Pokračujme v texte evanjelia o stretnutí učeníkov na ceste do Emauz so zmŕtvychvstalým Ježišom: „Tak sa priblížili k dedine, do ktorej šli, a on sa tváril, že ide ďalej. Ale oni naň naliehali: „Zostaň s nami, lebo sa zvečerieva a deň sa už schýlil!“

Naliehali na Ježiša, aby zostal s nimi, pretože zákon pohostinnosti od nich vyžadoval, aby nenechali cudzinca po určitej hodine ísť samého do tmy. A Ježiš pozvanie prijal. Ale premýšľajme o tomto detaile: „Bola už tma.“ Predstavte si tých dvoch mužov, jeho učeníkov, ktorí sú veľmi unavení, pretože šli jedenásť kilometrov z Jeruzalema do Emauz. Boli veľmi vyčerpaní, plní chmár, lebo to, čo predtým očakávali, v čo dúfali, padá: Ježiš je mŕtvy, ukrižovaný. Teraz je tma. A oni sa neodvažujú nechať Ježiša ísť samého, pretože sa tej tmy sami boja. Takýto bol psychický stav tých dvoch mužov v tej chvíli. Boli zničení duchovne, emocionálne aj fyzicky. Ich Ježiš už tu nie je. Strácajú rovnováhu, boja sa, sú unavení. Teraz potrebujú len jesť a ísť si pospať.

Ježiš sa teda posadil, aby sa s nimi najedol, vzal chlieb a požehnal, potom chlieb lámal a dával im ho. A toto je dôležitý okamih: Pre nich to bol moment stretnutia s ním. „Vtom sa im otvorili oči a spoznali ho.“ Aké je to krásne, keď sa nám otvoria oči. Ale tu Lukáš nehovorí o očiach telesných. Tie videli toho istého muža ako predtým, keď s nimi kráčal. Teraz hovorí o iných očiach – o očiach srdca. Teraz sa im tieto oči otvorili a oni ho spoznali.

A viete, čo sa stalo potom, ako ho poznali? Zmizol. Aj to je dôležité si uvedomiť: Keď sa s Ježišom stretneme, on nám zmizne. Často prosíme Ježiša o pokoj srdca, o radosť, prosíme Ježiša, aby bol s nami. Ale tu vlastne hľadáme samých seba. Výsledkom býva, že radosť sa nedostavuje. A tak hovoríme: „Ja už sa nebudem modliť. Som v kríze. Ježiš ma opustil.“ Ale to nie je pravda, len skutočnosť je taká, že som hľadal samého seba.

Človek, ktorý sa naozaj stretáva s Ježišom, už neprosí o radosť byť s Ježišom. Pretože on je s Ježišom. Som s ním. Teším sa z jeho prítomnosti a on (Ježiš) sa teší z mojej prítomnosti pred ním. (Takto pomaličky spejeme do štádia kontemplácie. Možno tam ešte nie sme. Nerobte si s tým starosti. To dôležité je: byť s ním.) Ako vidíte, najdôležitejšou vecou v mojom živote je stretnúť sa s Ježišom a nechať ho uskutočniť jeho plán, ktorý má so mnou.

Iste poznáte krásne Michelangelove sochy vo Vatikáne: Dávida, Mojžiša a Pietu. Michelangelovi stačilo mať vo svojich rukách kus mramoru a dokázal vytvoriť sochu. Ale predstavte si, že ten istý kus mramoru by sa bol dostal do rúk nie Michelangelovi, ale nejakému inému človekovi. Čo by z toho vzniklo? Možno nejaké iné dielo, ale určite nie to, čo v rukách Michelangela. Ide o ten istý kus kameňa, ale všetko závisí od toho, komu ten kus ho dáme do rúk.

To je výzva adresovaná dnes nám všetkým. Každý z nás sme malý kúsok mramoru. Ak odovzdáme seba samých do Ježišových rúk, môžeme sa stať majstrovským dielom. Ale ak dáme seba nie Ježišovi, ale verejnej mienke, okoliu, v ktorom žijeme, potom sa nečudujme, čo z nás je. Niekto si môže myslieť, že keď sa odovzdá do Ježišových rúk, ničí svoju vlastnú osobnosť alebo svoju identitu. Ale to nie je pravda. Pozrime sa napríklad na Pannu Máriu alebo na sv. Jozefa, či na sv. Františka z Assisi: oni sa celkom odovzdali Ježišovi – a pozrite sa, čo on z nich vytvoril: majstrovské diela! Ježiš aj mne dnes hovorí: „Daj mi šancu. Daj mi šancu ukázať ti, ako ťa milujem. Dovoľ mi, aby som mohol realizoval plán, ktorý mám s tebou. Daj mi šancu, aby som z teba vytvoril majstrovské dielo.“

Je tu len jedna podmienka – Ježiš to neurobí bez nášho súhlasu. On vždy rešpektuje slobodu, ktorú nám dal. Neurobí nič násilne a agresívne. Len ak mu dáme šancu. Bez „áno“ by nebol vytvoril majstrovské diela z Panny Márie, ktorú si vyvolil za svoju Matku. Čakal na jej „áno“. Keď chcel zo sv. Pavla vytvoriť krásny nástroj vo svojich rukách, požiadal ho o jeho súhlas. Keď to chcel urobiť so sv. Františkom z Assisi, spýtal sa ho: „Komu chceš slúžiť? Majstrovi, alebo služobníkovi?“ A čakal na jeho odpoveď.

Ježiš k nám neprichádza násilne, prichádza veľmi jem­ne, prichádza ako malé Dieťa, dáva nám šancu, a čaká na naše „áno“. Záleží na nás, aká bude odpoveď.