"Najväčším nepriateľom Cirkvi je nevzdelanosť katolíkov vo viere"  (pápež Pius X.) 

« Back

Verím v spoločenstvo svätých

Počas svätej omše tesne pred svätým prijímaním kňaz, keď ukazuje veriacim Telo Kristovo, hovorí: Hľa, Baránok Boží, ktorý sníma hriechy sveta. Blažení tí, čo sú pozvaní na hostinu Baránkovu. V prvých storočiach táto výzva znela ináč: Sväté svätým, kto je svätý, nech pristúpi, a kto nie je svätý, nech robí pokánie. Túto výzvu nachádzame v jednom z najstarších kresťanských dokumentov, nazvanom Didaché, čiže Náuka dvanástich apoštolov. Mnoho východných cirkví zostalo pri tejto aklamácii a do dnešného dňa pred svätým prijímaním volajú: Sväté svätým.

Teda každý, kto pristupuje k svätému prijímaniu v stave posväcujúcej milosti, je svätý. Prijíma svätý pokrm, aby táto jeho svätosť vzrastala. To je aj cieľ pristupovania k Pánovmu stolu. Tu teda nie je ťažké chápať, že spoločenstvo zhromaždené pri oltári je spoločenstvom svätých, alebo tých, čo sa usilujú o svoju svätosť, čiže robia pokánie.

Vo Vyznaní viery hovoríme: Verím v spoločenstvo svätých, čiže v jestvovanie spoločenstva svätých, ktorí spolu žijú ako jedna Božia rodina. Toto spoločenstvo prekračuje hranice času. Katechizmus spomína jestvovanie spoločenstva svätých v troch stavoch: veriaci, ktorí putujú na zemi (v predchádzajúcom katechizme nazvaní „Cirkev bojujúca“); zomrelí veriaci, zvlášť tí, ktorí prežívajú očistenie v očistci, („Cirkev trpiaca“) a nakoniec stav spasených, čiže svätých v nebi („Cirkev oslávená“). Všetkých spája vzájomná láska. V mene tejto lásky si navzájom pomáhajú.

Na zemi sa spoločenstvo svätých uskutočňuje v niekoľkých rovinách. Katechizmus Katolíckej cirkvi poukazuje na spoločenstvo viery, sviatostí, chariziem, dočasných dobier a lásky.

Takto chápané spoločenstvo svätých treba neustále budovať a zdokonaľovať. A práve o tom hovorí pápež František vo svojom Posolstve na tohtoročné Pôstne obdobie, v ktorom uvažuje nad problémom ľahostajnosti:

Boh nie je voči nám ľahostajný. Každý z nás mu leží na srdci, pozná nás po mene, stará sa o nás a hľadá nás, keď ho opustíme. Každý z nás ho zaujíma; jeho láska mu bráni, aby bol ľahostajný voči tomu, čo sa deje. Avšak stáva sa, že keď nám je dobre a cítime sa pohodlne, zabúdame niekedy na druhých (čo Boh Otec nikdy nerobí!), nezaujímajú nás ich problémy, trápenia a nespravodlivosti, ktoré podstupujú... Naše srdce vtedy upadá do ľahostajnosti: pokým ja sa mám relatívne dobre a spokojne, zabúdam na tých, ktorí sa nemajú dobre. Tento egoistický, ľahostajný postoj dnes nadobudol svetový rozmer, a to až do takej miery, že môžeme hovoriť o globalizácii ľahostajnosti. Ide o nešvár, ktorému ako kresťania musíme čeliť.

Ľahostajnosť voči blížnemu a voči Bohu je reálnym pokušením aj pre nás kresťanov. Preto počas každého Pôstneho obdobia potrebujeme počúvať výzvy prorokov, ktorí hlasno volajú, aby nás prebudili. Boží ľud potrebuje obnovu, aby sa nestal ľahostajným a neuzatváral sa do seba.

Cirkev je communio sanctorum, pretože sa na nej podieľajú svätí, ale aj preto, že je spoločenstvom svätých vecí: Božej lásky, ktorá sa nám zjavila v Kristovi, i všetkých jeho darov. Medzi ne patrí aj odpoveď tých, ktorí sa dajú touto láskou zasiahnuť. V tomto spoločenstve svätých a v účasti na svätých veciach nikto nevlastní nič iba pre seba, ale má to pre všetkých.

Toto treba pretlmočiť do života vo farnostiach a spoločenstvách. Je možné v týchto cirkevných spoločenstvách okúsiť, že sme súčasťou jedného tela? Alebo sa skrývame za všeobecnú lásku, ktorá sa zaujíma o to, čo je ďaleko vo svete, no zabúda na Lazára sediaceho pred jej vlastnými, zatvorenými dverami?

V prvom rade sa treba spojiť v modlitbe s nebeskou Cirkvou. Keď sa pozemská Cirkev modlí, vytvára sa spoločenstvo vzájomnej služby a dobra, ktoré vystupuje až pred Božiu tvár. So svätými, ktorí našli svoje naplnenie v Bohu, tvoríme súčasť spoločenstva, v ktorom láska porazila ľahostajnosť. Nebeská Cirkev nie je víťazná preto, že sa otočila chrbtom utrpeniu vo svete a sama si užíva radosti. Skôr ide o to, že svätí už môžu nazerať na to a tešiť sa, že Ježiš svojou smrťou a zmŕtvychvstaním definitívne porazil ľahostajnosť, tvrdosť srdca a nenávisť. Pokým toto víťazstvo lásky neprenikne celý svet, kráčajú svätí s nami, ktorí sme ešte stále pútnikmi.

Na druhej strane každé kresťanské spoločenstvo je povolané prekročiť svoj prah smerom k spoločnosti, ktorá ho obklopuje, k chudobným a vzdialeným. Cirkev je zo svojej prirodzenosti misionárska, nie je uzavretá do seba, ale je poslaná k všetkým ľuďom.

Tak môžeme v našom blížnom vidieť brata a sestru, pre ktorých Kristus zomrel a vstal z mŕtvych. To, čo sme dostali, dostali sme aj pre nich.

Drahí bratia a sestry, ako veľmi si želám, aby sa miesta prítomnosti Cirkvi – naše farnosti a zvlášť naše spoločenstvá – stali ostrovmi milosrdenstva uprostred mora ľahostajnosti!

Aj každý jednotlivo sme pokúšaní na ľahostajnosť. Čo máme robiť?

1. Musíme sa modliť spolu s pozemskou i nebeskou Cirkvou. Nepodceňujme silu spoločnej modlitby mnohých! Iniciatíva 24 hodín pre Pána, ktorá, ako dúfam, sa bude konať v dňoch 13. a 14. marca v celej Cirkvi, aj na úrovni diecéz, by mala vyjadrovať túto potrebu modlitby.

3. Utrpenie druhého predstavuje výzvu na obrátenie, pretože bratova núdza mi pripomína krehkosť môjho života, moju závislosť od Boha a bratov.

2. Môžeme pomáhať – vďaka mnohým charitatívnym organizáciám Cirkvi – skutkami lásky či už blízkym, alebo vzdialeným. Veľký pôst je najvhodnejším obdobím na prejavenie nášho záujmu o druhého, hoci len malým konkrétnym gestom našej účasti na ľudskom spoločenstve.

K tomuto 2. bodu by som chcel navrhnúť nášmu farskému spoločenstvu, aby sme zriadili farskú charitu, k čomu nás povzbudzuje aj náš otec biskup. Farská charita je spoločenstvom dobrovoľníkov farnosti, ktorí vo svojej farnosti uskutočňujú charitatívne poslanie Cirkvi v duchu evanjeliového prikázania lásky. (Farské charity fungujú už v 14 farnostiach našej diecézy, napr. v Domaniži, najnovšie v Ladcoch.) Pokúsme sa v nasledujúcich dňoch nad touto ponukou popremýšľať.

Zakončime záverom z pápežovho posolstva:

Chcem všetkých poprosiť, aby sme toto Pôstne obdobie prežívali ako cestu formovania srdca, čo nám umožní zvíťaziť nad našou ľahostajnosťou a našou túžbou po všemohúcnosti. Mať milosrdné srdce neznamená mať slabé srdce. Kto chce byť milosrdný, musí mať silné, pevné srdce, zatvorené pred pokušiteľom, no otvorené voči Bohu. Srdce, ktoré sa dá preniknúť Duchom Svätým a priviesť na cestu lásky, vedúcej k bratom a sestrám. V podstate je to chudobné srdce, ktoré pozná vlastnú biedu a obetuje sa pre druhého.

Drahí bratia a sestry, v tomto štyridsaťdňovom pôste sa chcem spolu s vami modliť takto: „Fac cor nostrum secundum Cor tuum“: „Pretvor naše srdce podľa svojho Srdca“ Potom budeme mať silné a milosrdné srdce; bdelé a veľkodušné, ktoré sa nedá uzavrieť do seba, ani strhnúť závratom z globalizácie ľahostajnosti.

Polls

Showing 3 results.

Polls Display

You do not have the required permissions.

Polls Display

You do not have the required permissions.

Polls Display

You do not have the required permissions.
>   Staršie myšlienky a články   →    tu