Istý človek našiel vajíčko orla. Zobral ho a vložil pod kvočku v kuríne. Malý orol sa vyliahol s kŕdľom kurčiat a vyrastal spolu s nimi. Orol sa po celý život správal ako sliepky na dvore, mysliac si, že je domácim kohútom. Hrabal zem a hľadal červy. Kikiríkal a kotkodákal. Dokonca dokázal trepať krídlami a vznášať sa niekoľko metrov vo vzduchu. Veď predsa či práve tak nelietajú kohúty?

Míňali sa roky a orol zostarol. Jedného dňa spozoroval vysoko nad sebou na čistej oblohe nádherného vtáka. Letel elegantne a majestátne uprostred vzdušných prúdov, sotva pohybujúc mocnými zlatistými krídlami. Starý orol hľadel ohromený hore. „Čo to je?“ spýtal sa sliepky, ktorá stála vedľa.

„To je orol, kráľ vtákov,“ odvetila sliepka. „Ale nemysli na to. Ty i ja sme iní ako on.“ Preto teda orol na to viac nemyslel. A zomrel v presvedčení, že je kohútom v kuríne.

Boh stvoril človeka, aby mal účasť na božskom živote; predurčil ho k večnému šťastiu. Cieľovým bodom mal byť pre neho dom samého Boha. Hriech však človeka prilepil k zemi. Mal byť orlom, ktorý krúži smerom k nebu, ale hriech ho oblepil zemou a dolámal mu krídla. Človek sa po hriechu už nemohol pozdvihnúť k Bohu.

Ale Boh – Stvoriteľ sa nevzdal realizácie svojho plánu. Rozhodol sa vyliečiť dolámané krídla, očistiť človeka od blata hriechu a navrátiť mu slobodu, lebo orol s dolámanými krídlami je otrokom zeme, je chodiacim nešťastím.

Realizácia Božieho plánu záchrany človeka je nepochopiteľným tajomstvom. Stvoriteľ predsa mohol zanechať rodinu orlov s polámanými krídlami, keď ju sami rodičia priviedli hriechom do takéhoto stavu. Mohol navždy zanechať zmrzačených ľudí na zemi, a stvoriť iných. Bolo by to najjednoduchšie riešenie. Načo naprávať to, čo bolo skazené, keď je ľahšie stvoriť nové. Každý krajčír radšej šije nový oblek, ako keď má opravovať zodratý. Rozdiel však spočíva v tom, že krajčír oblek nemiluje, ale Boh Otec berie človeka ako svoje dieťa, obdarúva ho láskou. Dieťa si skutočne polámalo svoje krídla z vlastnej vôle, ale láska nedovoľuje, aby bolo opustené, zanechané.

O hriechu vieme, že človek spáchal hriech tým, že viac miloval seba, ako Boha. Človeka bolo treba vyliečiť, bolo potrebné ukázať mu, že tajomstvo jeho šťastia spočíva v tom, aby miloval Boha, a nie seba. Preto Boh urobil pre nás nepochopiteľné rozhodnutie: zjavil, že má jednorodeného Syna, ktorého veľmi miluje, a Syn v mene synovskej lásky miluje Otca.

Ľudia podľa Božieho plánu mali vstúpiť do tajomstva tejto Božej lásky. Avšak po hriechu sa z tejto lásky vylúčili. Nešikovne chodia po zemi, vláčia svoje polámané krídla a s nenávisťou sa navzájom zobú...

V tejto situácii sa Boh rozhodol takto: Syn, aby vyliečil zraneného človeka, sám sa stal človekom. Narodil sa v Betleheme z Panny Márie ako Orol so zdravými krídlami. Žil medzi hriešnymi ľuďmi, ako medzi orlami s polámanými krídlami. Hovoril im o láske Boha Otca i o tom, že musia nájsť v sebe silu a šťastie zdravého orla. Hovoril o slobode, ktorá je v nebi, a nie na zemi, lebo predurčením človeka je nebo, a nie zem. Vyzýval ich tiež k tomu, aby sa neďobali a nezabíjali, ale aby sa navzájom milovali.

Táto zvesť Božieho Syna rozdelila ľudí na dve skupiny: Jedni uverili v to, čo hovoril, a začali nachádzať v sebe najväčšie túžby po slobode a svojej hodnosti; začali tiež rátať s tým, že s jeho pomocou vyliečia polámané krídla a môžu uveriť v to, že sa ešte budú vznášať hore k nebu. Druhí si tu na zemi zariadili svoj svet, v ktorom silnejší prepadávajú slabších a žijú na ich účet, a tak došli k záveru, že im to ku šťastiu stačí. Táto skupina ľudí, keď sa rozhnevala na Orla, ktorý vyzýval iných k letu, rozhodla sa polámať mu krídla a pribiť ich na kríž. A keď sa už tak stalo, jej predstavitelia pristúpili k ukrižovanému a hovorili mu: zostúp z toho kríža – vznes sa k nebu, predsa si orlom – vtedy ti uveríme.

Ale Syn Boží neprišiel na zem preto, aby dokázal, že je orlom. Chcel ukázať, ako veľmi Boh miluje človeka a ako človek dokáže milovať Boha. A chcel tiež ukázať, ako môže človek milovať druhého človeka dokonca vtedy, keď ten druhý je jeho nepriateľom. Veľký piatok, to je deň zjavenia trojitej opravdivej lásky: Boha k človeku, človeka k Bohu a človeka k svojim nepriateľom.

Syn Boží dobrovoľne súhlasil s tým, aby polámali jeho krídla a prebodli jeho srdce. On miloval tých, ktorí ho ukrižovali. Po troch dňoch vstal z mŕtvych a vyšiel z hrobu so zdravými krídlami, plný Božej moci. Vďaka svojmu zmŕtvychvstaniu lieči tých, ktorí mu uverili. Lieči ich polámané krídla a dáva im božskú moc, ktorá im dovoľuje, aby sa vzniesli nielen k nebu, ale dovoľuje im dostať sa až do domu nebeského Otca.

Toto je tajomstvo Krista, ktorý je sama Láska. Táto láska je obsiahnutá v tom, že Syn dal svoj život, aby každý, kto v neho verí, mal život večný. Kristus je opravdivý Boh a opravdivý človek. Kto chce vedieť, kto je Boh, nech príde ku Kristovi. Kto chce vedieť, kto je človek, nech príde ku Kristovi. V ňom nájde najplnšie zjavenie tajomstva Boha; v ňom uvidí najdokonalejšie zjavenie tajomstva človeka.

Uvažovať: KKC 422-429; 461-478.