Keď povieme „armáda“, máme na mysli veľký zástup vojakov. Iné je, keď hovoríme: „Cirkev“. Vtedy máme väčšinou na mysli len duchovenstvo. Vo farnosti, ktorá má povedzme päťtisíc ľudí a pôsobia v nej dvaja kňazi – tí dvaja sú najčastejšie nazývaní Cirkvou, nie tých 4998 pokrstených...

Na Slovensku je to jedno zo slabých miest nielen hovorenia o Cirkvi, ale predovšetkým zmýšľania o nej. Kritika Cirkvi, ktorú vedú dokonca mnohí pokrstení, je nasmerovaná na adresu duchovenstva, a predsa je jasné, že každý veriaci, ak kritizuje Cirkev, kritizuje seba samého. Podobne, ako ten, kto kritizuje svoju rodinu, kritizuje seba. Totiž úroveň rodiny záleží od každého jej člena.

Aké je dôležité, aby sme si uvedomovali, že my všetci sme Božím ľudom, všetci tvoríme Cirkev. Tejto problematike venoval pozornosť aj Druhý vatikánsky koncil. Na mnohých miestach vo svete to už v určitej miere veriaci katolíci postrehli, u nás je to stále v plienkach. Príčin je mnoho, hlavnou je však nedostatok pocitu zodpovednosti za seba a za Cirkev. Keď sa nám vedomie, že my tvoríme Cirkev, dostane do hĺbky srdca, vtedy nám slová kritiky uviaznu v hrdle a namiesto nich sa objaví snaha, aby sme to, čo je predmetom kritiky v Cirkvi, čím skôr odstránili, napravili a vykročili na cestu jej zdokonalenia.

Laici sú pozvaní objaviť úlohy, ktoré ich čakajú vo svete. Spoločenský, ekonomický, kultúrny, politický rozmer života si vyžaduje stále zdokonaľovanie. Preliať obsah Evanjelia do týchto oblastí je hlavnou úlohou kresťanských laikov.

Sú to oblasti života, do ktorých sa zvyčajne nedostanú duchovní, lebo ich úlohou je predovšetkým posilňovanie bratov vo viere. Nemôžu mať účasť na každodennom živote rodinnom, spoločenskom, hospodárskom, politickom, a ani to nie je ich poslaním. Môžu pomáhať veriacim v poznávaní zjavenej náuky, aby sa vedeli orientovať v rôznych situáciách života, môžu im pomáhať a posilňovať ich, aby obstáli v situáciách, ktoré si vyžadujú zvláštnu dávku odvahy, ale samotné rozhodnutia v konkrétnej záležitosti musia v zásade urobiť laici. Tí sú prítomní na pracovisku, v škole, pri zostavovaní programov spoločenského a hospodárskeho života, pri zachovávaní spravodlivosti v politike, pri upresňovaní zákonov i pri kontrole ich zachovávania. Ak poznajú Evanjelium a sami žijú podľa jeho zásad, ich prínos do života národa i štátu môže byť výnimočne plodný.

Takýto pohľad na úlohy katolíka si vyžaduje nový pohľad na evanjeliovú koncepciu svätosti. Tá totiž nespočíva v dlhých modlitbách a účasti na mnohých pobožnostiach, ale na plnej zodpovednosti veriacich za každodenný život toho spoločenstva, do ktorého patria: to je vlastná rodina, pracovisko, sídlisko, mesto, dedina či osada. Vo verejnom živote sa oni musia usilovať o spravodlivosť, bezpečnosť, o postup zodpovedných ľudí, o dobrú tlač či televízny program. To je cesta svätosti pre katolíckeho laika. To je úloha Cirkvi dnes.

Treba poznamenať ešte jedno. Ak je niečo zamerané na spoločné dobro a bolo to vytvorené cestou čestnosti a spravodlivosti, tak už je to samo o sebe sväté a – môžeme tak povedať – nie je nutné to kropiť svätenou vodou. Naproti tomu, ak je niečo postavené na nečestnosti a nespravodlivosti, tak hoci by sme aj vedro svätenej vody na to vyliali – aj tak to sväté nebude. Znie to možno ostro, ale chcem jasne zdôrazniť, že na posvätenie sveta sú potrebné čestné a poctivé ruky katolíckych laikov, a nie kropenička v rukách kňaza. Tá má svoj význam tam, kde završuje úsilie čestných ľudí, lebo privádza požehnanie na dielo, jeho tvorcov a tých, ktorí ho používajú. Nie je však v stave posvätiť to, čo je budované cestou nečestnosti.

Katolícki laici vyžarujú do prostredia, v ktorom žijú, úroveň svojho života. Je potrebné, aby bolo vidno ich svedectvo. Vieme však, že táto úroveň je často veľmi nízka oproti tomu, čo vyžaduje Kristus v Evanjeliu. Preto čestná kritika Cirkvi sa musí dotýkať úrovne nábožensko-morálneho života – nie iba duchovných, ale aj katolíckych laikov.

Dôležitou úlohou veriacich laikov, ktorí sú Cirkvou, je tiež dostať sa s radostnou zvesťou k ľuďom, ktorí zostávajú mimo Cirkvi. K nim sa slovo kňaza nedostáva. Oni k oltáru neprídu. Sú však v kontakte s kresťanskými laikmi v každodennom živote a často čakajú na dobré slovo. Tieto stretnutia sa z pohľadu apoštolátu javia najtvorivejšie. Múdrosť vždy víťazí, aj keď sa neraz musí na to víťazstvo dlho čakať.

Uvažovať: KKC 898-913