K správnemu pohľadu na tajomstvo života Cirkvi je potrebné aj stretnutie v kláštorných múroch alebo so spoločenstvom, ktoré žije v rámci laických inštitútov zasväteného života. Dnes sa nám najmä v médiách podáva často dosť zdeformovaný obraz rehoľného života. Ten opravdivý obraz poznajú len niektorí. Je zvlášť aktuálne niečo povedať na túto tému, keďže prežívame Rok zasväteného života.

Ľudia, ktorí si vyvolia múry kláštora a habit, sú v Cirkvi i vo svete znakom náboženských hodnôt. Tí, ktorí klopú na kláštornú bránu, najčastejšie majú v srdci veľké ideály. Vstupujú do kláštora, aby ich uskutočnili. Stáva sa, že idealizmus kandidátov nemá veľa spoločného s evanjeliovým realizmom, a vtedy ich čaká bolestné rozčarovanie. Ak však hľadajú stretnutie s Bohom, dokážu prekonať všetky prekážky a objaviť najvyššie šťastie.

Treba jasne povedať, že voľba takéhoto života sa zakladá na Božej výzve. Povolanie je vždy záležitosťou Boha a človeka, nie iba záležitosťou ľudí. Ak povolaný chápe svoju cestu ako odpoveď na Božie povolanie, vtedy kráča po nej istým a tvorivým spôsobom. Keď na toto zabudne a začne brať svoj život vo výlučne ľudských rozmeroch, stáva sa nešťastným.

Cieľom povolania k zasvätenému živote je, že Boh sám stavia istých ľudí v Cirkvi určitým spôsobom na svietnik, aby svojím radikalizmom života podľa evanjelia dokázali, že tento evanjeliový život je možné realizovať. Súčasne vzhľadom na blízkosť s Bohom, stávajú sa prostredníkmi medzi ním a svetom. Modlitba tvorí podstatný rozmer ich života a venujú jej dlhší čas. Dokonca v niektorých spoločenstvách majú každý deň dlhší čas rezervovaný modlitbe. Napr. sestry, ktoré pokračujú v diele Matky Terezy z Kalkaty, dve hodiny denne zotrvávajú na adorácii. Posilnené takýmto stretnutím s Bohom môžu vykonávať ťažkú misiu medzi ľuďmi, ktorí potrebujú ich pomoc.

V Cirkvi jestvuje veľká rôznorodosť rehoľného života. Od klauzúrnych, uzatvorených kláštorov, takých ako trapisti, kamalduli, karmelitáni, až po jezuitov, ktorí sa veľmi angažujú v apoštoláte a sú zameraní na neustále zachovanie kroku s pokrokom sveta, alebo sestry vincentky, ktoré žijú v mnohých krajinách a snažia sa nájsť prístup k človeku a pomáhať mu v jeho potrebách.

Rehoľné spoločenstvá v Katolíckej cirkvi často plnia dôležité spoločenské úlohy: výchova, starostlivosť o chorých, misie, starostlivosť o nesvojprávnych ľudí, o tých, ktorí sa ocitli na okraji spoločnosti. V základoch týchto povolaní je vždy individuálna odpoveď na Božiu výzvu.

(Pre ilustráciu v našej Žilinskej diecéze – podľa schematizmu – sú prítomné a vykonávajú svoju činnosť tieto rehole:  a) mužské – dominikáni (ZA), saletíni (PB), misionári najsv. sŕdc Ježiša a Márie (ZA), kapucíni (ZA), saleziáni  (ZA, Dca, NDca), verbisti (Terchová);  ženské – Congregatio Jesu (PB), Inštitút Dcér Márie Pomocnica (Dca), františkánky (BY, CA, Turie), vykupiteľky (ZA), spasiteľky (KNM), cyrilometodky (Turzovka), španielky (ZA), misionárky lásky (ZA), vincentky (Bel. Slatiny, Rajec, Martin), Máriine sestry (Teplička n/V.), františkánky (ZA), služobníčky (ZA), školské sestry sv. Františka (ZA).

Iným príkladom sú súčasne čoraz početnejšie laické inštitúty zasväteného života. Tieto tvoria isté spoločenstvá, ktoré sa rozhodujú pre život podľa Evanjelia, pričom zostávajú vo svojich domovoch, na pracoviskách, vo svojom prostredí. Najčastejšie nikto z tohto prostredia nevie o tom, že patria do nejakého spoločenstva. Stretávajú sa niekoľko ráz v roku cez víkendy a na duchovných cvičeniach počas dovoleniek. Častejšie sú stretnutia individuálne medzi sebou. Po dlhšej príprave skladajú sľuby čistoty, poslušnosti a chudoby.

Úlohou inštitútov je svedectvo života podľa Evanjelia vo svojom prostredí. Čitateľnosť tohto svedectva je kontrolovaná spoločenstvom. Spoločenstvo dáva svojim členom duchovnú oporu. Niekedy i materiálnu. Nakoľko v habite hranica medzi svetom a povolaným človekom je ostro vykreslená navonok, v inštitúte prebieha táto hranica hlavne v srdci človeka. Preto aj inštitúty vyžadujú od svojich členov veľkú zodpovednosť a zrelosť, ktoré sú potrebné na vydávanie svedectva.

Ani rehole, ani inštitúty nepatria k hierarchii. Ich povolanie má charizmatický charakter a zakladá sa na osobnej odpovedi na Božiu výzvu. O ich veľkosti rozhoduje čitateľnosť svedectva. Toto ich svedectvo je potrebné tak pre veriacich, ako aj pre tých, ktorí žijú mimo Cirkvi.

V samotnom Evanjeliu predstaviteľom takéhoto povolania je sv. Ján Krstiteľ. Preto aj štýl života často tvorí vzor pre rehoľný život. On ideálne zachovával chudobu, čistotu a poslušnosť Bohu. Dostal tiež z úst samého Krista najvyššiu pochvalu, akú Kristus vyhlásil na zemi. (Dokonca o svojej Matke nepovedal Ježiš toľko slov uznania, ako o Jánovi.) Treba na to pamätať, keď sa nám núkajú výčitky voči reholiam či rehoľným spoločenstvám.

Nikto nedokáže zrátať množstvo dobra, ktoré je v Cirkvi počas storočí ovocím rehoľníkov, rehoľných sestier a ľudí, ktorí sa rozhodli pre zasvätený život. Táto bilancia je známa iba Bohu. Určite mnoho diel v Cirkvi mohlo byť a je vykonávaných iba preto, že jestvujú rehole a laické inštitúty. Pretože sú nástrojom v rukách Prozreteľnosti.

(Uvažovať: KKC 914-933)