Tituly Ducha Svätého (II.)

Pôsobenie Ducha Svätého je univerzálne. Možno ho popísať podľa titulov, ktoré mu dávajú Sväté písmo a tradícia. (1. Posvätiteľ; 2. Oživovateľ)

3. Svetlo

Vo Svätom písme sa často stretáme s námetom svetla. V prvom dni stvorenia Boh oddeľuje svetlo od temnôt (porov. Gn 1, 3). A na konci dejín spásy, bude mať nové stvorenie Boha ako svoje svetlo (porov. Zjv 21, 5). Striedanie dní a nocí je symbolom našej situácie, teda situácie tých, čo ešte nedosiahli plnosť vykú­penia, ale očakávajú svetlo, ktoré nepominie, a tým bude sám Boh (porov. 1 Jn 1, 5).

V tejto súvislosti chápeme, prečo sa Kristus zjavil ako svetlo sveta (porov. Jn 9, 5), ktoré svieti vo tme a ktoré sa temnoty snažia pohltiť (porov. Jn 1, 4). Aj kresťania sa majú prejavovať ako synovia svetla (porov. Lk 16, 8; Jn 12, 36). Kvôli tomu dostávajú svetlo zhora, osvietenie Duchom Svätým.

Výraz svetlo je metafora, preto sa nám ponúka možnosť rôznych výkladov. Židia spájali svetlo so životom, Gréci skôr s poznaním pravdy, pretože len za svetla sa môže človek pohybovať a vidieť, s čím sa stretáva. V tomto druhom aspekte možno vidieť i vzťah, aký existuje medzi Kristom a Duchom Svätým. Ježiš sa sám vyhlásil za pravdu (porov. Jn 14, 6) a teda aj svetlo sveta. Otcovia teda vysvetľujú verš Žalmu 36, 10: Ty si zdroj všetkého života
a pomocou tvojho svetla uvidíme Svetlo – v tom zmysle, že vo svetle Ducha vidíme svetlo sveta, ktorým je Kristus.

Nejde len o hru so slovíčkami, ale o potvrdenie toho, čo hovorí svätý Pavol vetou: ...nik nemôže povedať: ‚Ježiš je Pán‘, ak nie v Duchu Svätom (1 Kor 12, 3). Aj keby niekto preštudoval celé Sväté písmo a keby si vážil cirkevnú tradíciu, nestal by sa kresťanom bez daru Ducha Svätého. Potvrdzujú to tí, čo konvertovali ku kresťanstvu v dospelom veku. Zakúsili, že im bola daná viera v určitom okamihu ako neza­slúžený dar. A sami kresťania vedia, že najlepšie chá­panie Kristovho učenia prichádza ako osvietenie zhora.

(Jeden kazateľ použil pri vysvetľovaní tejto pravdy tento príklad: určité pod­zemné jaskyne sú navštevované turistami, ktorí obdi­vujú krásu stalaktitov a stalagmitov. Pred sto rokmi to boli len nebezpečné a temné jaskyne. Zavedenie elektric­kého svetla z nich vytvorilo tieto úchvatné miesta. Niečo podobné sa deje aj v ľudskom živote, síce plnom smútku, keď oči srdca osvieti svetlo Ducha.)

4. Inšpirátor

Koľko myšlienok tiahne hlavou, najmä keď je člo­vek sám a nie je zahltený činnosťou! Odkiaľ pochádzajú? Podľa Origena môže mať myšlienka štyri príčiny: z našej mysle, to je spomienka alebo úvaha; môže byť vnuknutá zlým duchom; môže byť vnuknutím anje­lov a napokon môže pochádzať od Ducha Svätého. Je možné uznať tento rôzny pôvod? Základné pravidlo je jednoduché: dobrí duchovia vnukajú dobré skutky, zlí duchovia zlé. Nie je však jednoduché uvedomiť si hneď na počiatku, kam nás myšlienka privedie. Preto bolo v živote svätcov obzvlášť dôležité „rozlišovanie duchov“. Stanovili rôzne pravidlá, aby sa človek dobre orien­toval v tejto oblasti.

Medzi týmito pravidlami podčiarknime jedno jediné: Duchovní autori sa naučili rozlišovať myšlienky, ktoré prichád­zajú „zvonka“, od tých, ktoré prichádzajú „zvnútra“. Tie „zvonka“ sú veľmi hojné a majú vonkajšiu príčinu: nejaký videný predmet, počuté rozprávanie, úryvok prečítanej knihy; alebo vplyv niekoho, s kým sme sa rozprávali, kto nám „vnukol“ nejakú myšlienku či obraz. Tieto myšlienky sa líšia od tých, ktoré pochádzajú zvnútra. Podľa Otcov vznešenosť týchto myšlienok ich presviedča, že je to sám Duch Svätý, ktorý žije v srdci a dáva počuť svoj hlas. Javí sa ako akési osvietenie plné pokoja.

(Sýrski autori o tom často hovoria a popisujú túto skúsenosť metaforou. Hovoria: srdce sa podobá fon­táne. Aj je čistá, zrkadlí sa v nej nebo, ale aj v srdci sa zrkadlia božské myšlienky. Kto je zvyknutý ich počúvať, nepotrebuje ďalšie poučovanie. O tých, ktorí sa narodili z Ducha Svätého, platí Ježišovo slovo k Ni­kodémovi: „Vietor veje, kam chce; počuješ jeho šum“ (porov. Jn 3, 8). Je jednoduché prirovnávať Ducha Svätého k dýchaniu, vanutiu, k vetru.

Chvíle, v ktorých Duch sám hovorí k človeku, môžu byť mocné, takže umlčia vnímanie telesných zmys­lov i rozumu, takže sú „extatické“. Dochádza k tomu zriedkakedy, ale nie je to proti prirodzenosti. Proti pri­rodzenosti je pravý opak, keď nižšia časť, telesné poci­ty udusia hlas Ducha. Preto sa recitujú na začiatku modlitby hodín ako varovanie slová Žalmu 95, 8: Počúvajte dnes jeho hlas: ‚Nezatvrdzujte svoje srdcia!‘)

5. Tešiteľ

Ježiš pri Poslednej večeri povedal: „... srdce vám naplnil smútok, keď som vám to povedal. Ja vám však hovorím pravdu: Pre vás je lepšie, aby som odišiel. Lebo ak neodídem, Tešiteľ k vám nepríde, ale keď odídem, pošlem ho k vám.“ (Jn 16, 6-7).

Smutní bývame často. Tento pocit vzniká z pre­svedčenia, že by niečo nemalo byť, že svet je zlý alebo stále horší. Lenže ak podliehame smútku zo života ako takého, je to potom nedostatok viery v Pro­zreteľnosť, v Božiu dobrotu, ktorá sa ukazuje v jeho diele.

Prekonať malomyseľnosť však nie je jednoduché. Ak ide o malé problémy, dokážeme ich prekonať prirodze­nými potešeniami, nejakou zábavou. Lenže ak prídu ťažké utrpenia, protivenstvá, prenasledovanie, cítime sa slabí, bezmocní tvárou v tvár takému veľkému krížu. Sám Ježiš, keď predvídal svoje utrpenie v Getsemanskej záhrade, bol smutný až na smrť (porov. Mt 26, 38), takže sa mu zjavil anjel z neba a dodával mu sily (porov. Lk 22, 43).

Je zaujímavé si všimnúť, že v najstarších kres­ťanských dokumentoch býva Duch Svätý nazývaný „Anjel“. Anjel je grécke slovo a znamená posol. Duch Svätý je totiž Kristom poslaný ako jeho posol k zarmúteným, pretože len on môže odhaliť ľuďom kladný zmysel kríža a teda ich potešiť tam, kde prirod­zené útechy sklamú.

Moderný čitateľ je prekvapený, keď sa dočíta v spisoch dávnych mníchov, ako prísne odsudzovali žarty a smiech. Tieto úsudky sa mnohým zdajú pre­hnané. Môžeme však pochopiť, prečo boli hlásané. Askéti pochopili, že pravá radosť nemôže byť vynucovaná „zabávaním sa“, aby sme zabudli sami na seba. Neotrasiteľná radosť vyviera len z vnútra a ten, ktorý nás z vnútra utešuje, je Duch Tešiteľ. Poučný je z tohto hľadiska príbeh v Kvietkoch sv. Františka z Assisi, nazvaný Kde je pravá radosť. Svätec to vysvetľuje svojmu bratovi Leovi. Vracali sa z dlhého putovania úplne premoknutí, skrehnutí, boli už blízko kláštora. Vtedy povedal František: „Ale ak nám neotvoria bránu, ak nás vyženú, a my kvôli tomu neprepadneme smútku, hľa, to je pravá radosť!“ Mať schopnosť nezosmutnieť v takých situáciách nie je v ľudských silách. Ale svätec veril, že nám to Duch Svätý môže dať.

D.ú.: Nájsť ďalšie tituly Ducha Svätého – vo Svätom písme, v hymnoch a piesňach o Duchu Svätom...

(Citáty podľa Jeruzalemskej biblie)