Všetky moje blogy

O pokoji

 

Nikdy som nebol pokojný typ. Na rozdiel od môjho brata, ktorý dodržiava zásadu „pohoda, klídek, tabáček“ (bez toho tabáčku), ma to vždy núti niečo robiť, nad niečím uvažovať, plánovať, snívať, vizionárčiť. Ľudia, ktorí majú svoje vlastné tempo, svoj priestor pre premýšľanie boli pre mňa vždy výzvou ako viac milovať svojho blížneho.

Byť v pokoji, v oddychu, premýšľať o Božej láske a len sa tak tešiť z toho, že Boh je, mi nikdy nebolo vlastné. Radšej čítam, „aktívne“ sa modlím, študujem Božie slovo.

Myslím, že bez ohľadu na to, ako sme stavaní a čo je nám blízke, Ježiš nás volá do pokoja. Doteraz nerozumiem tomu, ako mohol Ježiš počas búrky spať. Možno bol riadne unavený, ale ruku na srdce: tie vlny a vietor museli zobudiť aj mŕtveho. On si však pokojne spal.

Niekedy môže naše nadšenie z rozširujúceho sa Božieho kráľovstva vyvolávať dojem, že ide o nejaký vojenský útok. Áno, sme v duchovnom boji, ktorý je reálnejší než prechádzka po uliciach Bagdadu. Pavol vo svojich listoch často používa vojnovú terminológiu. Biblia je plná paradoxov, vlastne sám Boh je plný paradoxov. Verím, že jeden z nich je: chaos tohto sveta a temnotu porážame pokojom. Expanzia Božieho kráľovstva sa nekoná násilím na svojich susedoch alebo neznámych ľuďoch vonku. Deje sa skrze náš pokoj. Niekde hlboko v nás je zakorenené, že čokoľvek môžeme dosiahnuť iba s vypätím všetkých síl, použijúc všetku našu mentálnu energiu. A až úplne vyčerpaní, zničení dosiahneme svoje.

Najefektívnejší sme vtedy, keď vstúpime do Ježišovho pokoja. Koľko krát nám Ježiš pripomína, že nám dáva pokoj? Nehovorím o vyložených nohách a ničnerobení. Nehovorím o pštrosom syndróme. Hovorím o pokoji, do ktorého máme pozvánku vstúpiť každé ráno. Na začiatku každej práce. Pri riešení každého problému. Podstatou pokoja je môj vzťah s Otcom. Istota, že on ma prijíma takého aký som, s tým, čo práve prežívam. Úplne mi rozumie. A zároveň mi v tomto pokoji hovorí slová nádeje. Slová života. Svet nám chce pokoj zobrať, ale Otec nás neustále uisťuje o svojej láske k nám. Už rozumiem, prečo sú Boží Synovia nazývaní šíriteľmi pokoja (Mt 5). Lebo len Jeho syn a dcéra dokáže mať pokoj.

Učím sa vstupovať do pokoja. Za deň je milión vecí, ktoré ma z neho vytrhavajú – povinnosti v práci, môj syn, nezhody s manželkou, deadliny. Ale nie je nad to, keď tomu dokážem povedať STOP a na pár minút sa vrátiť do Otcovej náruče. Spočinúť na chvíľu u neho. „Môj“ pokoj robí divy. Rúca nervozitu, láme depresie a tlaky, vracia radosť zo života. Opäť začínam skutočne dýchať.

PS: Táto pieseň mi pri tom veľmi pomáha http://bit.ly/NFqc9v

3807593
3807596


Otcova náruč zahojí rany, zastavuje krvácanie, zahatí prúd rozbúrenej rieky, zahasí spaľujúci oheň, zbrzdí rútiaci sa kolos, otvorí sa pre objatie, vystrie sa pre pohladenie, zovrie v láske.
Odoslané 17.7.2012 11:04.
Pokoj....aké nádherné slovo, po jeho počutí sami hneď vybaví Ježišovo "Pokojsvoj vám zanechávam, svoj pokoj vám dávam..." ( Ján 14,27)
Ale či tu je ešte na zemi pokoj....som vo veku, kedy mi je každý deň dar a viem, že by som tu už nemusela byť....Teším sa na pokoj , ktorý sľúbil Ježiš....
Ale na zemi ho neviem nájsť.....Vo všeobecnosti mám rada ľudí, v živote dominovali povolania, ktoré by sa inak zvládnuť nedali- zdravotná sestra a učiteľka...
Ale: pokúsim sa napísať na nejakú stránku. Pokoj? Kdeže! Ostré sledovanie, ustavičný tlak podozrievania. Odpovede? Mravokárstvo, a ak nie na stránku, tak na súkromný mail, mnohým som ho pre svoju dôveru a naivitu dala. Za čo? Že vidím Ježiša viac vo svetle "poďte, požehnaní"...a v obraze Jeho milosrdenstva, ako "Vzdiaľte sa..", pohladenie odomňa toľkí neprijmú, lebo som prašivá. Prašivá som preto, lebo som pekne písala aj o odvolanom arcibiskupovi, preto, lebo som nebola v Medjugorí - lebo dodnes žijem z hlavného mesta Pokoja- ako volám Lurdy.
Pripadá mi komické povinne podaný znak pokoja v liturgii, ak sedí vedľa mňa niekto, kto ma nemusí.....a klopí zrak.Zvyknem sa dívať do očí....
Modlím sa denne peknú modlitbu sv.Františka: "Pane, urob ma tvorcom pokoja...".
A niekedy sami zdá, že zbytočne....hoci keď maniekto poprosil o pomoc,nepovedala som nikomu nie....
Odoslané 18.7.2012 22:30.
...veľmi pekné....myslím, že to pohladenie od Vás ako od starkej by bolo veľmi milé.
Odoslané 20.7.2012 16:31 ako reakcia na Mária-Irma Danieliszová.
Pán je jeden, On je svätý a dokonalý a my sme ľudia, nedokonalí aj dobrí aj nie, a každý iný. Preto nám tak ťažko padne láska k blížnemu, láska bez ohľadu na to, aký ten druhý je, čo robí a ako žije. To je tá naj skúška života. Verím však, že príde ten čas, keď každý bude vedieť milovať iného a keď ho bude vedieť prijímať, nie odmietať a ignorovať. Veľmi sa teším, keď to príde. Zatiaľ hľadám na sebe, kde som ja nemilovala... kde som ja šomrala ako Izraeliti po vyyvedení z Egypta, kedy som ja nedokázala niekomu pozrieť do očí. A vylepšujem môj štýl na blogu. Aby ho chceli a mohli čítať. Aby mal nie len úspech, ale aby niesol ovocie pre mňa a pre iných. Neprispievala som ešte na žiaden, Moja Komunita je začiatok. Tak sa idem učiť a veriť. Modlím sa za všetkých, a čakám...

Mária-Irma, nemaj obavu, nie si tá, ktorá nevie... si milovaná Božia;0) Božia Láska je úžasná a ľudská mnohorakosť tiež. Preto sa nám tak ťažko miluje blížneho. Chce to čas, Duch sv. urobí potrebné...
Odoslané 7.8.2012 19:37 ako reakcia na Mária-Irma Danieliszová.
Pokoj Boží je to, čo najviac potrebujem. Nie len počas času každodennej obete pri spoločenstve s Pánom, ale aj počas dňa (Židia mali časy každodennej obete ráno a večer). A tiež je to vec, ktorú sa musíme naučiť my ako kresťania a tráviť čas s Pánom v modlitbe a zároveň je to jedna z najťažších vecí, ktoré sú v našom živote v tejto uponáhľanej dobe. Ako sa to píše v Biblii, v Novom zákone: " buďte ... v modlitbách vytrvalí...". Nech nám Pán Boh pomáha!
Odoslané 9.2.2013 10:49.