Sviatosť zmierenia nie ako psychologická, ľudská, duchovná... útecha, zážitok.
Očakávanie milých slov, príjemných pocitov, zážitku či niečoho, čo nás povzbudí, poteší.

Prichádzam na to, že ono to absolútne nie je o tom...
Ako sa (ne)cítime, čo (ne)cítime, či je to (ne)dobré...

Akosi zabúdam(e) na to, že sviatosti nie sú návštevou cukrárne. 
Že sa tam nepodávajú zákusky. Ani žiadna šľahačka.
Ale sú... čistým chlebom, ktorý nás udržiava pri živote.

To je na jednej strane ťažké, lebo je to "len" chlieb, žiadny zákusok.
No na druhej strane krásne, lebo je to "až" chlieb, ktorý dodáva síl na ceste k večnosti.

Možno to nie je o chuti, ale o potrebe.
Možno to nie je o pocitoch, ale o rozhodnutí.
Možno nie je dôležité to, čo cítime, ale to, čo vieme, že je dobré a smeruje k Dobru.

obrázok: fano