Stále si tu hovoríme o tom, čo vlastne je viera – a s tým súvisiaca ochota k svedectvu, o ktorej hovorí Svätý Otec. Vyznanie viery i ochota k svedectvu budú určitým spôsobom falošné, keď bude chýbať základ viery – konkrétna dôvera v každodenných chvíľach života: keď sa spolieham na Krista a v dôvere v neho vykonám konkrétne rozhodnutia a kroky viery. To je niečo, čo treba neustále oživovať, pretože mnohí ľudia majú predstavu, že viera je to, že sme boli pokrstení, že ideme v nedeľu do kostola, občas ku sviatostiam a niekedy sa pomodlíme. Snažia sa menej kradnúť než neveriaci, menej klamať a v ostatnom sa už radšej ani neporovnávajú... Ale život z viery to je iný štýl života: Či sa v živote spolieham sám na seba alebo na Krista, to má ďalekosiahle dôsledky, ktoré sa prejavujú v konkrétnych veciach.

K téme živej viery si môžeme vybrať jeden príbeh z evanjelia, ktorý všetci dobre poznáme:

A hneď rozkázal učeníkom, aby nastúpili na loďku a išli pred ním na druhý breh, kým on rozpustí zástupy.
Keď rozpustil zástupy, vystúpil sám na vrch modliť sa. Zvečerilo sa a on tam bol sám.
Loďka bola už mnoho stadií od zeme a zmietali ňou vlny, lebo vietor dul proti nim.
Nad ránom sa, kráčajúc po mori, blížil k nim Ježiš. Keď ho učeníci videli kráčať po mori, vzrušení vraveli: „Mátoha!“ A od strachu vykríkli.
Ale Ježiš sa im hneď prihovoril: „Vzchopte sa! To som ja, nebojte sa!“
Peter mu povedal: „Pane, ak si to ty, rozkáž, aby som prišiel k tebe po vode.“ On povedal: „Poď!“ Peter vystúpil z loďky, vykročil po vode a šiel k Ježišovi.
Ale keď videl silný vietor, naľakal sa. Začal sa topiť a vykríkol: „Pane, zachráň ma!“
Ježiš hneď vystrel ruku, zachytil ho a povedal mu: „Maloverný, prečo si pochyboval?“
A keď vstúpili do loďky, vietor utíchol.
Tí, čo boli na loďke, klaňali sa mu a vraveli: „Naozaj si Boží Syn!“   (Mt 14, 22-33).

Úryvok začína tým, že Pán Ježiš prinútil – doslovne sa tam píše „rozkázal“ – učeníkom, aby išli na druhý breh. Bez neho. Cez more. Galilejskému jazeru hovorili more práve pre veľkosť vĺn počas búrky. Keď si uvedomíme, že pre učeníkov bolo rozbúrené more v náboženskom význame obrazom temnoty, temných síl, smrti, tak je celkom pochopiteľné, že mali strach. Pán Ježiš ich núti, aby išli do tejto búrky.

Ten pocit určite všetci poznáme, keď máme pred sebou nejakú ťažkú vec, do ktorej sa nám nechce, a vieme pritom, že do toho ísť musíme. Človek sa nakoniec nejako prinúti, ale nie je to jednoduché. Najmä keď tuší, že to bude na hranici jeho ľudských schopností, možností, síl. A niekedy sa k tomu pridá pocit, že človek síce vie, že robí niečo, čo by mal robiť, ale necíti pri tom Božiu blízkosť. Ale aj tento pocit je dôležitý, pretože ak má naša viera rásť, nemôžeme chcieť byť stále v Božom náručí a nechať sa čičíkať ako deti. Niekedy sa musíme osvedčiť ako dospelí, zrelí kresťania, ako tí, ktorí veríme Pánovi, že je s nami, aj keď jeho prítomnosť nevnímame, a veci sa dejú inak, než by sme si želali. 

Nad ránom sa, kráčajúc po mori, blížil k nim Ježiš. Vydesili sa a kričali od hrôzy. To je zvláštne. Oni síce poznali, že je to Pán, ale kričali od hrôzy. Skôr by sme asi čakali, že povedia: „No konečne, kde si bol tak dlho. Hurá! Poď sem! Už nevládzeme!“ Prečo sa ho báli? Pretože prichádzal inak, než ho očakávali. Boh k nám častokrát prichádza inak, než si my predstavujeme...

Všimnime si: Keď sa apoštoli ocitli v extrémnej úzkosti, evanjelista píše, že sa im Ježiš hneď prihovoril. Hneď! Boh nemá záujem, aby sme boli skúšaní nad naše sily, aby sme prepadli zúfalstvu. On dobre vie, kedy je niektorá skúška pre nás tak akurát. Aj keď sa nám zdá, že mohol prísť o chvíľu skôr... Keď učeníci mali istotu, že je s nimi, cítili sa bezpeční. Ale on bol s nimi aj predtým. Tajomným spôsobom. A dobre vedel, čo sa deje. Lenže oni jeho prítomnosť nevnímali...

Skúsme sa teraz na chvíľu zastaviť pri tom, čo urobil Peter. Nezdá sa vám zvláštne, že keď už má Peter istotu, že je to Ježiš, tak ho nepozve a nepovie mu: „Pane Ježišu, poď k nám.“ Nepovie mu: „Prečo si nás nahnal do tej búrky!?“ On ho ešte provokuje! Čo v tom môžeme vidieť? Že Peter musel nesmierne zápasiť vo svojom vzťahu ku Kristovi. Ježiš jeho život zmenil od základu, a pretože to bol poctivý chlap, tak sa v žiadnom prípade nechcel blamovať. Nechcel svoju citovú náklonnosť, svoju lásku a svoju dôveru dať len tak. Preto musel v tom vzťahu riadne bojovať. (To vidíme na viacerých miestach v evanjeliu. On mal už viac skúseností s Božím slovom. Napríklad: „Na tvoje slovo spustím siete...“)

„Pane, ak si to ty, rozkáž, aby som prišiel k tebe po vode.“ On povedal: „Poď!“ To vykročenie z loďky sa vlastne rovnalo rozhodnutiu zomrieť. Vykročiť do rozbúrených vĺn bez toho, že by ho Pán podržal, to bola takmer istá smrť! A poznáme to všetci, ako sa nám v ťažkých životných búrkach aj tá loďka, ktorá sa potápa, zdá bezpečnejšia, než vykročenie v dôvere v Božie slovo. A preto si my obyčajne potrebujeme okolo seba vytvoriť vlastné istoty. Lenže niekedy nám tieto naše istoty úplne zatienia vzťah ku Kristovi. A tak si my svoj život zariaďujeme tak, aby sa nám nič zlé nemohlo stať a aby sme sa mali dobre. Lenže viera v Boha, to je neustále dobrodružstvo. Pán nás k niečomu pozýva, niečo od nás chce, naopak iné zasa od nás nechce...

Človek vo chvíľach, keď už mal dávno niečo opustiť, ešte stále vesluje a snaží sa zachrániť. Hovorievame síce, že Bohu niečo zverujeme, ale pritom mu to nechceme dať. Lenže Boh môže meniť len to, čo mu dáme. A my mu dávame zvyčajne len niečo, akoby na skúšku. Ale on chce nás, celých. To je ten krok na hladinu, ktorý znamená buď život, alebo smrť...

Z určitého pohľadu je život z viery skutočne chôdzou po hladine rozbúreného mora. To znamená, že robíme veci, ktoré človek bez viery urobiť nedokáže. Ide tu o životný štýl, ktorý so sebou prináša určité bláznovstvo. Nie nadarmo svätý Pavol hovorí, že sme bláznami pre Krista. Pretože vo svetle viery si človek určitými rozhodnutiami pokazí svoju kariéru, zriekne sa ľudského bohatstva, pošliape si svoje šťastie na tejto zemi... Život z viery je vernosť ku Kristovi aj za cenu toho, že z toho na tomto svete nebudeme mať žiaden prospech. Dokonca je to aj pravidlo, že keď nasledujeme Krista, tak budeme mať tu na zemi ťažkosti. Že nám nebudú všetci stále a za všetko tlieskať. Pretože budeme musieť robiť rozhodnutia, ktorým nebudú druhí rozumieť...

(Pokračovanie nabudúce.)

D.ú. :  6 min.  – každý deň sa pomodliť Verím v Boha (cca 1 min.)