... Stvoriteľa neba i zeme  III.

Hovorili sme o Bohu – Stvoriteľovi neba a zeme (sveta viditeľného i neviditeľného). Korunou Božieho stvorenia je človek. Človek je spojením duše a tela. Človek, keď má dušu, je osobou, a teda je ktosi, a nie čosi. Človek je schopný poznať seba. Dôležitou vlastnosťou človeka ako osoby je schopnosť milovať. Človek môže do svojho srdca prijať bohatstvo druhej osoby a sám obohatiť iných. Láska je údiv nad tajomstvom druhej osoby. Láska je predovšetkým zodpovednosť. Sme povolaní k zodpovednosti za druhú osobu...

Jedným z najväčších tajomstiev je naša sloboda, ktorá je nám daná ako obraz slobody samého Boha. Sloboda nám dáva možnosť rozhodovať o sebe. Tento dar je mimoriadne cenný, ale tiež veľmi nebezpečný. Je základom lásky a v tom spočíva jeho najväčšia hodnota. Láska totiž môže jestvovať iba vtedy, keď sa zakladá na tom, že človek je dobrovoľne na strane toho, koho miluje. Sloboda si vyberá predmet lásky. Kde je donútenie, tam nie je láska.

Šťastie človeka závisí od toho, čo alebo koho miluje. Preto Stvoriteľ, keď predstavil tajomstvo plnosti šťastia človeka, povedal: Milovať budeš Pána, svojho Boha, z celého srdca, zo všetkých svojich síl, (...) a svojho blížneho ako seba samého (porov. 12, 30-31). V tejto vete sú ukázané tri predmety lásky: Boh, blížny a ja sám. Človek môže milovať sám seba. Ak dokáže milovať Boha, dokáže s Bohom a v Bohu milovať blížneho i seba. A naopak: ak miluje len a len seba a vylúči z tejto lásky Boha a blížneho, stratí šťastie. Hriech spočíva vlastne v tejto voľbe.

Slobodná bytosť (anjel a človek) môže milovať len seba. Vtedy sa stáva stredobodom a nie je schopný otvoriť srdce pre iných. Anjel i človek je slobodný, teda môže celý svoj potenciál lásky i slobody skoncentrovať len na seba. Stáva sa tak vylúčením iných zo svojej lásky. Človek vtedy nemiluje ani dieťa, ani manžela, ani brata či sestru; všetci – podľa jeho názoru – ohrozujú jeho lásku a to, čo je jeho. Ak odvrhneme niekoho z okruhu našej lásky, už nie sme schopní darovať seba, žiť pre niekoho. To je začiatok sebalásky. Takéto obrátenie lásky výlučne na seba nazývame hriechom.

Takýto hriech spáchali podľa Zjavenia vzbúrení anjeli, ktorí vylúčili z okruhu lásky človeka, ktorému – aj napriek Božej výzve – nechceli slúžiť, to znamená, nechceli ho milovať. Vo chvíli tohto rozhodnutia vypadli zo sféry lásky, v centre ktorej je Boh.

Taký istý hriech, čiže postavenie seba na prvé miesto, spáchali aj prví rodičia Adam a Eva. Prebudovali sféru lásky k Bohu na sféru lásky voči sebe. A toto rozhodnutie sa týkalo ich, ale aj ich detí. Zle využitá sloboda priviedla ľudstvo do lavíny nešťastí. Odovzdávanie hriechu z pokolenia na pokolenie sa uskutočňuje samotným príchodom na tento svet, ale ešte sa umocňuje tým, že deti v hriechu nasledujú svojich rodičov.

Pád anjelov sa líši od pádu človeka v tom, že anjeli žijú vo večnosti, teda ich voľba má neodvolateľný charakter. Vo večnosti niet zmien. Je tam vývoj, ale nie zmeny. Vzrastať v láske je možné do nekonečna, ale zmena zamerania lásky už možná nie je. Sféra lásky môže byť len jedna: buď milujem Boha, alebo milujem seba. Boha preto, aby som jestvoval pre neho a v ňom; seba preto, aby som miloval všetkých výlučne pre seba.

Satan, aj napriek tomu, že má slobodu, tiež nemôže zmeniť svoje rozhodnutie. Nemôže sa obrátiť; môže iba vzrastať v láske k sebe samému a v čoraz väčšom zavrhnutí lásky k Bohu a lásky k iným.

Človek, dokiaľ žije tu na zemi, sa môže obrátiť. Božie milosrdenstvo možno zakúsiť iba v čase. Po smrti už obrátenie nie je možné. Vo chvíli smrti totiž človek vstupuje do sveta neodvolateľných rozhodnutí. Bude môcť vzrastať iba v tej láske, ktorú si vybral. Ak to bude láska k Bohu, bude čoraz šťastnejší. Ak miloval iba seba, bude čoraz nešťastnejší. Nemožno si teda predstavovať večný život podľa vzoru pozemského života. Tu je možnosť zmeny rozhodnutia, tam je to už nemožné.

Sloboda nie je hračka! Je veľmi cenným darom, ktorý nás môže uviesť do samotného Srdca milujúceho Boha, no môže nás – z titulu obmedzenosti nášho srdca a nesprávnej voľby – voviesť do krajiny večnej temnoty.

Teda pozor! Skôr, ako sa rozhodneme pre hriech, dôkladne sa zamyslime, koho chceme milovať po celú večnosť. Každý hriech, vykonaný v mene slobody, je rizikom straty večného šťastia.

Každý deň ďakujme Bohu za dar slobody a prosme ho, aby sme vedeli tento dar správne využívať.

(Uvažovať: KKC 355-412)