„Kríž spôsobuje stres. Možno súhlasiť so symbolom kríža, ale nemožno tolerovať pohľad na visiace Ježišovo telo na ňom.“ – Takúto výčitku počúvame v posledných rokoch čoraz častejšie. Koniec-koncov to tak bolo od samého začiatku. Najstaršou podobou kríža zachovanou v Ríme je obraz vyrytý na stene, ktorý predstavuje kľačiaceho kresťana, ktorý sa modlí k oslovi rozpätému na kríži. Týmto spôsobom sa akýsi pohan vysmieval zo svojho kolegu alebo suseda kresťana.

Východní kresťania radšej maľujú (či lepšie píšu na ikonách) Ježiša osláveného. Ak visí na kríži, tak v kráľovských šatách. Rímskokatolícka cirkev, zvlášť od čias sv. Františka z Assisi, pripomína veriacim drámu kríža, niekedy mimoriadne reálnym spôsobom. Kríž je znakom utrpenia, smrti, hriechu a lásky. Je teda syntézou evanjeliovej pravdy. Katechizmus nám predkladá niekoľko dôležitých zjavených právd v tajomstve kríža. Všetky tieto pravdy nás pozývajú skloniť hlavu pred tajomstvom: nikdy sa nedajú úplne vysvetliť.

Tajomstvo Kristovho kríža ukazuje hrôzu hriechu. Rany, ktoré utŕžil Ježiš, boli ranami, ktoré utŕžil Boží Syn, teda sám Boh. Do Veľkého piatku sa ľuďom zdalo, že hriech svojimi účinkami raní iba človeka; na Golgote sa však ukázalo, že hriech zraňuje samého Boha. To je podstata hriechu. Zlo môže mať rozmer dočasný, ale hriech vždy zasahuje Boha. Má teda vždy náboženský rozmer. Dnes mnoho ľudí chce nahradiť slovo hriech slovom zlo, ale to je útek od zodpovednosti za zranenie samého Boha. Golgota hovorí o tomto tajomstve jasne a niet o čom diskutovať.

Kristov kríž je znakom Novej zmluvy. O tejto zmluve hovoril Ježiš vo Večeradle, keď držal v rukách kalich vlastnej krvi pod spôsobom vína. Aby sme tieto jeho slová, vyslovované kňazom v každej svätej omši, správne chápali, treba pochopiť scénu zo života Abraháma, s ktorým kedysi dávno Boh uzatváral zmluvu.

Boh prikázal Abrahámovi preseknúť zvieratá na dve polovice a poukladať ich oproti sebe tak, aby nimi bola vytýčená cesta krvi. Sám Boh prechádza v podobe ohňa touto cestou krvi, pričom dáva Abrahámovi istotu, že dané slovo dodrží. Taký bol vtedajší spôsob uzatvárania zmluvy: Kto prešiel cestou krvi, ten dával svojmu slovu váhu. Keby nedodržal slovo, tak ten, s ktorým uzavrel zmluvu, mal právo rozsekať ho, ako boli rozsekané vo chvíli uzatvárania zmluvy zvieratá. Toto gesto dávalo istotu, že zmluva bude dodržaná. Zmluva sa týmto aktom stala nespochybniteľnou.

Touto cestou krvi kráča teraz Ježiš s krížom na ramenách. Dáva nám tým slovo, že ak v neho uveríme, budeme spasení, čiže budeme mať účasť na večnom šťastí. Táto jeho zmluva je nespochybniteľná. Kríž na Golgote pripomína hodinu uzatvorenia tejto novej a večnej zmluvy.

Ježiš si vybral kríž dobrovoľne (nie že by ho bol vyhľadával, ale že sa mu nevzpriečal, prijal ho), v mene poslušnosti svojmu Otcovi. Nebolo to ľahké rozhodnutie. (Ježiš Kristus bol Boh, ale aj človek; ľudská prirodzenosť v ňom robila to isté, čo v nás: strach z utrpenia, smrti....) Svedčí o tom opis zápasu, ktorý prežil Ježiš v Getsemanskej záhrade, keď prispôsoboval svoju ľudskú vôľu vôli nebeského Otca. Chcel ukázať ľuďom, že je možné obdarovať Boha láskou dokonca aj v najťažších situáciách, a je možné milovať ľudí dokonca aj vtedy, keď nám siahajú na život – preto si dobrovoľne vybral tento spôsob smrti. Visel na kríži, hoci mohol z neho kedykoľvek zostúpiť. Jeho protivníci ho pokúšali, aby skrátil svoje utrpenie a zostúpil z kríža – teda aby splnil svoju (tú ľudskú) vôľu, a nie vôľu Otca. Ale On – aj v takejto tragickej situácii – zostal poslušný Otcovi.

Dnes v mene slobody, ktorá je často mylne chápaná ako „robiť to, čo sa mi páči“, poslušnosť, ktorá stojí veľa, je považovaná za šialenstvo nehodné človeka. Poslušnosť je však vrcholom múdrosti, pretože zjednocuje človeka s Bohom. Kríž hovorí o hodnote správne pochopenej poslušnosti voči Bohu. Hovorí tiež o cene tejto poslušnosti, ktorú dokáže zaplatiť každý múdry človek.

Dnešný človek málo chápe tajomstvo obety, čiže tej formy lásky, v ktorej sa platí svojím vlastným životom. Ježiš na kríži prináša Bohu na obetu sám seba, aby zachránil pred večným odsúdením nás. Kríž je znakom spásnej obety.

Človek, ktorý hľadá ľahký a príjemný život, nerád pozerá na kríž, lebo kríž je popretím ľahkovážneho pohľadu na svet. V jeho koncepcii života obeta nemá miesto; nemá pre neho zmysel. A tak to bolo od začiatku. Kristov kríž bol, je a navždy zostane bláznovstvom a pohoršením, ako to presne vystihol sv. Pavol: „Lebo slovo kríža je bláznovstvom pre tých, čo idú do záhuby. ... My však ohlasujeme ukrižovaného Krista, pre Židov pohoršenie, pre pohanov bláznovstvo“ (1 Kor 1, 18.23).

Iba ľudia, ktorí žijú v Božom svetle, pozerajú na kríž ako na najväčší poklad na zemi, ako na kľúč k opravdivej múdrosti.

Uvažovať: KKC 598-618