Denne stojí pri okne, usmieva sa a kýve okoloidúcim.

Je to jeho obľúbená činnosť.

 Zdá sa mu, že všetkých pozná.

Kýve tomu, kto len smeti nesie do kontajnera, kýve tomu kto odchádza na dlhú cestu autom preč, kýve pri ceste do práce i pri návrate z nej, kýva tým, čo venčia psov, kýva tým, čo idú s nákupom, a ak nemajú voľnú ruku odpovedajú mu tiež úsmevom.

5 rokov mu kývem. Automatikcky hľadám v jeho okne jeho tvár, jeho široký úsmev, jeho neopakovateľnú radosť, keď sleduje, že dvíham ruku i kútiky úst na oplátku aj ja.

 Sú dni  kedy nestojí a nekýve.

Vtedy idem a rozmýšľam, či nie je chorý, možno je iba na wecku, sa utešujem a nepripúšťam možnosť, žeby mohol niekedy nestáť, nekývať, neusmievať sa.... na každého pod jeho oknom.

Dnes sme si kývali veľa krát. Šla som k autu, nenaštartovalo, mráz, slabá batéria... šla som s kľúčami naspať domov, oznámiť to manželovi a potom som sa znovu vybrala vonku, na trolejbus. Určite mal radosť že sa mu tak premávam pred oknom a stále zo 5 krát zakývam.

 Stojac v MHD si všimnem iného starčeka, a úsmev na mojej tvári ho núti pozerať sa na mňa ako na zjavenie. Ešte viac sa prekvapí, keď počuje :nech sa páči, tam ďalej sú voľné miesta.

 Rozmýšľam, prečo som si ho všimla, veď som sa mohla tváriť , že ma nezaujíma nič, iba moje problémy.....

 A v tom som pochopila, úsmev nášho starkého chorého suseda z vedľajšieho bloku je nákazlivý. Jeho záujem o nás cudzích za jeho oknom je nákazlivý.

 5 rokov chodím do školy " starého blázna" a pritom som ja bláznom, že učivo, ktoré ma on denno denne učí, nepoužívam častejšie...

On začína štafetu, znovu a znovu, nepamatajúc, že nám ju pred malou chvíľkou už odovdzal.

Znovu verí, že jeho úsmev pomôže, že ho ponesieme aj tam, kde on už nemôže, znovu verí, že jeho mávanie a jeho radosť v očiach nás budú sprevádzať , kým sa opäť nestretneme.

Poviete, si, čo tam po ňom... . ale ja sa pýtam, kto po ňom preberie tú štafetu?...ako budem žiť, ak za oknom už nebude?