VERÍM V BOHA

Poznávanie stavby viery začíname od prvého poschodia, čiže uznaním pravdy, že Boh existuje. Jestvovanie Boha je pre človeka potrebné tak ako pevná pôda pod nohami. Izraeliti nazývali Boha „skalou“, „bralom“, „opevneným hradom“. Boh je teda oporným bodom. Dáva istotu nevyhnutne potrebnú k životu, dáva pocit bezpečia a spôsobuje, že človek nevisí nad priepasťou ničoty.

Viera v jestvovanie Boha je zakódovaná v srdci človeka. Tento kód je navždy aktívny, niekedy môže byť uspaný, akoby znehybnený, ale je. Stačí silnejší podnet, a dáva sa do pohybu a pohľad človeka sa začína upierať na Boha. Pretože človek je stvorený na Boží obraz a podobu, túži nadviazať s ním kontakt. Svätý Augustín napísal slová: „Nespokojné je naše srdce, kým nespočinie v Bohu.“

Teda dosiahnutie viery v Boha môže spočívať vo vrodenom presvedčení, že Boh jestvuje. Väčšina ľudí o tomto nikdy nepochybuje. Nemusia hľadať Boha, lebo intuitívne vedia, že existuje.

Sú aj iné cesty k poznaniu jestvovania Boha. Najčastejšia je cesta poznávania krásy, veľkosti a múdrosti viditeľného sveta. Presnosť usporiadania kozmu a stavby atómu, ako aj účelnosť zakódovaná v živej prírode núti človeka, aby si položil otázku: Kto je tvorcom toho všetkého?

Máme teda priamo dočinenia s Božími dielami, a hoci on sám je skrytý, uznávame jeho existenciu a začíname hľadať spôsoby, aby sme s ním nadviazali kontakt. Tento kontakt je dôkazom múdrosti človeka. Bez odvolania sa na Boha ani krása stvoreného sveta, ani jeho úžas, ani harmónia a presnosť zákonov, akými sa riadi viditeľný svet, by nemali žiadne rozumné odôvodnenie. Sv. Pavol jednoducho nazýva hlúpymi tých, ktorí keď vidia vznešenosť diela stvorenia, neuznávajú jeho Stvoriteľa (por. Rim 1, 22). Teda viera v Boha, viera, že Boh jestvuje, je základom múdrosti človeka.

Vnútorné presvedčenie o jestvovaní Boha, rozumná úvaha nad dielami, ktoré stvoril, sú prameňom, z ktorého vyplývajú rôzne formy nábožnosti, s ktorými sa stretávame vo veľkej rodine ľudstva. Môžeme povedať, že prakticky všetci ľudia na zemi nejakým spôsobom ukazujú svoje presvedčenie o jestvovaní Boha. A to jednak modlitbou, čiže volaním, ktoré je adresované Bohu, tiež obetami a rôznymi prejavmi kultu.

Pre kresťana je dôležitý pozitívny pohľad na všetky svetové náboženstvá; nezáleží pritom na tom, či sú u národov na najvyššom stupni kultúry alebo u primitívnych národov, alebo sa nimi zaujíma iba archeológia.

V každom náboženstve si ľudia uctievajú pravého Boha – a robia to takým spôsobom, akému sa naučili a aký im odovzdala ich tradícia. Možno sa neraz čudujeme niektorým formám kultu, ale bolo by dobré vidieť a doceniť úsilie, ktoré vynakladajú vyznavači týchto náboženstiev na to, aby nadviazali kontakt s Bohom.

Dôkladnejšie poznanie iných náboženstiev môže kresťanov obohatiť – ani nie tak novým obsahom, ale skôr náboženskými postojmi, ktoré vyznávači týchto náboženstiev dokážu prezentovať: kontemplácia hinduistov, sila viery mohamedánov, úcta k zomrelým konfucionistov, či pripravenosť budhistov zriekať sa – tieto postoje môžu zahanbiť nejedného kresťana.

Prvé poschodie stavby viery je obývané ľuďmi, ktorí veria v jestvovanie Boha. Medzi nimi sa vytvára určité puto a komunikácia medzi nimi sa môže uskutočňovať v Bohu a skrze Boha. Prípadné spory či nedorozumenia sa týkajú viac-menej foriem kultu, ale nie samého vzťahu k Bohu.

Kresťan sa môže cítiť medzi vyznávačmi iných náboženstiev ako vzdelaný človek medzi menej vzdelanými. To však nesmie byť dôvodom k tomu, aby sa vyvyšoval nad iných, práve naopak, je to výzva k veľkej vďačnosti voči Bohu za to, že som sa stal Kristovým učeníkom a preto môžem viac poznať Boha.