Sedem darov Ducha Svätého (II.)

2. Dar rozumu

Je dobré si pripomenúť, ako bola v starovekom Grécku podčiarkovaná znamenitosť ľudského intelektu, svetla duše. Intelekt je schopný chápať všetko, na čo dopad­ne pohľad očí. Okrem toho nás povznáša do vyššieho sveta, vytvárajúc idey krásy a dobra. Prostred­níctvom intelektu človek dosiahne božský svet, povznáša myseľ k Bohu, zvrchovanému svetlu.

Preto aj cirkevní Otcovia napomínali kresťanov, aby sa snažili stále dvíhať myseľ k nebu. Ale na druhej strane vedeli z Písma, že Boh prebýva v neprístupnom svetle (porov. 1 Tim 6, 16) a že jeho tajomstvá prevyšujú akú­koľvek stvorenú inteligenciu. Nikto nemôže vystúpiť do neba, iba ten, ktorý odtiaľ zostúpil, povedal Pán Ježiš Nikodémovi a hovoril to o sebe samom (porov. Jn 3, 13). Ale potom nám poslal svojho Ducha. Aj ten zostupuje z neba a povznáša náš intelekt do neba.

Platón hovorieval, že ľudský intelekt je svojou prirod­zenosťou božský, a preto môže poznávať nekonečné krásy. Kresťania opravujú jeho názor. Nie sme schopní povzniesť sa k nebu svojou prirodzenosťou, ale pomocou milosti, teda osvietením Ducha Svätého. Platón však pochopil veľmi dobre, že človek žijúci na tejto zemi, najmä ak je mladý, potrebuje vidieť pred svojimi očami nebeský ideál, aby sa neponoril do bahna nečistoty. Ako potvr­dzujú túto pravdu smutné každodenné skúsenosti! Preto vychovávatelia napomínajú: Snažte sa mať ideál, majte ho stále na očiach! Ale aj ich napomenutia budú márne, ak bude chýbať svetlo Ducha Svätého.

3. Dar rady

Radu dávame niekomu, kto pochybuje, alebo tomu, kto sa má rozhodnúť zvoliť si nejakú vec a zmieta sa v neistote. Keď sme chorí, tak sa snažíme o to, aby nám poradil lekár, pri súdnych procesoch advokát, v rodine sa deti riadia radami rodičov. V duchovnom živote sa odporúča, aby každý robil svoje rozhodnutia podľa rady dobrého duchovného vodcu. A ten sa nazýva „duchovný“ práve preto, že mu pomáha Duch Svätý a tak je schopný pochopiť „Božie rady“, plány, povolanie, ktoré má Stvoriteľ od večnosti s každou osobou.

Ale nie o všetkom, čo máme robiť, pochybujeme a váhame. Mnoho Božích prikázaní hovorí jasne: Nezabiješ! Nepokradneš! Miluj blížneho! atď. Kvôli tomu teológovia rozlišujú medzi „prikázaniami“ a „ra­dami“. Tie prvé sú záväzné pre všetkých. Tie druhé Boh len „radí“, ako napríklad celibát, sľub chudoby a rehoľnej poslušnosti; na ne sa uplatňuje podmienka, ktorú dal Ježiš bohatému mladíkovi: „Ak chceš byť dokonalý...“ (porov. Mt 19, 21). Kto neuposlúchne prikázanie, dopúšťa sa hriechu. Rady nezaväzujú pod trestom hriechu.

Ale napriek tomu rozlíšenie nie je také strohé, ako by sa zdalo, nesmie sa absolutizovať. Kto je vo svetskom živote „povinný“ niečo urobiť, už nie je slobodný, aby si zvolil. Naopak Boh rešpektuje našu slobodu vo všetkom, čo nám hovorí. Zdá sa to paradoxné, ale v istom zmysle slova nám vždy „radí“, aby sme žili kresťan­sky a boli svätí. Nerobí to zvonka, ale zvnútra, v na­šom srdci, v našom svedomí.

Radca nepresadzuje niečo násilím, ale dáva pochopiť, že vec je lepšia tým, či oným spôsobom. Takým radcom je pre nás Duch Svätý. Farizeji ukladali Boží zákon ako vonkajšiu normu a nemilo­srdne vyžadovali, aby ju ostatní plnili. Apoštol Pavol pocho­pil, že také zachovávanie zákona neposväcuje, že je to násilie. Preto dával prednosť konaniu podľa vnútor­ného zákona Ducha, ktorý neničí slobodu a zároveň dáva nahliadnuť, aký zmysel majú prikázania. V tomto svetle sa tak nejaví ako povinnosť, skôr ako výsada človeka, že môže napodobňovať Krista a podieľať sa na jeho svätosti. Svätý Pavol vysvetľuje Galaťanom, že vonkajšia poslušnosť zákonu je nutná, pokiaľ ľudia žijú voči Bohu v stave otroctva. Ale kresťania prijí­majú do svojho srdca Ducha, ktorý volá: Abba, Otče. Už nie sú otroci, ale synovia (porov. Gal 4, 6-7).

Keď vzývame Pannu Máriu ako „Matku dobrej rady“, prosíme ju, aby nám dala jasnozrivosť podobnú tej, akú mala ona, keď počúvla hlas anjela. Jej slo­bodné „Áno“ spôsobilo, že sa stala nepoškvrnenou Matkou Spasiteľa.