Je dôležité dnes hovoriť aj o piatom znaku Cirkvi. ... Cirkev je prenasledovaná.

Je dôležité dnes hovoriť aj o piatom znaku Cirkvi. Doteraz sme hovorili o štyroch, tak ako ich máme v Symbole viery: veríme v jednu, svätú, katolícku a apoštolskú Cirkev. Keď nebohý pán kanonik Rašovec hovorieval o týchto znakoch, nikdy nezabudol pripojiť aj ten piaty: Cirkev je prenasledovaná.

V októbri 2013, pri otváraní konferencie na tému „Náboženstvá, sloboda, moc“ na Katolíckej univerzite v Miláne, kardinál Tauran upozornil, že v Európe sa azda menej vyskytuje krvavé a násilné prenasledovanie, ale jestvuje menej viditeľné, zákerné prenasledovanie. Sekularizovaný Západ sa pravdupovediac zameriava na odlišný druh náboženského pokoja, ktorý by mal vyplynúť z vymiznutia náboženstva ako takého.

V posolstve pápeža Jána Pavla II. k Svetovému dňu pokoja v roku 1984 nachádzame jeden oddiel venovaný ťažkostiam, ktoré sa vyskytujú vo vzťahu medzi náboženstvom a sekularizovaným svetom. Výslovne tu čítame: „Čo sa týka slobody vyjadrovať vlastnú vieru, potom ďalší znepokojujúci znak nedostatku pokoja vo svete predstavujú ťažkosti, s ktorými sa často stretávajú kres­ťania, ako aj vyznávači iných náboženstiev, keď chcú slo­bodne a verejne vyznávať svoje náboženské presvedče­nie... Existujú režimy, ktoré vnucujú všetkým jedno jediné náboženstvo, zatiaľ čo režimy, ktoré sú v tejto veci indi­ferentné, síce nepodnecujú k násilnému prenasledovaniu, podporujú však systematické zosmiešňovanie nábožen­ských presvedčení na kultúrnej rovine. Každopádne ale nie je rešpektované toto základné ľudské právo, čo má závažné dôsledky v oblasti mierového spolužitia“ (čl. 3).

(Nie je to tak? Pozrite si napr. zákulisie kauzy nešťastného francúzskeho časopisu, kvôli ktorému je teraz svet hore nohami. Akou kultúrou sú tie ich odporné karikatúry, ktoré zosmiešňujú urážajú jak Boha, ktorého uctievajú vyznavači islamu, tak Trojjediného Boha, ktorého si ctia kresťania? ...)

Novodobé prenasledovanie kresťanov má teda rôzne formy, nie je vždy krvavé, ani vždy fyzicky agresívne. Ale je prítomné.

My kresťania sa však nesmieme nechať strhnúť k zatrpknutosti. My sa máme snažiť o pokoj medzi veriacimi a neveriacimi, medzi nábožen­skými osobami a svetom, ktorý má voči náboženstvu zášť. Musíme byť „stále pripravení obhájiť sa pred každým, kto nás vyzýva zdôvodniť nádej, ktorá je v nás“, ako nás vyzýva sv. Peter vo svojom prvom liste, ale je potrebné robiť to „skromne, s bázňou a s dobrým svedomím“ (porov. 1 Pt 3, 15-16).

Úctivosť, rešpekt v tomto prípade však nezna­mená „ľudské ohľady“, kvôli ktorým by sme mali skrývať Ježiša a Boží zákon, aby sme tým nevzbudzovali nežiadúce re­akcie. Jedná sa o rešpekt voči ľudskému vnútru, ktoré je známe jedine Bohu a ktoré nesmie nikto znásilňovať ale­bo zvonka nútiť k zmene zmýšľania. Rešpekt, ktorý máme voči druhým, ale aj rešpekt, ktorý právom požadujeme od druhých voči nám.

Táto úvaha nám môže vniesť aj trochu svetla do nastávajúceho referenda o rodine. Ponúkam niekoľko myšlienok, ktoré skúste porovnávať s tým, čo vám hovorí vaše svedomie.

Ide o prvé referendum v dejinách Slovenska, ktoré je započaté a organizované občanmi na záchranu tradičného obrazu a chápania manželstva a rodiny. A všímame si ten boj? Bojuje sa proti referendu, ba bojuje sa už aj proti Cirkvi. (Niektorí sa vyjadrujú, že nepôjdu na referendum, aby vraj nepomohli Cirkvi.) Pritom je to iniciatíva občianska. Cirkev pri týchto vážnych otázkach nemôže byť ticho, musí hájiť pravdu a Boží zákon. Ak však otvorí ústa, útok sa obracia proti nej. (Proti referendu môže hovoriť kto chce a ako chce; ak však niekto hovorí v prospech referenda, už je zle. Viď napr. neodvysielaná sv. omša z Prešova, médiami – všetkými svorne – odmietnutá reklama „Kde je mama?“ ...)

Pápež sv. Ján Pavol II. nám Slovákom odkázal: „Slovensko má veľkú úlohu pri budovaní Európy tretieho tisícročia. Dobre si to uvedomte! Je povolané ponúknuť svoj veľmi významný príspevok k pravému pokroku európskeho kontinentu svojimi tradíciami, kultúrou, svojimi mučeníkmi a vyznávačmi, ako aj živými silami svojich nových generácií.“

Tieto slová sa zdajú byť zvlášť aktuálne v týchto dňoch. Máme jedinečnú šancu ukázať pred Bohom i pred ľuďmi, že dokážeme zasvietiť do Európy príkladom zomknutia sa proti chorému zmýšľaniu súčasných rodových ideológií.

Počúvame rôzne varovné signály z Európy o tom, ako zatvárajú rodičov, ktorí chceli preskúmať podozrivé učivo, ktoré sa deti učia na sexuálnej výchove (pozrite si videoklip); počúvame o hrozbe zatvárania a pokutovania starostov, ak by nechceli zosobášiť zväzky párov rovnakého pohlavia; počúvame o úmrtiach detí, ktoré boli v pestúnskej starostlivosti dvoch žien alebo dvoch mužov; taktiež počúvame o zákonoch, ktoré vymazávajú pojem otec a mama a nahrádzajú ich pojmami rodič 1 a rodič 2 (to už máme aj u nás – pozrite si napr. prihlášku na vysokoškolské štúdium, medzi odporúčanými formulármi ministerstva školstva).

Nikto nič lepšie nevymyslel pre základ spoločnosti ako je normálna rodina, ktorá je tvorená otcom, mamou a deťmi. Rodina je „uholným kameňom spoločnosti“, ako hovorí pápež František. Za snahou nahradiť otca a mamu pojmami rodič jedna a rodič dva môžeme rozpoznať vzburu človeka voči Bohu, spôsobenú Diablovým vplyvom. Diabol chce zničiť manželské spoločenstvo muža a ženy. Aj štvrté Božie prikázanie hovorí, že si máme ctiť otca a matku a nie rodiča jedna a rodiča dva. V hre je teda odmietnutie Božieho zákona vpísaného do našich sŕdc. V hre je život mnohých detí, ktoré by schválením zvrátených zákonov boli diskriminované a obrané o možnosť ľudského dozrievania, ktoré sa má podľa Božej vôle uskutočňovať v rodine s jedným otcom a jednou matkou.

Teda našou úlohou je brániť rodinu a manželstvo podľa Božieho poriadku.

Konkrétne:

Prvá otázka referenda sa týka toho, či súhlasíme, aby sa manželstvom nemohlo nazývať iné spolužitie osôb, než zväzok jedného muža a jednej ženy.

Musíme rozlišovať: manželstvo muža a ženy nie je to isté ako zväzok dvoch mužov alebo dvoch žien. Rozlišovať neznamená diskriminovať, naopak znamená rešpektovať. To nie je diskriminácia. Manželstvo bolo vždy medzi mužom a ženou a nikto to nikdy až do našich čias  nespochybňoval. Len muž a žena sú schopní splodiť dieťa vytvoriť rodinu. Najplnším vyjadrením lásky medzi ľuďmi je manželská láska, ktorej základom je rozdielnosť medzi mužom a ženou. Dve ženy alebo dvaja muži nie sú schopní vytvoriť takú jednotu, z ktorej by vyšiel dar nového života.

Čiže moja odpoveď je: Áno, súhlasím s tým, aby sa manželstvom nemohlo nazývať žiadne iné spolužitie osôb okrem zväzku medzi jedným mužom a jednou ženou.

Druhá otázka sa týka toho, či súhlasíme, aby nebolo umožnené dvom mužom alebo dvom ženám osvojiť si dieťa.

Žiadni dvaja muži nenahradia matku ani dve ženy nenahradia otca. V deťoch by to vyvolávalo len zmätok. S deťmi sa nesmú robiť experimenty, lebo nie sú pokusné králiky, ako sa vyjadril Svätý Otec František. Niet nič lepšieho pre dieťa ako jedna mama a jeden otec. Nikto si nemôže robiť právo na inú osobu, lebo nie sme vecami. Človek nie je tovarom, ale darom. Dieťa má právo byť milované láskou otca a láskou mamy. (Kto z nás, keby mal takú možnosť, ak by mal byť adoptovaný, by si vybral dve ženy alebo dvoch mužov namiesto otca a mamy? – Pozrite si spot.)

Čiže moja odpoveď je: Áno, súhlasím s tým, aby párom alebo skupinám osôb rovnakého pohlavia nebolo umožnené osvojenie (adopcia) detí a ich následná výchova.

Tretia otázka sa týka toho, či súhlasíme, aby deti alebo rodičia mohli odmietnuť účasť detí na takom vyučovaní v oblasti sexuál. správania alebo eutanázie, s ktorým rodičia alebo deti nesúhlasia.

Škola má pomáhať rodičom, nemá však vnucovať deťom niečo, čo si deti alebo rodičia neželajú a čo považujú v oblasti morálky, intimity a eutanázie za škodlivé. Rodičia dali život svojim deťom a preto majú neodňateľné právo zvoliť druh vzdelávania v súlade so svojim ľudským a náboženským presvedčením v duchu kultúrnych a rodinných tradícií.

Správnou odpoveďou na referendovú otázku by sme mali zamedziť tomu, aby sa deti v rámci sexuálnej výchovy na školách učili praktizovať veci, ktoré sú v rozpore s Božím zákonom alebo aby si podľa všelijakých chorých návodov sami určovali, podľa toho ako sa cítia, či chcú byť chlapcom alebo dievčaťom. V živote sú nám niektoré skutočnosti jednoducho dané. Nevybrali sme si to, či sme chlapec alebo dievča, nevybrali sme si ani rodičov. Treba to jednoducho prijať ako dar od Pána. Preto tzv. scitlivovanie detí, aby skúšali cítiť sa byť inými než sú a určovať si svoj rod, je zločinom na deťoch a vychovávanie k neprijatiu seba, čo má neblahé následky na psychiku. Je to tiež vzbura voči Bohu ako Darcovi ľudského rodu, kedy chce byť človek sám sebe pánom a určovateľom, podľa toho, kým sa cíti byť.

Čiže moja odpoveď je: Áno, súhlasím s tým, aby školy nemohli vyžadovať účasť detí na vyučovaní v oblasti sexuálneho správania či eutanázie, ak ich rodičia alebo deti samé nesúhlasia s obsahom vyučovania.

V dnešnom evanjeliu (3. cezročná nedeľa, B) sme počuli: „Čas sa naplnil...“ Teraz je čas, keď máme jasne dať najavo svoj názor, v súlade so svojím svedomím, v súlade s Božím zákonom. Z toho pre mňa vyplýva, že nezúčastniť sa referenda by vlastne znamenalo zradiť samého seba a zanedbať dobro, mať účasť na cudzích hriechoch – tým, že pri nich mlčím, nezamedzím im (hoci mám teraz vhodnú príležitosť), alebo nechám voľný priestor šíriacemu sa zlu.

Nenechajme sa zastrašiť planými rečami médií, ktoré už vopred hlásajú neúspech, nedajme sa mýliť antikampaňou. Modlime sa za úspešnosť referenda. Ide tu o boj Dávida s Goliášom (proti obrovi v pancieri Goliášovi ide malý chlapec Dávid s kamienkom a prakom – a on víťazí! Pretože boju v Božom mene, v Božom záujme! porov. 1 Sam 17, 38-50). Najväčším ohrozením manželstva a rodiny dnes môže byť naša vlastná pasivita. Určite platí, že v Božích rukách je náš osud, ale k tým Božím rukám máme pridať aj svoje. Referendum o ochrane rodiny je pre nás historickou výzvou stať sa ohlasovateľmi evanjelia o manželstve a o našej radosti z rodiny.

Teraz nie je na mieste schovať sa, žiť si pre seba, ako by sa nás to netýkalo. Veľmi sa nás to týka! A ešte viac našich detí a generácií po nás. Vyjdime z uzavretosti a strachu. Počúvajme vo svojom svedomí, čo od nás chce Boh. A on nás volá k životu a radosti. Strach je však symbolom smrti.

Veľmi ma – a dúfam, že aj vás – povzbudilo, keď vo štvrtok pápež pri stretnutí so Slovákmi študujúcimi alebo pracujúcimi v Ríme ocenil pozornosť, aká sa na Slovensku venuje úsiliu o ochranu hodnoty rodiny v súvislosti s pripravovaným referendom. Slovákov v tomto smere povzbudil k odvahe, aby sme mali „coraggio“. Majme teda guráž!

Zakončime citátom z dnešného prvého čítania: Na Jonášovo kázanie „Ninivčania uverili Bohu, vyhlásili pôst a obliekli sa do vrecoviny, všetci bez rozdielu, od najväčších po najmenších. ... Keď Boh videl ich skutky, že sa odvrátili od svojej zlej cesty, bolo mu ľúto dopustiť nešťastie, ktorým im pohrozil, a nedopustil ho.“ (Jon 3, 5.10) Toto prajem teraz nám a nášmu Slovensku.