Malý frazeologický slovník slovenského jazyka, keď chce vyjadriť, že sa niekto dostal niekde bez vlastnej zásluhy alebo viny, používa bežnú frázu: „Dostal sa k tomu ako Pilát do Kréda“. A my sa dnes v Symbole viery dostávame práve k tomu miestu. Povedzme si teda niečo o Pilátovi.

Keď stojí Kristus pred Pilátom, rímsky námestník už deväť rokov vykonáva moc na území Judska. Bol menovaný veľmi vplyvným ministrom cisára Tibéria – Sejanom v Ríme. Sejanus nenávidel Židov a podobnou nenávisťou horel Pilát, preto mnohokrát dochádzalo k veľmi ostrým napätiam. Pilát nechápal náboženský prís­tup Židov. Sv. Lukáš (v trinástej kapitole svojho evanjelia) poznamenáva, ako Židia prišli ku Kristovi a oznámili mu, že Pilát povraždil v chráme Galilejčanov a pomiešal ich krv s obetami, ktoré prinášali. To sa udialo počas Ježišovej verejnej činnosti. Takýchto konfliktov bolo viac.

V procese s Ježišom Pilát najprv nechce vydať rozsudok smrti. Využíva prvú príležitosť a posiela Ježiša k Herodesovi, ale Herodes ho posiela naspäť. Sv. Lukáš poznamenáva, že Pilát po Kristovom návrate od Herodesa prikázal zvolať veľkňazov, členov Veľrady, ako aj ľud „a povedal im: «Priviedli ste mi tohoto človeka, že poburuje ľud. Ja som ho pred vami vypočúval a nenašiel som na tomto človekovi nič z toho, čo na neho žalujete. Ale ani Herodes, lebo nám ho poslal späť. Vidíte, že neurobil nič, za čo by si zasluhoval smrť. Potrescem ho teda a prepustím»“ (Lk 23, 13-16).

Ani tento pokus oslobodiť Ježiša sa nevydaril. Pilát sa pokúša ešte odvolať na právo amnestie. Pri príležitosti sviatkov mohol prepustiť jedného väzňa. Navrhuje prepustiť Ježiša, ale i tu naráža na rozhodný odpor. Všetci kričia: „«Ukrižuj! Ukrižuj ho!» On k nim tretí raz prehovoril: «A čo zlé urobil? Nenašiel som na ňom nič, za čo by si zasluhoval smrť. Potrestám ho teda a prepustím». Ale oni veľkým krikom dorážali a žiadali, aby ho dal ukrižovať. Ich krik sa stupňoval a Pilát sa rozhodol vyhovieť ich žiadosti“ (Lk 23, 21-24).

Svätý Ján, ktorý písal evanjelium trochu neskôr ako Lukáš, poznamenáva, že rozhodlo vydieranie obsiahnuté v politickej námietke, ktorú Židia použili: „«Ak ho prepustíš, nie si priateľom cisára. Každý, kto sa robí kráľom, stavia sa proti cisárovi»“ (Jn 19, 12). Prečo sa Pilát zľakol námietky, že nie je priateľom cisára? Aby sme to pochopili, treba lepšie poznať Tibéria a celú situáciu, aká vtedy panovala v Ríme.

–  Tibérius je jeden z najtragickejších cisárov starovekého Ríma. Bol to človek veľmi uzatvorený do seba. Historik poznamenáva, že aj napriek tomu, že bol mladíkom, jeho tvár bola pokrytá vredmi. Vyhýbal sa ľuďom, nechcel sa s nimi stretávať. Bol skvelým vodcom. Mal rád svojich vojakov, vojaci mali radi jeho. Uzatvoril manželstvo a bol v ňom šťastný. Cisár Augustus ho však prinútil prepustiť milovanú manželku a vziať si za ženu jeho dcéru, ženu s veľmi zlou povesťou. Po niekoľkých mesiacoch spoločného života, keď s ňou nemohol vydržať, utiekol na ostrov Rhodos. To bolo v čase, keď Kristus prichádza na svet. Tam, ďaleko od ľudí, hašterivý, trpiaci kvôli zničenej láske, nešťastný, strávil Tibérius niekoľko rokov. Musel sa však vrátiť do Ríma, pretože Augustus zamýšľal odovzdať mu moc. V roku 14 po narodení Krista sa ujal moci a vykonával ju dobre, ale nebol obľúbený u ľudí. Ako každý uzatvorený človek, naučený vydávať rozkazy, sa netešil veľkej popularite. K tomu nemal šťastie na výber ľudí. Uveril vodcovi pretoriánskej gardy Sejanovi a vlastne sa s ním delil o moc. Tibérius vydával rozkazy a Sejan vykonával moc. V krátkom čase šikovný Sejan dokázal tak opanovať Tibéria, že vlastne namiesto toho, aby slúžil cisárovi, cisár začal slúžiť jemu. Tibérius podpisoval celý rad dokumentov, ktoré boli výhodné pre Sejana. Sejan sa snažil prevziať moc. Od r. 23 do 31 v Ríme panoval skoro absolútne Sejan. Všetci sa ho boja. On vymenoval Piláta za prokurátora Júdska. Súčasne Sejan pomocou intríg a vrážd odstránil všetkých kandidátov na trón, vrátane Tibériovho syna, ktorého otrávil.

Tibérius, keď mal takmer sedemdesiat rokov, zistil, že v Ríme sú všetci jeho nepriateľmi. Vtedy odplával na ostrov Capri a posledných jedenásť rokov svojho života z Capri spravuje cisárstvo. Do hlavného mesta sa už nevrátil. V Ríme zostal Sejan, ktorý mohol slobodne konať. V roku 31 sa Tibérius dozvedel pravdu o Sejanovi, ktorý pripravil vzburu proti cisárovi, aby ho zabil. Tibérius vymyslel pomstu. Tajným spôsobom vymenoval nového vodcu pretoriánskej gardy, pozval Sejana do senátu pod zámienkou, že dostane ešte jedno vyznamenanie. A keď tento prišiel, konzul prečítal dlhý list od Tibéria, ktorý sa začína pochvalou, poďakovaním Sejanovi za rôzne jeho činy pre štát, ale v istom momente sa tón mení a začínajú sa obvinenia. Sejan počúva. Senátori opúšťajú miesta vedľa neho, odchádzajú. Všetci začínajú nariekať, preklínať Sejana. List sa končí rozsudkom smrti. Sejan bol zavraždený. To je rok 31, jedna z najukrutnejších pomst, aké poznáme v dejinách. Po smrti Sejana Tibérius začal besnieť. V Ríme panuje teror. Hynú všetci, ktorých podporoval Sejan, a preto aj Pilát má roztrasené nohy. Tiež sa bojí. Proces s Ježišom v Jeruzaleme prebieha počas teroru riadeného z Capri. Udalosti politického charakteru v cisárstve majú vplyv na postoj Piláta počas procesu s Ježišom. – 

Prečo o tom hovorím? Ukázali sme si najtragickejších politických hrdinov, ktorí boli Kristovými súčasníkmi. A Ježiš mal rád Piláta, mal rád aj Tibéria, mal rád Sejana. Prišiel preto, aby ich spasil.

Pre kresťana nie je podstatné, kto má vládnu moc. Evanjelium možno žiť za vlády Tibéria, Sejana, Piláta i Herodesa. A nikto sa nemôže ospravedlňovať zo zrady Evanjelia nečestnosťou vládcov. Kristus ukázal, že vždy možno žiť v pravde a láske.

A ešte jedna pravda, na ktorú treba upozoriť. Evanjelium sa nedá čítať tak, že ho vytrhneme z historického kontextu. To je omyl, ktorého sa dopúšťajú vyznavači mnohých siekt (napr. Svedkovia Jehovovi). To je omyl, ktorého sa často dopúšťajú aj kresťania v niektorých charizmatických skupinách. Keď chceme čítať Evanjelium, treba poznať historický kontext, treba stále čítať, hľadať, študovať. Až vtedy možno pochopiť jednotlivé výpovede Evanjelia. Až po takomto začítaní sa do Evanjelia môžeme ho preniesť do dejín Cirkvi, do dejín sveta. Pokúsme sa pochopiť pápeža, ktorý prináša Evanjelium svetu, do najrozličnejších štruktúr politických, spoločenských, hospodárskych. On stretáva koľkých Tibériov, Sejanov, Pilátov, Herodesov, pred koľkými z nich stojí a stále ponúka Evanjelium...

Kto chce čítať Sväté písmo, musí zohľadniť tento veľmi bohatý historický kontext a až vtedy spozná jas tajomstva spásy. Až vtedy objaví tú lásku Krista, ktorý sa skláňa nad našimi ľudskými dejinami, nie preto, aby uvádzal do funkcií svätých ľudí, ale preto, aby ich trpezlivo zachraňoval takých, akí sú. Bez toho, že by niekoho zavrhol.

Uvažovať: KKC 571-594