V našich úvahách o viere sme sa zatiaľ venovali prvým trom slovám Vyznania viery (resp. dvom slovám a jednej predložke). Dnes budeme hovoriť niečo o Bohu ako o Otcovi.

V dnešných časoch Dnes nie je ľahké hovoriť ani písať o Bohu Otcovi, pretože u mnohých ľudí slovo otec vzbudzuje strach. Pri samotnej spomienke na otca sa mnohým tisnú slzy do očí. Sme svedkami jednej z najhlbších a najbolestnejších drám uplynulého storočia. Bola totiž zničená autorita otca, a tým bol zdeformovaný aj obraz otca.

Pre kresťanstvo je slovo otec základným kameňom celej stavby viery. Ak bol tento základný kameň zničený, tak je mimoriadne ťažké stavať budovu viery. Pozitívny obraz otca je zakódovaný v srdci človeka v tom zmysle, že človek je stvorený na obraz a podobu Boha, podobne ako syn a dcéra sú stvorení na obraz a podobu svojich rodičov.

Z biológie nám je známe, že 50 percent chromozómov dostávame od otca a druhých 50 percent od matky. V oblasti „duchovnej genetiky“ sme na 100 percent obrazom Boha, ktorý nás stvoril, čiže obraz Otca, Syna a Ducha Svätého. Na tento prekrásny obraz zakódovaný v srdci každého dieťaťa sa neskôr ukladajú obrazy pozemského otca a pozemskej matky.

Jestvujú dve možnosti, ako zharmonizovať tieto obrazy. Prvá je naplánovaná Stvoriteľom: Boží obraz je potvrdený a upevnený úsmevom šťastného pozemského otca, ktorý sa s láskou skláňa nad svojím dieťaťom, a úsmevom matky, ktorá s láskou túli vo svojom náručí milované maličké dieťa. Druhá možnosť spočíva v bolestnej disharmónii: Ten zakódovaný obraz je zranený, zdeformovaný a zničený strašným krikom otca – pijana, bolestnými ranami otca psychopata, alebo ľadovým náručím matky, ktorá nemiluje, ale zavrhuje svoje dieťa, častokrát už od okamihu jeho počatia.

Kde je ukrytá zodpovednosť za osudy dieťaťa? V príprave rodičov na otcovstvo a materstvo, ktorá spočíva v zdokonaľovaní zodpovednej lásky. Iba takáto láska môže ukázať dieťaťu opravdivú tvár Boha Otca.

Viem, že táto úvaha môže byť ťažká pre tých, ktorí sú od detstva hladní po otcovskej či materskej láske. Majú totiž zničený obraz pozemského otca. Preto im robí ťažkosť uveriť, že Boh je Otec. Oni nemajú vzor. „Maľujú“ si teda tvár Boha Otca podľa svojských predstáv, akoby z vlastných túžob, a nie na základe modelu, ktorý mali prežívať v detstve.

Boh je Otec, pretože má jednorodeného Syna. Pre nás je to jedno z najväčších tajomstiev. Vždy sa predsa pýtame: Kde je matka, keď je otec? V Bohu je Otec súčasne otcom i matkou. Rodí Syna od večnosti a Syn je rovný Otcovi. Ich ideálne spojenie a jednota lásky má tiež osobný charakter a má meno: Duch Svätý. Je to tajomstvo Najsvätejšej Trojice, nedostupné nášmu rozumu. Bolo zjavené skrze Božieho Syna a tvorí základ našej viery.

Syn Boží sa stal človekom, aby nám zjavil pravdu o Bohu Otcovi, aby sa podelil s nami o svojho Otca, aby nás predstavil Otcovi ako svojich bratov. Preto nás Ježiš učí rozhovoru s Bohom ako Otcom – jeho Otcom a naším Otcom, keď nám odovzdáva slová modlitby Otče náš.

Boh je nielen Otcom jednorodeného Syna, on je naším Otcom. Pre Syna je Otcom od večnosti, pre nás od okamihu svätého krstu, teda od chvíle, v ktorej sme boli uvedení do života Boha Otca, Syna i Ducha Svätého. Každý z nás od okamihu krstu má milujúceho Otca. Dokonca ak mu aj chýbal ten pozemský, tak určite má Otca v nebi. A pretože Boh je všade, tak i milujúci Otec je všade. Milujúci, to znamená maximálne starostlivý o naše šťastie a naše opravdivé dobro. Toto je prvý veľký objav našej viery: Náš Boh je naším Otcom. Otcom, ktorý nás vždy miluje. Otcom, ktorý je Láska.

Druhý objav je obsiahnutý v pohľade cez Otca a s Otcom na iných ľudí. Oni sa stávajú našimi bratmi. Hovorím Bohu nielen: Otče môj, ale aj Otče náš. To dovoľuje pozerať na ľudí v kategóriách rodiny, domu, v kategóriách príbuzenstva. Keď iní sú Božími deťmi, tak ja som ich bratom. Objavenie tejto pravdy a jej dôsledné uvedenie do života je svetlom, ktoré osvecuje náš spoločný život.

Tretia pravda znie: Otcovstvo nemožno stratiť. Nemožno prestať byť otcom. Možno zrušiť mnohé putá lásky, ale tie, ktoré sa zakladajú na príbuzenstve, sa zrušiť nedajú. Na zemi možno byť zlým otcom, ale nemožno ním prestať byť. Boh nemôže byť zlý. On je Láska sama, a preto je vždy dobrým Otcom. Miluje každého svojho syna a každú svoju dcéru dokonca aj vtedy, keď sa stanú zlými deťmi. To iba ja môžem neodpovedať na jeho láskou synovskou láskou, ale Boh ma vždy miluje svojou otcovskou láskou.

A ešte jeden objav: Otec je pre mňa vzorom. Túto pravdu nachádzame v slovách samotného Božieho Syna: Buďte dokonalí, ako je dokonalý váš nebeský Otec (Mt 5, 48), Buďte milosrdní, ako je milosrdný váš nebeský Otec (Lk 6, 36).

Na svete je mnoho náboženstiev a takmer v každom boh – často veľmi prísny a krutý, ktorý si neraz vyžaduje aj ľudské obety – má tvár človeka. To vyjadruje akúsi túžbu ľudského srdca. Veriaci týchto náboženstiev túžia nazvať boha svojím otcom... Naše náboženstvo nám zjavuje tvár Otca, ktorý je Láska. A to je také úžasné, že v porovnaní s inými náboženstvami je pre nás táto pravda, ktorú nám zjavil Ježiš, dôvodom k najväčšej hrdosti.

Cez evanjelium môžeme poznávať Otca nielen z toho, čo Ježiš o ňom hovorí, ale predovšetkým na základe jeho vzťahu k Otcovi. Ježiš svojho Otca miluje. Otec je pre neho najvyššou autoritou, preto neustále sa usiluje o to, aby plnil jeho vôľu. Týmto spôsobom nás učí poslušnosti voči Otcovi a láske k nemu.