V poslednom období vyšli dva texty, lepšie povedané jedna kniha a jeden programový text, ktoré ukazujú a opisujú stav našej cirkvi. Tým prvým je kniha Radosť evanjelia na Slovensku. Pokus o analýzu situácie katolíckej cirkvi, ktorej editormi sú František Mikloško a kňaz Karol Moravčík, a druhým textom je Desatoro pre lepšie Slovensko. Podnety KBS pre roky 2016 – 2020, ktorým sa hierarchia cirkvi vyjadruje k témam, ktoré považuje za spoločensky vážne.

Obidva tieto pokusy treba oceniť, minimálne ako podnet pre diskusiu, ale myslím si, že obidvom trochu uniká, po čom je najsilnejší dopyt medzi veriacimi na Slovensku, akú cirkev Slováci chcú a potrebujú. V tomto texte sa preto najskôr krátko dotknem obidvoch spomínaných textov a potom ponúknem svoju predstavu, akú cirkev veriaci čakajú a potrebujú.

Keďže môj pohľad na knihu Radosť evanjelia na Slovensku som napísal pre najbližšie číslo revue Impulz, na tomto mieste sa obmedzím iba na dve poznámky. Niektorí autori knihy (konkrétne kňazi Moravčík, Prachár, Zaťko) písali menej o objektívnom stave cirkvi a viac o stave svojho pohľadu na cirkev. Dôkazom je nevyvážená pozornosť na jednej strane dôležitým a na strane druhej nepodstatným či okrajovým javom, ako aj často silný osobný názor bez argumentu či presvedčivého zdôvodnenia. V knihe je aj viacero podnetných kapitol, systematický pohľad na štatistiky od Františka Mikloška či zamyslenie nad krízou rehoľných povolaní, najmä v prípade ženských povolaní od Justíny Ivany Kostúrovej.

Pokrokom je aj Desatoro KBS, ak si môžem dovoliť tento skrátený názov. V prvom rade preto, že vidieť systematický pohľad na spoločenské témy vrátane pokusu o istú hierarchiu tém. Biskupi považujú za potrebné angažovať sa v témach demografie, solidarity s utečencami, ochrany rodiny či životného prostredia, brániť ideologickým návrhom a žiadať rovnosť pri financovaní štátnych a neštátnych (a teda aj cirkevných) inštitúcií.

Problémom Desatora KBS nie je až tak to, čo v desiatich bodoch napísané je, ale čo tam chýba. Ani raz tam nepadne slovo korupcia, kradnutie, ani raz nezaznie charakter, svedomie či morálka. Tak ako treba oceniť vecný tón a racionálne uvažovanie o spoločenských problémoch, tak treba dodať, že bez apelu na morálku a etiku nemôže byť žiadny cirkevný dokument úplný.

Uvedomil som si to pred pár týždňami, keď som v rádiu Lumen moderoval diskusnú reláciu s mladými biskupmi Milanom Lachom a Jozefom Haľkom. Rozprávali sme sa o sociálnej situácii na Slovensku, problémoch mladých rodín, o nezamestnanosti, o rozdelených rodinách, z ktorých odchádzajú rodičia za prácou do cudziny, s tým spojenými problémami s výchovou, ale aj manželskou vernosťou a podobne. Hovorili sme tiež o utečencoch, našom postoji k nim, o islame a lekcii, ktorú nám irackí kresťania priniesli a ktorú by sme mali počuť.    

Bola to zaujímavá diskusia, bratislavský pomocný biskup Haľko aj prešovský pomocný biskup Lach ukázali, ako tieto problémy vnímajú a čo si o nich myslia. To najdôležitejšie sa však neodohralo v štúdiu, teda nie priamo, ale skôr mimo neho: diskusia spomínaných biskupov vyvolala erupciu emailov a smsiek, vysoký počet reakcií, ktoré oceňovali záujem biskupov o ich problémy. Vďačnosť sa spájala s ocenením, že konečne o problémoch ľudí hovoria aj kňazi a biskupi.

Písal som o tom už po smrti Antona Srholca a zopakujem to aj tu: veriacim na Slovensku chýba angažovaný hlas cirkvi, chcú cirkev sociálnejšiu, empatickú a solidárnu. Ak sa taký hlas vyskytne, okamžite je ocenený aplauzom. Problém je, že zaznieva až príliš zriedka a vo väčšine prípadov aj opatrne. Pritom kňazi problémy svojich veriacich poznajú, mnohé tragédie prežívajú s nimi, mnohé dôsledky vidia alebo počujú ako prví. Tento „kapitál zo spovedníc“ sa však nedostatočne dostáva do kázní a za katedru. Pritom je to cesta k väčšej autenticite aj autorite slovenskej cirkvi. A v neposlednom rade, kňazi majú situáciu podstatne ľahšiu ako politici. Nikto od ich nečaká, že budú navrhovať riešenia, stačí ak budú tlmočiť problémy. A samozrejme, vznášať aj etický nárok na každého jedného z nás.

Poviem to ešte inak: Napodobňovanie pápeža Františka v slovenských podmienkach priveľmi nefunguje. Nejde to tým, ktorí sa vo Františkovi vidia, ani tým, ktorí by ho chceli nasledovať. Možno je to tým, že k téme pristupujeme zle. Netreba pápeža imitovať, ale viac počúvať chudobných a utrápených u nás doma.