Katechizmus Katolíckej cirkvi (čl. 811) uvádza štyri znaky, navzájom neoddeliteľne spojené, ktoré označujú podstatné vlastnosti Cirkvi a jej poslania. V Symbole viery vyznávame, že veríme v jednu, svätú, katolícku a apoštolskú Cirkev. Každému znaku venujeme jednu katechézu.

1. Kristova Cirkev je jedna.

Evanjelium nespomína žiadnu inú cirkev, ktorú by bol založil Ježiš. Keďže dôležitou úlohou Božieho Syna bolo navrátiť jednotu do ľudskej rodiny rozdelenej hriechom, tak ním založená Cirkev, ako nástroj tejto znovuvybudovanej jednoty, môže byť iba jedna. Keby boli dve cirkvi, alebo keby ich bolo viac, o jednote by nemohlo byť ani reči.

Jednotu Cirkvi treba chápať ako jednotu stromu alebo jednotu rodiny. Jeden strom podľa svojho vzrastu môže mať mnoho konárov a každý z nich môže mať svoje vlastné dejiny, ktoré sa môžu od seba odlišovať, ale vždy to bude jeden strom. Krstom sme sa stali členmi Cirkvi. A pokrstený človek patrí k Cirkvi dokonca aj vtedy, keď stratí vieru. Nosí totiž vo svojej duši znak príslušnosti k Najsvätejšej Trojici. Tento znak nikto a nič nemôže odstrániť. Je to znak totožnosti. Konár stromu môže byť odumretý, ale patrí k tomu stromu. Mnoho ľudí by sa chcelo rozísť s Cirkvou. Môžu to – z právnej stránky – urobiť svojím vyhlásením, ale pečať, ktorú dostali pri krste, žiadnym spôsobom nedokážu odstrániť ani na zemi, ani vo večnosti.

Druhý obraz Cirkvi je rodina. Dobre vieme, že príbuzenstvo sa odstrániť nedá. Kresťan má Boha za otca a Cirkev za matku. Vieme, že rodina, zvlášť početnejšia, zriedkakedy žije v úplnom súlade. Ba neraz aj keď je súrodencov málo, dokážu sa pohádať a znenávidieť, dokonca aj rozísť s rodičmi či medzi sebou. To však neodstraňuje príbuzenstvo. Vždy, aj v obdobiach najväčšej nenávisti, bude to rodinná nenávisť. Nemožno prestať byť synom, dcérou, bratom, sestrou – dokonca aj keď je niekto veľmi zlým synom, dcérou, bratom, sestrou... Príbuznosť v Cirkvi má duchovný charakter. Boh pri krste oslovuje pokrsteného menom, ku ktorému pridáva mimoriadne dôležité slová: moje dieťa, môj syn, moja dcéra. Boh tento vzťah nikdy nezmení. Takéto duchovné príbuzenstvo sa nedá žiadnym spôsobom zničiť. Možno byť zlým Božím dieťaťom, ale vždy ním zostaneme.

Jednota Cirkvi sa zakladá na tom, že je jeden jej Zakladateľ – Ježiš Kristus. On sa niekoľko hodín pred svojím umučením modlil k Otcovi a prosil o to, aby jeho učeníci boli jedno. Táto Veľkňazská modlitba zaznamenaná sv. Jánom v 17. kapitole jeho evanjelia je najlepším dôkazom toho, ako vysoko si Kristus cenil jednotu Cirkvi a ako jasne videl jej ohrozenia.

Putami jednoty Cirkvi sú:

– Jedna viera, ktorú obdržali apoštoli. Z úvah na tému Symbolu viery vieme, koľko úsilia bolo vynaloženého v Cirkvi počas prvých štyroch storočí, aby bol vypracovaný kánon viery. On bol znakom a zárukou jednoty Kristovej Cirkvi.

– Spoločné slávenie Božieho kultu, a predovšetkým Eucharistie. Už na začiatku II. storočia svätý Ignác Antiochijský vyzýva kresťanov ohrozených rozbitím zvonku i zvnútra, aby sa zhromaždili okolo jedného biskupa, jedného oltára a jednej Eucharistie. Svätá omša je najsilnejším magnetom, ktorý zjednocuje Cirkev. V nej je totiž prítomný sám Kristus. To je jeho Telo pod spôsobom chleba, a jeho Telo tvorí spoločenstvo veriacich zhromaždené pri oltári. Kto sa vzďaľuje od Krista v Eucharistii, ten sa postupne vzďaľuje aj od Cirkvi.

– Apoštolská postupnosť, čiže nepretržitá postupnosť biskupských a kňazských svätení od čias Krista až do súčasnej chvíle. Právo na slávenie Eucharistie má iba kňaz, a sviatosť kňazstva je odovzdávaná vkladaním rúk. Reťaz tohto vkladania rúk siaha až po apoštolov. Kňazi v Kristovej Cirkvi majú tiež funkciu prorockú – čiže učiť, a funkciu pastiersku – čiže viesť veriacich. V tejto situácii apoštolská postupnosť je jedným z dôležitých prvkov jednoty Cirkvi. Rozhoduje o jednote všetkých minulých pokolení od apoštolských čias a všetkých súčasných ľudí, ktorí sa zúčastňujú na Eucharistii.

Počas storočí Kristova Cirkev prešla viacerými rozdeleniami. Rozhodli o tom krízy vo vnútri Cirkvi, ako aj vonkajšie štruktúry spoločenskej, politickej i kultúrnej podstaty. Prvý veľký rozkol nastal v 11. storočí, keď sa jedna Cirkev rozdelila na dve: latinskú a grécku. Centrom latinskej zostal Rím s hrobmi apoštolov sv. Petra a Pavla, centrom gréckej sa stal Carihrad. Toto rozdelenie sa netýkalo najdôležitejších otázok. V oboch cirkvách – latinskej i gréckej – bolo zachované sviatostné kňazstvo a  Eucharistia. Avšak každá cirkev ju slávila pre seba a nepripúšťala k nej členov druhej cirkvi.

Oveľa hroznejšie rozdelenie nastalo v 16. storočí. Veľká časť veriacich latinskej cirkvi sa odlúčila od biskupa Ríma a vytvorila nové cirkvi, nazývané reformované. Tieto väčšinou zavrhli sviatosť kňazstva a spolu s tým hierarchiu, ako aj sviatosť Eucharistie. Veriaci zostali iba pri krste a úkone viery v Krista.

Zmierenie kresťanov nie je ľahké. Nič sa tu nedá robiť nasilu. Ekumenizmus, čiže hnutie za zjednotenie, si vyžaduje zrelosť všetkých pokrstených. Dorastanie k tejto zrelosti – aj pri dobrej vôli všetkých – si vyžaduje celé stáročia. Kto pozná proces rozbitia rodiny a úsilie o jej zjednotenie, ten vie, že často treba čakať na vymretie pokolení, aby mladšie dospeli k porozumeniu. Oveľa hlbšie to možno pozorovať v dejinách Cirkvi. Uplynie ešte mnoho rokov, kým pohádaní bratia zasadnú k jednému stolu v Kristovej jedinej Cirkvi.

D.ú.: Uvažovať: KKC 811-822.