Hollywood hľadá svoju vlastnú spiritualitu

Zakladateľka Act One, kresťanskej skupiny scenáristov v Hollywoode, priblížila filmový a televízny priemysel a nádeje, ktoré vidí pre Cirkev v jej evanjelizačnej misii. Prečítajte si výťah z prednášky, ktorú mala v polovici mája 2004 na Katolíckej univerzite vo Valencii.

* * *

Dôvody, prečo treba veriť v pozitívnu zmenu v Hollywoode
Barbara Nicolosi

Často nedostávam možnosť hovoriť ku publiku, ktoré spája oba aspekty môjho života, ako katolíčky a filmárky. Nanešťastie sa v Katolíckej cirkvi uskutočnilo príliš málo diskusii tohto druhu. Kvôli viacerým dôvodom, medzi inými aj istému intelektuálnemu elitizmu, si katolícki odborníci len veľmi pomaly uvedomovali silu kinematografie ako druhu umenia a zároveň prostriedku evanjelizácie.

Dnes budem hovoriť o niektorých čerstvých smeroch vo svetovom zábavnom priemysle a o pozitívnom prínose, ktorý môžu mať pre Cirkev.  Chcem ukázať, prečo by mala Cirkev prijať túto formu umenia ako mocný dar od Boha; ako príklad uvádzam „Umučenie Krista". Navrhnem aj oblasti, v ktorých môže Cirkev pomôcť komerčnej kinematografii.
V januári roku 2003 mi volala žena, ktorá sa nedávno v časopise Writers Guild of America dostala medzi desiatku najlepších žien televízneho priemyslu. Ako producentka a hlavná scenáristka televízneho programu s vysokou sledovanosťou patrí táto žena do elitnej skupinky ľudí z celej planéty. Jej relácia na CBS, ktorú dávajú v hlavnom vysielacom čase, má v USA týždennú sledovanosť približne 20 miliónov a celosvetovo asi dvakrát toľko.
Volala mi kvôli tomu, že po dvadsiatich rokoch úplne svetského života v komerčnom zábavnom priemysle sa chcela s niekým porozprávať o Ježišovi. Počas nášho prvého stretnutia mi povedala: „Naozaj, som vyčerpaná z toho, že neverím v Boha. Už to takto nemôže pokračovať."
Útoky z 11. septembra mali určite podiel na tom, že táto žena začala hľadať zmysel života, ako to bolo s nespočetnými ďalšími, najmä v americkom zábavnom priemysle. Ale okrem prostej potreby hľadať odpovede vražednej nenávisti islamských teroristov na druhom konci sveta, táto žena odrážala veľkú zmenu k lepšiemu, ktorá sa šíri medzi americkou povojnovou generáciou a najmä v hollywoodskom zábavnom priemysle.
Po 40 rokoch nivočenia sexuálnou revolúciou a po práve toľkých rokoch odmietania akéhokoľvek spojenia s autoritou – či už to bola Cirkev, štát alebo len prostá starecká múdrosť – čoraz viac ľudí uniká, aby hľadali pokoj. Vyčerpalo ich neverectvo a jeho ideologické výplody – hedonizmus, cynizmus, odcudzenie a izolácia.
Toto vyčerpanie sa odráža v štúdiách a kanceláriách producentov v Hollywoode ako nová otvorenosť voči duchovným témam. Moja priateľka je tvorkyňou najsledovanejšieho programu medzi novinkami tejto sezóny „Joan z Ardádie". Keď predstavovala svoj nápad CBS, manažérom tohto kanálu povedala s veľkými obavami: ¬„V tomto programe sa často spomína Boh." Manažéri ju šokovali, keď s entuziazmom odpovedali: „Boh je dobrý. Máme Boha radi." Verte mi, ešte pred štyrmi rokmi Boh nebol „dobrý" na CBS ani na inom väčšom kanáli.
Všetky filmy v hlavom vysielacom čase sa čoraz viac venujú náboženským témam. Akýkoľvek program v hlavom vysielacom čase, ktorý obsahuje nejaký náboženský aspekt bude mať určite dobrú alebo výbornú sledovanosť.
Aj kinematografia zažívala duchovné prebudenie. „Bruce všemohúci" bol jedným z piatich najlepších filmov roku 2003. „Prechádzka spomienkami", pozitívne zobrazenie veriacej teenagerky, priniesla obrovský zisk. A samozrejme kasový trhák trilógie „Pána prsteňov" a teraz „Umučenia Krista" (ktorý v Hollywoode všetci voláme len „Film") sú legendy filmového priemyslu. Iné nové filmy, ktoré nie sú otvorene náboženské, predsa len ukazujú hlboké odmietnutie lží postmodernizmu. Filmy ako „In America", „Stratené v preklade", „Incident" a „V spálni" sú len pár príkladmi tohto nového vyčerpania z odkazu neverectva.
Z tvorivého hľadiska je to pre filmárov ako my, ktorí spájajú zanietenie pre film s nadšením pre Boha šťastný trend. V Hollywoode hneď vypočujú každého producenta, ktorý povie: „Mám film pre divákov, ktorým sa páčilo „Umučenie Krista"."
Samozrejme, z istej časti je to preto, lebo nikto v Hollywoode netuší, kto sú tí diváci Filmu a čo sa im na ňom tak veľmi páčilo. Jeden producent zo štúdia sa na večierku, na ktorom som nedávno bola priznal, že je frustrovaný z  „Umučenia Krista". Povedal: „Nedochádza mi to. Nie sú kresťania ľuďmi, ktorí neznášajú násilie vo filmoch? Hm, tento film je dvojhodinová poprava a im sa to páči?"
V tejto chvíli je tu pre nás, veriacich filmárov, varovanie. Zatiaľ čo je táto otvorenosť duchovným pravdám vzrušujúcou príležitosťou, taktiež prináša obrovskú tvorivú výzvu.

Ide o to, že filmy o nadprirodzených svetoch, ktoré nie sú práve úžasnými umeleckými dielami, sú väčšinou skutočne príšerné. Filmy o viere a duchovných veciach, ktoré nie sú strašidelné a hlboké, sú zvyčajne urážajúce zjednodušenia. Filmy o konflikte medzi dobrom a zlom, ktoré nie sú silné a ťažšie na pochopenie, sú obyčajne nepríjemne sentimentálne a ľahké. Filmy o hľadaní zmyslu života, ktoré nejdú do hĺbky a podstaty vecí sú väčšinou pompézne a na smiech.

Tento typ filmov urobia najlepšie ľudia, ktorí sú vyzretí aj ako filmári, aj ako veriaci. Jedným z dôvodov, prečo je „Umučenie Krista" takým ohromujúcim filmom je, že je technickým majstrovstvom a zároveň má hlboký obsah. Napriek dychtivosti Hollywoodu slúžiť „divákom Umučenia", podobný film neuvidíme, kým sa neobjaví ďalší filmár, ktorý, ako Mel Gibson, naozaj verí týmto Božím veciam.

Ako sa veci majú
 Ďalší dôvod, prečo treba dúfať v pozitívnu zmenu v Hollywoode sa viaže ku hľadaniu duchovna, ktoré speje ku odmietnutiu predstavy úplne materiálneho vesmíru.
Pred sto rokmi prekonala Emily Dickinsonová, najväčšia americká poetka, cestu cez pochybnosti a materializmus a dospela ku záveru, že „Tento svet nie je záver". Hovorila jednoducho o myšlienke nesmrteľnosti. Chcela povedať, že skutočnosť ide za veci, ktoré vidíme, materiálne veci, ktoré nás obklopujú. Je jedno umelecké hnutie, ktoré sa tlačí do Hollywoodu a túto myšlienku čoraz viac propaguje. Mení kinematografiu alebo ju viacerými spôsobmi dáva do pôvodného stavu, ku jej koreňom, v lyrickom a poetickom zobrazení nemých filmov.
Tento prúd nazývam prúdom „Neukazujte nám, ako veci vyzerajú, povedzte nám, čo znamenajú". Ťahá ho najmä skupina režisérov, ktorí sa dostali ku tomuto povolaniu cez svet hudobných videoklipov. Videoklip je o tom, čo veci znamenajú, na rozdiel od toho, ako vyzerajú.   
Najlepší režiséri videoklipov voľne deformujú skutočné farby, tvary, rozmery a uhly pohľadu v úsilí doplniť a vyložiť pieseň. Títo mladí filmári odmietajú tvrdošijnú požiadavku realizmu povojnových tvorcov a pýtajú si filmovú lyriku, ktorá by vedela odzrkadľovať emočnú silu hudby. Filmy, v ktorých sa tento prúd odráža zahrňujú „Donnieho Darka", film „Muž, ktorý zabil" a relácie ako „Carnivale" na HBO.
Filmy, ktoré môžeme postupne od tejto generácie vidieť už odmietajú názor, že neobmedzený sex vedie ku slobode alebo šťastiu. Vyjadrujú skôr smútok zo vzťahov, čo je vlastne na mieste, vzhľadom na to, čím si prešli ako deti „sexuálne slobodných" rodičov. Môj priateľ, scenárista Craig Detweiler, týchto filmárov volá „generácia v exile, ktorá spieva smutné piesne Jeruzalema". Príkladmi tohto prúdu sú filmy „Stratené v preklade" a „Večný svit nepoškvrnenej mysle".
Pre Cirkev je to obrovská príležitosť. Všetci sa zaujímame o ten posvätný zmysel, kde všetko, čo vidíme smeruje ku skutočnosti, ktorú vidieť nemôžeme. Chesterton povedal, že „Svetský autor sa obmedzuje na to, čo vidí. Kresťanský autor hovorí o tom, čo tam skutočne je."
Práve my máme odpovedať tejto novej generácii filmárov, ktorí dychtia po zmysle. Potrebujeme našich teológov a aj vychovávateľov, aby pretlmočili „Teológiu tela" tvorivej komunite, aby ju mohli preniesť do svojho umenia a potom rozšíriť naše chápanie tak, ako pápež Ján Pavol II. nazval umenie „zdrojom teológie".
Sila „Umučenia Krista"
 Uvedenie a ohromný svetový úspech „Umučenia Krista" od Mela Gibsona bolo zatiaľ v Hollywoode pre Cirkev a pre kinematografiu nepopierateľne najvýznamnejšou udalosťou. „Film" spôsobil, že každý vo filmovom priemysle prehodnocuje väčšinu dlhoročných predpokladov o divákoch vo svete.
 Mnoho ľudí v Cirkvi prehodnocuje svoje staré domnienky o násilí na plátne a jeho potenciálnej sile pre dobro filmu. Nebudem sa pri tomto veľmi zastavovať, lebo je to mimo môj záber, ale predsa chcem poodhaliť pár spôsobov, ako si tento film otvára dvere v Hollywoode i v Cirkvi, čo by mohlo byť z dlhodobého hľadiska veľmi pozitívne.   
Tri dni predtým, ako v Spojených štátoch uviedli „Umučenie Krista" časopisy predpovedali, že by tento film za prvý týždeň mohol zarobiť až 30 miliónov dolárov. V skutočnosti film zarobil 27 miliónov dolárov počas prvého dňa. Za prvý týždeň to dotiahol už na 127 miliónov.
Hlavný dopad filmu vo filmovom priemysle je uvedomenie si toho, že na tento film išli veľké množstvá ľudí, ktorí všeobecne do kín nechodievajú. Úlohou pre všetky štúdiá je teraz nájsť spôsob, ako dostať „divákov Umučenia" späť do kín. Samozrejme, nevedia, čo my kresťania chceme vidieť, ale teraz budú prístupnejší, aby vytvorili produkt pre našu spotrebu. Pravdepodobne je to dobré.
Nikdy som si nemyslela, že sa dožijem toho, že uvidím Ježiša, zahraného krásne a zbožne, ktorý nesie svoj kríž v televízii. Zakaždým, keď som kedykoľvek počas dňa uvidela reklamu na Film som ostala ohromená. Jednu noc som bola s priateľmi v reštaurácii, kde mali nad barom televízor. Zrazu sa tam objavila reklama na „Umučenie" a každý v bare stíchol vo zvláštnom úžase a rešpekte. Rozplakala som sa.

Mimo sily samého filmu prinieslo „Umučenie Krista" Boha z kostolov do stredu hlavného prúdu kultúry. Bol na čele a v centre, vo svojom najpôsobivejšom postoji ako Baránok Boží a mnoho miliónov jeho oviec počulo jeho hlas – niektoré po prvý raz.
Nepopierateľne toto bolo príležitosťou na dialóg a evanjelizáciu, ktorú mala Cirkev predtým len zriedka. Ako povedal pápež: „Cirkev by bola príliš ľahostajná", keby v budúcnosti ignorovala potenciál kultúrneho trhu a dodala by som, že najmä po fenoméne „Umučenia".

Čo sa čaká od Cirkvi
Minulý rok so mnou robil interview časopis Writers Guild of America. Redaktor sa ma opýtal: „Čo také prinášajú kresťania do Hollywoodu, čo by nám neveriacim chýbalo, keby ste odišli?"
Je to dôležitá otázka, ktorú by sa kresťania v každej profesii mali pýtať samých seba. „Čo charakterizuje kresťana ako lekára? Ako vedca? Ako učiteľa?" Ak je naša viera skutočná, má čo povedať o každej stránke ľudského života.
Vyššie som poznamenala, že Cirkev môže pomôcť filmovému priemyslu nájsť skutočný zmysel skutočností ako ľudská sexualita, násilie, dobro a zlo, túžba za nadprirodzeným, ľudská osobnosť, význam rodiny, atď. Chcem to ukončiť dvomi konkrétnymi vecami, ktoré svetský film potrebuje od Cirkvi, ktoré, aby som odpovedala na otázku novinára z minulého roku, budú zábavnému svetu veľmi chýbať, ak na ne nebudeme upozorňovať.
Duchovnosť pre umelcov
Prvou je zvláštna duchovnosť pre umelcov. Tvoriví ľudia musia prekonať veľmi zvláštne duchovné výzvy, aby svetu priniesli to, čo pápež nazýva „novými zjaveniami krásy". Ich prvým krížom je ich remeslo, ktoré si vyžaduje obetovanie množstva času, práce, štúdia a izolácie.
Aby priniesol krásu do sveta, umelec bude musieť klesnúť do najtmavších a najopustenejších miest svojho vnútra. Jeho umenie bude mať viac sily, keďže je tým, čo spisovateľ Flannery O'Connor nazval "zápasenie so svojimi anjelmi a démonmi, kde si nie sú istí, či z boja vôbec vyjdú živí."
V umelcoch pretrváva trápenie nedostatočnosti, že práca ich rúk nie je nikdy taká silná ako bola ich pôvodná predstava. Ich životy sa budú vyznačovať nestálosťou, chudobou a možno ťarchou, že sú celebritami. Počas jedného priemerného roku sa profesionálny herec, spisovateľ, spevák alebo umelec stretne s väčším odmietnutím ako väčšina ľudí za celý život. Je to osamelý a bolestný proces, najmä preto, lebo umelci sú väčšinou citlivejšie duše. Mnoho z nich sa s tým vysporiada cez drogy, sex a alkohol pretože nemajú žiadneho Ježiša, na koho by mohli zložiť svoju ťarchu.
Musíme pomôcť týmto umelcom niesť kríž povolania ku kráse. Musíme im dať duchovné stratégie, praktickú teológiu, etický tréning a musíme byť aj dosť veľkodušní, aby sme im dovolili byť tým, čím sú – trochu blázniví, niekedy trochu núdzni, ale sú tiež nositeľmi množstva úžasných darov celému svetu.
Etická stránka umenia
Po druhé, Hollywood potrebuje od nás pomoc vo vytváraní etickej stránky umenia a zábavy. Bez toho, aby sme dali umelcom zoznam „toto nesmieš", ktorý by aj tak ignorovali, stále môžeme mať na nich vplyv tak, že im budeme pripomínať ich obrovský potenciál ku dobru, ktorý majú vďaka filmu v rukách.
Vďaka filmu ľudia niekedy chcú byť hrdinami. Film nás môže spojiť s druhými cez pátos drámy a radosť komédie. Môže nás vtiahnuť ku solidarite s tými, ktorí trpia a vedie nás ku tomu, aby sme chceli vytvoriť lepší svet.
Etická otázka, ktorú by sme sa umelcov mali opýtať je: „Keď máte v rukách silu urobiť všetky tie dobré veci, nie je to etický problém, ak sa rozhodnete ich neurobiť? Nie je toto najväčšou sťažnosťou neveriaceho človeka Bohu – že nepoužíva svoju moc na zničenie zla?"
Musíme pomôcť filmovému priemyslu dostať sa zo slávneho „práva na súkromie" ku zmyslu pre obetovanie sa pre ľudskú osobu, ktorá je zámerom a zároveň príjemcom filmu. Cirkev by mohla predložiť definíciu zdravej zábavy, ktorá by pramenila z túžby podporovať autentickú ľudskú slobodu a rozvoj. Aký druh filmov pomáha ľuďom rásť? Aký druh filmov robí ľudskú dušu drsnejšou a spomaľuje náš rozvoj?

Korporačná mašinéria, ktorá riadi Hollywood sa nikdy nezastaví, aby pouvažovala nad týmito otázkami, ale umelecká komunita, ktorá ma taktiež obrovskú silu, veľmi chce, aby ju niekto viedol a túži mať pozitívny vplyv na svet. V tejto chvíli sa naskytuje pre Cirkev veľa príležitostí. Jedinou otázkou je, či máme energiu, nádej a pastiersku lásku, aby sme ich vzali k sebe.
 Zdroj Zenit
Preklad Mária Fileková /úprava P. Rastislav Dluhý