Každý tovar má svoju značku. Visačku, nálepku dobrej kvality... (Poznáme značkové víno, kupujeme značkové odevy či obuv...)

Aj pre kresťanov dnes Pán Ježiš určuje poznávaciu značku: „Podľa toho poznajú všetci, že ste moji učeníci, ak sa budete navzájom milovať.“

Ježiš to však nedal ako nejaký všeobecný pokyn k láske, ktorý by si mohol každý vykladať po svojom. Stanovil meradlo a spôsob lásky: „Milujte sa navzájom, ako som ja miloval vás.“

A on túto lásku žil. Nešlo o nejaký pocit, slová, ale celkom konkrétne skutky. Aj tejto reči na rozlúčku predchádzalo gesto umývania nôh. Služba, celkom konkrétna. Láska sa prejavuje službou. A on tak robil stále – predtým, aj potom – až po smrť na kríži.

Teda aj my máme milovať tak ako on. Uvádzať to, čo poznáme, do praxe. Praktický lekár – čo vie z lekárskej vedy, to uplatňuje v praxi pre dobro chorých. Praktický kresťan – to, čo vie z náboženstva, uplatňuje v praxi pre dobro svojich blížnych...

Máme my túto značku kvality? Nie možno krížik na krku, ale konkrétne skutky...

Dnes sa koná zbierka pre potreby Ukrajiny, ktorú inicioval pápež František. Počuli sme všelijaké komentáre k tejto téme, možno aj my sami sme si pohundrali: veď my sami máme málo, je veľa zbierok naraz, atď.

V každom z tých argumentov môže byť kúsok pravdy. Pokúsme sa však na vec pozrieť z iného uhla.

Ako sa vlastne zrodila samotná myšlienka tejto zbierky?

„Svätý Otec prijal Konferenciu biskupov Ukrajiny a počul od biskupov o desivej situácii, ktorá tam existuje a na ktorú sa prakticky zabudlo... Pápež vzal veľmi vážne túto žiadosť, ktorú predniesli biskupi... a navrhol urobiť pre Ukrajinu zbierku, čo je niečo, čo sa normálne nerobí. Svätý Otec povedal, že do zbierky sa zapoja všetky kostoly v Európe, biskupské konferencie, farnosti, diecézy. ... Treba si uvedomiť, že viac než milión ľudí v tejto oblasti je vysídlených, s obrovskými problémami, či už ide o výchovu, zdravotníctvo, stravu a pod. ... Pápež chce, aby to nebolo len pre Katolícku cirkev, ale tiež pre pravoslávnych a ďalších, ktorí môžu predstaviť svoje projekty a môžu pomôcť týmto ľuďom, ktorí prežívajú skutočne ťažké chvíle.“  Dobročinnú iniciatívu pre Ukrajinu svojím vyhlásením podporila aj Kongregácia pre východné cirkvi, ktorá zbierku považuje za „malú lampu, čo znova zažne nádej v zranených srdciach“. (Rozhovor s podpredsedom Pápežskej rady Cor unum Mons. Tejadom)

Možno nám trochu pomôžu slová pápeža z buly otvorenia Roka milosrdenstva, ktoré sme už preberali. V 15. bode pápež hovorí: 

Koľko nebezpečných a bolestných situácií sa dnes vyskytuje vo svete! Koľkými ranami na tele sú poznačení mnohí ľudia, čo stratili svoj hlas, pretože ich volanie zoslablo či zaniklo v dôsledku ľahostajnosti bohatých národov. Počas tohto jubilea je Cirkev ešte väčšmi povolaná liečiť tieto rany, mierniť ich olejom útechy, obväzovať ich milosrdenstvom a liečiť nevyhnutnou solidaritou a láskavou pozornosťou. Neupadnime do ponižujúcej ľahostajnosti. ... Otvorme oči, aby sme videli biedu sveta, rany toľkých bratov a sestier zbavených ľudskej dôstojnosti, a dajme sa vyprovokovať, aby sme vypočuli ich volanie o pomoc. ... Nech sa ich volanie stane aj naším volaním, aby sme spoločne prelomili bariéru ľahostajnosti, ktorá často suverénne vládne, aby skryla pokrytectvo a egoizmus. (Misericordiae vultus, 15)

Vidíme, že pápež tieto slová aj premieňa v skutky a má odvahu vyprovokovať, pozývať aj nás...

Rok milosrdenstva je pre nás dobrou školou, v ktorej sa musíme učiť o milosrdenstve nielen hovoriť, ale žiť ho v konkrétnych situáciách. Máme príležitosť učiť sa, že skutky milosrdenstva máme konať nie vtedy, keď nám to vyhovuje, keď sme na to pripravení, ale naučme sa zareagovať vtedy, keď je to potrebné, riešme situáciu, ktorá je tu a teraz. Tomu nám je príkladom a k tomu nás pozýva pápež.

Matka Tereza kedysi predniesla v Bielom dome prejav, ktorý bol aj v tlači pod názvom Láska musí bolieť. V prejave hovorila o mnohých stretnutiach s biednymi ľuďmi, s ich zaujímavými reakciami na jej službu. Jeden príklad:  

... Keď som raz priniesla tanier ryže jednej matke, ktorej deťom svietili oči od hladu, ona ho vzala a zmizla. Odniesla jedlo do susednej rodiny, o ktorej vedela, že hladujú ešte viac. Mali ste vidieť tie jej deti, ktoré nič nedostali, ako žiarili radosťou a zdieľali radosť a pokoj so svojou matkou, ktorá bola schopná milovať až tak, že to bolelo.

Nebojme sa, priatelia, toho, že aj náš prejav lásky nás bude trochu bolieť...