Lojzík a premenenie

     Všetci sme mu hovorili „Lojzík“. Každý v dedine ho poznal a nikoho už neprekvapovali jeho, povedzme, zvláštnosti. Chýbalo mu niečo na rozume, prevyšovalo na dobráctve. V obchode púšťal všetkých pred seba s tým, že sa neponáhľa, a tak tam strávil napríklad aj poldeň. Napokon, skutočne sa neponáhľal. A navyše bol rád, že môže byť medzi ľuďmi. Mal ešte mnoho odchýliek od priemeru. Jednu jeho „kostolnú“ by som vám rád popísal:

       Do kostola chodil Lojzík na každú omšu, ktorá u nás bola, ale vždy až chvíľu po kázni. Niekedy hovoril, že to rozprávanie je mu priťažké, niekedy zas, že už to všetko dobre pozná a počul to veľakrát. Vlastne mal asi pravdu v tom i v tom. Náš pán farár už mal roky a veľa kázní by sme mu už mohli napovedať. Napriek tomu si myslím, že aj tak boli nad Lojzíkovo chápanie. Ale podstatné pre Lojzíka bolo, že sa mu naraz zdalo zbytočné strácať čas v kostole, keď Pán Ježiš predsa príde až pri premenení.

      A na premenení bol Lojzík v kostole vždy, na to ste sa mohli spoľahnúť. A len čo skončilo premenenie, vyrazil tou svojou zvláštnou komickou chôdzou dopredu až k oltáru. Tam sa hlboko uklonil a hoci inokedy v reči zadrhával, teraz úplne jasne a zrozumiteľne zvolal: „Vítam ťa, Ježišu, medzi nami!“ A zase sa hlboko uklonil a vrátil sa na svoje miesto. Nikoho z nás to už neprekvapovalo. Robil to vždy, počítali sme s tým, a pán farár zakaždým chvíľku počkal.

      Potom náš pán farár odišiel na dôchodok a nastúpil mladý energický kňaz. Mnoho vecí sa u nás začalo meniť. Začali sme znova načúvať kázňam –, či tam bude niečo nové, a ženy stále riadili kostol. Ale jedna vec ma zarazila. Po premenení Lojzík dopredu neprišiel. Hneď niekoľko sa nás otočilo k jeho miestu. Sedel tam, hlava sklopená, a nič.

       Hneď po omši idem za Lojzíkom. „Tak čo, Lojzík, ty štrajkuješ alebo čo?“ pýtam sa ho priateľsky. 

      „Pán farár hovoril, aby som dopredu nechodil, že sa to Pánu Ježišovi nepáči,“ koktal nervózne a nešťastne Lojzík.

      „Ale to vieš, že sa to Pánu Ježišovi páči. To si iba pánu farárovi zle rozumel. Niekto predsa musí vítať,“ vžíval som sa do jeho prostoduchého myslenia. „Nič sa neboj, všetko dobre dopadne!“

      A dopadlo. Do budúcej nedele som to zariadil. Než stačil pán farár po premenení povedať: „Hľa, tajomstvo viery“, všetci v kostole už stáli a šli dopredu. Všetci okrem Lojzíka, ten nič netušil. A tiež nič netušil pán farár. Natlačili sme sa okolo oltára, div sme pána farára nerozpučili. A potom som iba mrkol, naraz sme sa uklonili a spustili to Lojzíkove: „Vítame ťa, Ježišu, medzi nami!“ A každý sme na oltár položili kyticu. Potom sme sa opäť hlboko uklonili a akoby nič sa vrátili na svoje miesta. Chvíľu trvalo, než si pán farár spomenul, ako má pokračovať.

      A čo Lojzík? Šiel som si sadnúť vedľa neho. Žiaril ako slniečko a stále si šepkal: „Tak predsa ťa, Ježišu, majú tiež radi. Tak predsa ťa, Ježišu, majú tiež radi…“