Mám novú Kamošku. Prišla do môjho života ticho, nebadane. Vstúpila do dní plných plaču a tmy. Poodchýlila dvere, aby vstúpilo Svetlo. A ukázala mi, že moje boje nie sú nezvyčajné, že si nimi prešla i ona. A zvíťazila. Hoci z ľudského hľadiska je to skôr prehrou. No Božia pedagogika je oveľa iná ako tá naša. A jedinou výhrou je nebo. Chiara Corbella Petrillo.

Možno ste už o nej počuli a možno ani nie. Prečo o nej píšem?
Pomôžem si slovami, ktoré povedal otec Vito, jej spovedník a ich dlhoročný priateľ, v kázni na pohrebe, ktorý bol skôr oknom do večnosti než smutnou spomienkou: „Život je ako výšivka, z ktorej vidíme len rub, čiže neupravenú časť plnú nití. Viera nám však z času na čas umožní vidieť okraj lícovej časti.“ Napokon uzavrel: „To, čo Boh pripravil prostredníctvom nej, je niečo, čo nemôžeme stratiť.“ A práve preto vám o nej chcem povedať.. Hoci nie je „oficiálne svätá“, viem(e), že svätou je. Stojí za to, poznať ju.

Chiara mala 24 rokov, keď sa vydala za Enrica v Assisi. Spájala ich modlitba ruženca i úcta k sv. Františkovi. Manželstvo plné lásky, a to najmä preto, že ho tvorili traja: Chiara, Enrico a Boh. On bol tým, ktorý ich spájal v jedno a obaja to veľmi dobre vnímali. Bola to taká pravá láska, že viedla oboch manželov na kríž. Avšak po svadbe nastali ťažké chvíle. Možno povedať, že z ľudského pohľadu boli nasledujúce 4 roky (po jej smrť) úplným fiaskom. Prvé dieťatko, Maria, zomrela 30 minút po narodení a o rok neskôr presne takisto aj jej braček, David.

Náhoda? Nie. Boží zámer.
Dve absolútne nesúvisiace vývojové poruchy, ktoré naučili manželov viac milovať Toho, ktorý ich miloval prvý.

„Potrat znamená poslať dar späť,“ povedala Chiara po tom, ako odprevadila svoje dve deti do neba.
Chiara ďalej píše o tom, kto bol pre nich syn Davide:
„Chlapček, ktorý dostal od Boha do daru veľkú úlohu... poraziť veľkých Goliášov, ktorí sú v nás:

• demaskoval zázračnú vieru tých, ktorí si mysleli, že poznajú Boha, a potom ho prosili, aby im slúžil ako automat na sladkosti;
• dokázal, že Boh robí zázraky, ale nie podľa našej obmedzenej logiky, lebo Boh je viac než naše túžby (porazil myšlienky tých, ktorí nehľadajú v Bohu spásu duše, ale len tela).

Naučil nás, že láska netvorí nič nedokonalé. Bol stelesnením podobenstva o obilnom zrnku, ktoré musí odumrieť, aby prinieslo úrodu.“

Pri treťom tehotenstve bolo všetko v poriadku, avšak Chiare našli karcinóm na jazyku (mimochodom, nádor typický pre starých chlapov, fajčiarov). Nemalo to logiku. Ale bol v tom On. Narodil sa zdravý František a Chiara rok na to odišla za svojím Ženíchom, pretože odklad liečby kvôli donoseniu syna ju stál život.
„Chiara nezomrela pre Francesca - ona dala Francescovi život,“ vyjadril otec Vito.

Ak si pod zázrakom predstavujeme telesné uzdravenie, potom tento príbeh nebude o zázrakoch. Nebude o uzdravení.
Mohlo by sa zdať, že jej príbeh skončil prehrou, no náš Boh je Bohom paradoxov.  Možno to najlepšie vyjadril jej manžel:
„Bolo potrebné, aby si zomrela, láska moja. Bolo to potrebné. Aby slepí uvideli, aby sa tí, čo sú smädní, napili, aby boli v srdci rozptýlení tí, čo pyšne zmýšľajú, a aby jeho ľud vedel, že otroctvo sa skončilo a Kráľ prichádza v sláve.“

Čím teda bola Chiara taká výnimočná? Azda najviac tým, že vytvorila Ježišovi priestor. Dovolila Mu, aby v nej rástol, hoci to znamenalo, že z nej muselo ubúdať. Tancovala s Bohom, hoci to bol tanec plný utrpenia.
„Bez Boha sa všetko stáva náhodou, ale s Bohom môžeš vnímať utrpenie ako pozvanie do tanca, a ak začneš tancovať, uvedomíš si, že utrpenie tu síce je, ale je tu aj veľká radosť a veľký pokoj. Hoci všetko páli, vo svojom vnútri sa cítiš svieži. Zatiaľ čo tancuješ s Ježišom tento tanec, ktorý je utrpením kladieš si otázku: Ale veď ja mám v sebe pokoj, ako je to možné?“

Posledné dva mesiace jej pozemského života boli akousi predchuťou neba.
V apríli 2012 po posledných výsledkoch, ktoré poukázali na to, že sa koniec blíži a nie je možné už nič urobiť, napísala:
„Ľudskými silami už nie je možné nič urobiť, len modliť sa a prosiť Boha o silu sväto prežiť túto skúšku.“
Chiara napísala, že kontrola nepriniesla dobré výsledky, ale zdôraznila, že prebehla počas Veľkého týždňa, akoby tým hovorila, že Boh videl, že má všetko pod kontrolou. Preto je jasné, že ak ho máme radi, nemôžeme sa vyhnúť ani jeho ceste, ani krížu.

„Lampy sú zažaté. Čakáme na Ženícha.“
Sms-ka, ktorou Enrico oznamoval blízkym, že Chiara sa blíži k cieľu...
Chiarina plodnosť je skutočne obdivuhodná. Zomrieť v jej prípade znamenalo naozaj žiť.
Keď sa Chiara priblížila ku koncu svojho života, mala upretý pohľad, už sa nedala rozptýliť hlúposťami. Bola čoraz odhodlanejšia ísť do neba, za svojím Ježišom. Takmer sa zdalo, že sa nestará o to, čo sa deje okolo nej. Chcela „všetko vlastniť plnšie v Pánovi“, bdieť, aby verne nasledovala Ježišovo slovo až do posledného dychu, v plnom nasadení a s vrúcnosťou, akej bola schopná. Týmto svojím rozhodnutím prijala milosť žiť prítomnosť.

Enrico bol nesmierne šťastný. Nebola to radosť, ktorá vylučuje bolesť a slzy, ale taká, čo ich zbiera. Vedomie, že Chiara odniesla časť z neho k Ježišovi, Ženíchovi ich oboch, ktorého čakali zo zažatými lampami a pre ktorého lásku možno prijať kríž, bolo jedinečnou útechou.

„Aj my musíme čeliť smrti a čakaniu na ňu a tvárou v tvár strachu sa rozhodnúť povedať Pánovi áno.
Všetci sme chorí v terminálnom štádiu choroby. Je to len otázka času."
Prečo?
Možno na to prídeme až vo večnosti, keď nám Láska všetko vysvetlí...

https://www.youtube.com/watch?v=vCcx1bihVgo

http://www.kumran.sk/chiara-corbella-petrillo-p-18070.html