VERÍM BOHU

Druhé poschodie stavby viery obývajú ľudia, ktorí počuli slovo, ktoré im adresoval Boh, ktorí ho prijali a urobili normou svojho života. Uverili Bohu. (Nie len v Boha, ale Bohu.) Jeho slovo uznali za najvyššiu autoritu.

Na toto vyššie poschodie viery ako prvý „vyšiel“ – Bohom pozvaný – Abrahám. On sem vyviedol svojich potomkov a stal sa otcom veriacich. Dnes obývajú toto poschodie vyznávači židovstva, čiže veriaci Židia, a kresťania.

Do istej miery na toto poschodie dosahujú aj vyznávači islamu. (Mohamed totiž začlenil medzi veriacich v Alaha Abraháma a Ježiša chápal ako jedného z jeho prorokov. Keď písal svoju svätú knihu Korán, použil aj niektoré údaje zo Svätého písma. Rozhodným spôsobom bráni pravdu, že Boh je jeden, a celé svoje náboženstvo buduje na úkone viery nielen v Alaha, ale aj Alahovi.)

Ostatné náboženstvá sa nachádzajú iba na prvom poschodí stavby viery. Druhé poschodie – ako môžeme ľahko spozorovať – sa kvalitatívne líši od prvého. Prechod z prvého na druhé je možný vďaka Božej milosti a je spojený s naším obrátením, čiže pozdvihnutím náboženského života a veľmi často aj morálneho života na vyšší stupeň.

Boh môže nadviazať aj osobný kontakt s človekom. Tak to vidíme pri stretnutí s Abrahámom, s Izákom, s Jakubom, s Mojžišom a s prorokmi. Takéto individuálne a osobné stretnutia Boha s človekom boli východiskovým bodom pre odovzdanie Zjavenia.

Boh sa zjavuje človekovi aj cez prostredníkov. (Mohamed, keď písal Korán, odvolal sa na zjavenie, ktoré dostal od Alaha prostredníctvom anjela Gabriela.) Takéto prostredníctvo je známe aj vo Svätom písme. Avšak priame stretnutie s Bohom má vyššiu hodnotu, ako tie skrze prostredníkov.

Slovo Boha, ktorý očakáva od človeka dôveru, sa k nám dostáva buď priamym podaním, alebo z pokolenia na pokolenie, alebo prostredníctvom svätej knihy. Tak vznikajú prostredia ľudí veriacich Bohu. Prvým takým prostredím bola rodina Abraháma a z nej pochádzajúce rody. Za tvorcu izraelského národa sa považuje vnuk Abraháma – Jakub, ktorý dal zrod dvanástim pokoleniam. Inštitucionálnu formu tomuto náboženstvu dal – z príkazu samého Boha – Mojžiš. On sa považuje za tvorcu židovstva, čiže zorganizovaného náboženstva praotca Abraháma.

V plnosti sa Božie Slovo zjavilo v Ježišovi Kristovi, ktorý je samým Božím Slovom. Kristus vytvára nové prostredie veriacich Bohu a veriacich v neho – v Krista; týmto novým prostredím je Cirkev. Ona nás vedie na tretie a vyššie poschodia stavby viery.

Zostaňme (nateraz) na druhom poschodí.

Uveriť Bohu znamená pre človeka mimoriadne silný zážitok a preniká ho do špiku kostí. Život toho, kto dokáže uveriť Bohu, je budovaný na Bohu. Rozhodujúca pre neho je Božia autorita. Akt viery sa stáva aktom bezvýhradnej poslušnosti Bohu. Všetky iné autority sú mu podriadené ako najvyššej autorite.

Božie zjavenie má na zreteli dobro človeka, jeho opravdivé šťastie. Preto sa Božie slovo stáva inštrukciou pre život toho, kto uveril Bohu. Syntéza, akýsi súhrn tejto inštrukcie či pravidiel je obsiahnutý v Desatore, čiže Desiatich prikázaniach. Ten, kto verí Bohu, prijíma Desatoro ako jeho Zákon, a to bez najmenších diskusií. Desať prikázaní sa stáva zákonom jeho života. Za najmenšie porušenie veriaci človek okamžite odprosuje Boha a usiluje sa, aby sa vrátil k vernému zachovávaniu zákona. Tí, ktorí veria Bohu, nikdy neodkladajú bokom žiadne prikázanie. Vedia totiž, že sa toto by bolo vstupom na svoju vlastnú cestu, bolo by to rozhodnutie žiť na vlastnú päsť, a teda v stálej neposlušnosti Bohu. V takejto neposlušnosti Bohu však veriaci nedokážu žiť.

Je nám jasné, že existujú rôzne stupne viery. Každý človek má inú mieru chápania, ako mu to dovoľuje rozum, ale jestvuje aj viera proti rozumu. Tak uveril Bohu napríklad Abrahám, keď prijal od neho správu, že jeho žena, neplodná a už v pokročilom veku, mu porodí syna. Na splnenie tohto Božieho prísľubu čakal 25 rokov. Žena i on zostarli, ale on veril – a nebol sklamaný. Kto skutočné uverí Bohu, nikdy nebude sklamaný.

Ak pozorujeme prístup k životu mnohých súčasných kresťanov, veľmi ľahko si všimneme, že mnohí vedome a dobrovoľne zavrhujú niektoré prikázania Desatora, a tým dávajú najavo, že nedorastajú dokonca ani na druhé poschodie stavby viery.

Tí, ktorí súhlasia s abortom (potratom), ktorí uznávajú rozvody, pre ktorých je klamstvo na dennom poriadku, ktorí podceňujú nedeľu – títo ľudia určite neveria Bohu. Putujú svojimi cestami. Nanajvýš si ešte zachovali v srdci vieru v Boha, čiže v stavbe viery žijú na prvom poschodí a veľmi sa nelíšia od vyznávačov iných náboženstiev. Kto si totiž vyberá medzi prikázaniami Desatora, čiže niektoré prijíma a iné zavrhuje, ten určite neverí Bohu. On verí sebe. Keby veril Bohu, tak by neopravoval jeho Zákon. Nuž a zavrhnutie viery Bohu prináša so sebou ďalekosiahle dôsledky.

Neochota zachovávať Desatoro je jednou z príčin, prečo sa niektorí ľudia pokúšajú všetky náboženstvá zrovnať, postaviť ich na jednu úroveň. To je však pokus zrovnávania smerom nadol, a takéto zrovnanie nemôže byť pre nikoho užitočné – ani pre vyznávačov iných náboženstiev, ani pre kresťanov.