Cesta k Bohu

 

Hodiny stiekli z krvi.

Nie, nič sa nezmenilo,

len jedlí dynastie

na krížoch vianočných nemo sa striedajú.

Zas kvitne sviečok biely sad,

zas ako chrbty chudých stád

z biblických rokov neúrody

sa do hviezd hrbia strechy.

Nebo je bez lásky

a zem bez útechy.

 

A vo mne zem i nebo

v pokorné bratstvo spojili sa,

sny rozmetali stánocé.

Aby som videl nado všetky veci.

Aby som poznal, ako hrejú

i ako bolia

Vianoce.

 

Strieborný Kristus na jedličí,

on všetko, všetko dosvedčí.

Ako sa búril,

ako padal,

ako sa rúhal človiečik.

Ako si trúfal:

Vyženieme Boha,

chrám rozbijeme,

pošliapeme oltár.

a utopí sa v potupe

a jeho trpký, smiešny zákon

deň na kopytách rozdupe,

len počkajte, len počkajte...!

 

Umdlelo stádo síl v tom dlhom márnom boji.

Svätyne zrúcané

Boh vyčítavo stojí.

Ten istý zákon ďalej píše,

zvon srdca telom zachvieva.

A človek vyklíčiac,

podobný skalnej ruži,

v kamení katedrál

ďalej tú sviatosť slúži

a smutným teplom svojho tela

prísneho Boha zahrieva.

 

Milan Rúfus