Rímska ríša bola oveľa nepriateľskejšia ako dnešný svet. V Katolíckej cirkvi prebieha Rok viery a s ním aj program reevanjelizácie krajín, v ktorých oheň kresťanského ducha akoby už vyhasínal. Je ešte možný comeback, zvrat tohto vývoja? Portál MercatorNet v rozhovore s Mikeom Aquilinom, odborníkom na rané dejiny kresťanstva, hodnotí šance Západu na jeho opätovné pokresťančenie.

MercatorNet: Pre veriaceho kresťana sa opätovná evanjelizácia Európy javí ako ťažká úloha. Ako dlho trvala prvá evanjelizácia?

Mike Aquilina: Nehovorme o ťažkej, ale o nemožnej úlohe. Ak sa pozrieme na všetky tie prekážky, ktorým muselo kresťanstvo čeliť v prvom, druhom a treťom storočí, reálne tam vlastne ani nebola šanca, aby Cirkev prežila. Rím si uplatňoval moc brutálnym spôsobom. Mal všetko pod kontrolou – zamestnanie, médiá, zábavu, cestovanie. A dokonca aj keď čiastočne zmiernil tú tvrdú kontrolu, jeho nepriatelia neboli o nič miernejší voči kresťanstvu.

 Prvá evanjelizácia prebiehala v čase, v ktorom kresťania nemali žiadne pozitívne vyhliadky. Všetci ich považovali za vyvrheľov. Ich náboženstvo sa rovnalo hrdelnému zločinu. Nemali žiadne slovo na verejných fórach.

 A napriek tomu kresťanstvo sa šírilo a ríše odchádzali do zabudnutia. Zvádza nás to k predstave, že to trvalo len prvé tri storočia, od Turíc po Milánsky edikt, dekrét, ktorý zlegalizoval kresťanstvo. Ale aj potom veľká časť obyvateľstva naďalej vzývala staré božstvá. Hlbšia, dôkladnejšia evanjelizácia Európy, pravdepodobne trvala celých tisíc rokov. A niektorí, ako napríklad Sigmund Freud tvrdia, že kresťanstvo sa ani potom naozaj neujalo v barbarských krajinách. Je možné, že táto nová evanjelizácia je jednoducho obnovou tých dávnych, prvotných snáh.

 Akým prekážkam čelili prví kresťania vo svete, ovládanom Rímskou ríšou?

 Veľkým odstrašujúcim prostriedkom bola kriminalizácia kresťanstva. Nezabúdajme, že popravy sa konali na verejnosti a propagovali sa ako zábava pre masy. Ak na vlastné oči uvidíte ako v aréne umučia ľudí na smrť, zrejme si rozmyslíte, či budete robiť podobné veci ako oni. A boli tu aj iné prekážky. Vyššia spoločenská trieda o kresťanstve klebetila ako o ignorantských poverách, vhodných tak akurát pre ženy a nižšie vrstvy, ale nie pre ctihodného občana. A boli tu aj prekážky charakterizujúce vtedajšiu spoločnosť – všeobecne rozšírená apatia a opantanosť nemorálnym spôsobom života.

 Aké bolo morálne ovzdušie tých čias?

 Bola to pornografická kultúra. Zábava sa neustále točila okolo sexu a spektakulárneho násilia. Potraty a infanticída sa považovali za normálnu súčasť rodinného života. Nevera bola natoľko rozšírená, že súkromní detektívi boli jedným z mála sektorov hospodárstva, ktorým sa v Ríme v treťom storočí darilo. Bolo legálne sexuálne zneužiť otroka. Bolo spoločensky akceptovateľné sexuálne zneužívať deti. Všetci cisári to robili. Domicián sa v tomto považoval za umierneného, pretože si vydržiaval len jedného chlapca.

 V Ríme bola veľká materiálna prosperita, ale v podstate žiadna nádej. Ľudia opojení vínom striedali jedného partnera za druhým, ale nijako nevedeli nájsť dobrý dôvod na to, aby mali deti. Radšej sa maznali s domácimi miláčikmi. Cisári napokon tušili nadchádzajúcu demografickú krízu. Mali obavy, kto bude brániť veľkú ríšu. A tak sa snažili zákonmi podporovať plodnosť, čo sa však úplne míňalo účinku. Zákon je len chabým afrodiziakom.

 Tak toto nám niečo pripomína...

 Veru áno.

 Čím teda rímskych občanov oslovili kresťania? Pôvodom to boli Źidia, cudzinci, s čudnou náukou – Rimanom sa bolo treba vzdať kúpeľov, cirkusov... To nemohlo pôsobiť ako dobrá ponuka.

 ,,Dobré veci v živote" sú len veci. Prinášajú momentálny pôžitok, ale nikdy nie uspokojenie. Ak žijete len pre pôžitky – a to bolo charakteristické pre rímsku imperiálnu kultúru – odsudzujete sa na nespokojnosť a frustráciu. Ak žijete len pre najbližší ďalší zážitok, v skutočnosti ani nežijete.

 Kresťania mali lásku, a tak mali aj pokoj. Boli šťastní, dokonca aj vtedy keď ich ostrakizovali, urážali, keď prišli o svoju prácu. Nech by sa im čokoľvek prihodilo. Mali to všetko, aj keď ich odsudzovali na smrť. Kresťania mali pre čo zomierať, a tak mali aj pre čo žiť. Pohania nemali žiaden takýto zmysel života, život temer nepovažovali za hodný žitia, a nieto aby ho ešte aj prenášali na inú generáciu.

 A čo rímski intelektuáli? Pre nich musel byť posun od pohanských náboženstiev a filozofie ku kresťanstvu ešte ťažší.

 Intelektuáli museli čeliť tým istým prekážkam, len v inej podobe. Kresťanské Písmo ich tak neoslovovalo ako Platón či Cicero, takže sa v ňom cítili dosť neisto, cudzo. Veď kto by chcel, aby ho videli, že číta také barbarstvá?

 Zaujímavé pritom je, že kresťanstvo aj napriek tomu začalo vplývať na intelektuálne prostredie. Na začiatku tretieho storočia sa začínajú objavovať protipotratové zákony, pričom znejú temer kresťansky. Na popularite naberajú kulty mystéria, ktoré sa snažia napodobňovať kresťanské sviatosti, samozrejme spoločensky akceptovateľným a menej nebezpečným štýlom. V platonizme sa formuje nové hnutie, a je vo veľkej miere poznačené kresťanskými prvkami.

 Nemyslím si, že pre intelektuálov bola konverzia ťažšia. A tí, ktorí aj potom konvertovali, sa naozaj výrazne zaslúžili o presadenie kresťanstva z intelektuálneho hľadiska. Len čítajte raných cirkevných otcov: Athenagorasa, Justína, Tertulliána, Minuciusa Felixa, Origenesa. A neboli to žiadni slaboduchí chlapci.

 Ste expertom na cirkevných otcov. Kto sú cirkevní otcovia, prečo nie sú viac známi?

 Nie som expert. Som novinár, zaoberajúci sa prvými siedmimi storočiami. Cirkevných otcov naozaj rád čítam. Sú vynikajúcimi učiteľmi viery prvého milénia. Sú svedkami tradície apoštolov, tak ako sa ona odovzdávala od prvej generácie. Sú to ľudia, ktorí úspešne rozvíjali prvotnú evanjelizáciu. Nie sú veľmi známi, lebo ľudia nečítajú dejiny. Naša kolektívna pamäť siaha asi tak po posledný diel telenovely.

 Vzťah medzi vierou a rozumom vystupuje do popredia aj v našich časoch. Majú nám k tomu čo povedať cirkevní otcovia.

 No práve Augustín nám pomohol pochopiť, že viera a rozum sa navzájom obohacujú. On povedal ,,verím, aby som mohol pochopiť." Väčšina z týchto otcov bola veľmi zbehlá v intelektuálnom štýle polemiky svojich čias. Dnes ich poznáme vďaka tomu, že boli aj spisovatelia. Mali dobrú formáciu v práve, filozofii, rétorike, správe. Niektorí, ako napríklad Tertullián, vedeli ako to natrieť anti-intelektuálom – pritom to zvyčajne robili dostatočne intelektuálnym a zábavným spôsobom. Kritici Tertulliána si všimli, že používal metódy rímskeho práva a filozofie, na dekonštrukciu rímskeho práva a filozofie.

 A čo úloha viery na verejnom fóre, na verejnosti?

 Svätý Justín, mučeník nám približne z roku 150 po Kristovi zanechal vynikajúci princíp pre kresťanov, ako žiť vo svete: ,,Všetko čo je dobré, je vaše". Mal veľmi silné vedomie Božieho synovstva, a teda aj že tie najlepšie veci v živote – pravda, múdrosť, láska – sú jeho dedičstvom. Potrebujeme zaujať to oprávnené miesto na verejnom fóre, aj keby to malo znamenať, že nás tam umučia. Takto sa uskutočnila prvá evanjelizácia.

 Bol som dojatý, keď na Biskupskej synode o novej evanjelizácii v Ríme, vystúpil arcibiskup John Oneikan z Nigérie. Rozprával o tom, ako navštívil jednu hroznú väznicu, a v nej zistil, že mnohí väzni sa tam obrátili na katolícku vieru, pretože videli tú radosť u svojich katolíckych spoluväzňov. To je niečo úžasné. Dokážeme byť šťastní aj v tých najbiednejších podmienkach. Kresťanstvo toto robí možným. A môžeme dopomôcť aj iným, aby boli šťastní.

 Ak by ste nám mali dať vzorku toho najlepšieho z ranej kresťanskej spisby, kde by ste začali?

 Možno aj moja kniha Cirkevní otcovia je dobrým úvodom, ktorú môžete čítať, aj keď nie ste akademik. Pre tých, ktorí radšej pracujú systematicky – chcú skúmať, čo cirkevní otcovia písali napríklad o manželstve, potratoch atď. - som napísal Korene viery. V mojej najnovšej knihy Tvoja je Cirkev, sa opisuje revolúcia, ktorú kresťanstvo spôsobilo vo svete, čo sa zmenilo a ako k tomu došlo.

 Aké sú podľa vás vyhliadky na úspešnú, kresťanskú re-evanjelizáciu?

 Nedávno som cestoval po Izraeli. Rozprával som sa s mladým mužom, ktorý sústavne reagoval slovami ,,Modli sa za mier". Môj spolucestujúci sa ho opýtal: ,,A ako by to malo vyzerať?" Toho mladého muža to vôbec nevyviedlo z rovnováhy. Povedal: ,,Ja neviem, ja si to neviem predstaviť, ale Boh áno. Modli sa za mier."

 Evanjelizácia je pre nás rovnako nemožná, ako bola pre raných kresťanov. Ale v tých prvých storočiach Cirkev rástla stabilne o 40 percent každé desaťročie. Boh dokáže urobiť úžasné veci prostredníctvom nás, ale my musíme reagovať na jeho milosť. Je to jeho dielo, ale my ho máme vykonať.

 Mike Aquilina

Mike Aquilina je známy autor venujúci sa oblasti cirkevných dejín, hlavne patristike, štúdiu raných cirkevných otcov. Jeho blog o ranom kresťanstve: http://www.fathersofthechurch.com/

Preložené so súhlasom MercatorNet z :http://www.mercatornet.com/articles/view/early_christianity_a_tough_gig

Foto: http://mikeaquilina.com/

http://www.mercatornet.com/articles/view/early_christianity_a_tough_gig