Pred pár týždňami sme hovorili o Panne Márii. Vráťme sa k tejto téme v dnešný sviatok (slávnosť Sedembolestnej Panny Márie).

Keď Pán Ježiš odchádzal z tohto sveta, dal nám všetko to najcennejšie, čo mal. V posledných chvíľach života, keď zomieral na Kalvárii (– práve sme to počuli –), dal nám aj svoju Matku. „Žena, toto je tvoj syn. ... Hľa, tvoja matka.“

Všetci potrebujeme vo svojom živote matku. Aj v tom duchovnom. Potrebujeme Matku na svojej ceste za Ježišom. Panna Mária je tu preto, aby nám dávala Ježiša, aby nás viedla k Ježišovi.

Pripomeňme si to, nad čím sme sa už zamýšľali:

Opísali sme si jej vlastnosti: Nepoškvrnená, vždy Panna, Božia Matka, Nanebovzatá. To sú jej privilégiá. A povedali sme si tiež, že Panna Mária je veľká nie kvôli týmto veľkým privilégiám, ale je veľká preto, že je Kristovou učeníčkou. Preto, že nasle­dovala Krista. Že bola a je našou služobnicou.

Túto veľkosť dosiahla tým, že sa dokázala odovzdať do Božej vôle. Toto je dôležitý krok na našej duchovnej ceste k Ježišovi: naše odovzdanie sa do Ježišových rúk. Odovzdanie sa znamená nechať jeho, aby nás viedol, namiesto toho, aby sme my chceli viesť jeho. V prirodzenosti ženy je dostávať; v prirodzenosti muža je dávať. Ženská dimenzia, to je dostávať. A práve táto špiritualita na našej duchovnej ceste, toto dostávanie je nevyhnuté. Často si možno myslíme: som duchovným človekom, pretože dávam. A tak chceme konať mnoho aktivít, snažíme sa robiť mnoho vecí, pretože čím viac dávam Ježišovi, tým viac som svätý. A to nie je pravda! Svätý nie je ten, kto dáva, ale ten, kto vie, ako dostávať. Je to dostávanie od Boha. Moja hodnota nie je v tom, čo robím, ale v tom, čím som. Ak ja seba samého odovzdávam, potom nechávam Ježiša, aby ma viedol. Namiesto toho, žeby som napísal nejaký papier a ten dal Ježišovi, aby ho podpísal, ja ten papier len podpíšem a dávam mu ho, aby ho on vyplnil. Toto je moje odovzdávanie seba samého do Ježišových rúk.

Teraz sa pozrime na Pannu Máriu. Ona je tou najkrajšou bytosťou, ktorú Boh stvoril. Ale ak čítame životopis Panny Márie, nenájdeme v jej živote nič mimoriadne. Prečo ju teda všetky generácie nazývajú blahoslavenou, požehnanou? Pretože Boh videl pokoru tejto Ženy. Ona sa úplne odovzdala do Božej vôle. A toto úplné odovzdanie sa dalo Márii pravdivý obraz Krista v nej. Ona prijala Božie Slovo a – ako píše pápež František v encyklike o viere Lumen fidei (Svetlo viery) – „uchovávala v srdci všetko, čo počula a videla, aby toto Slovo prinieslo v jej živote plody. Matka Pánova je dokonalou ikonou viery, ako hovorí svätá Alžbeta: Blahoslavená, ktorá si uverila. V Márii sa završujú dlhé dejiny viery Starého zákona, príbehy mnohých veriacich žien, ktoré boli popri praotcoch miestami naplnenia Božích prísľubov a zrodu nového života. V plnosti časov sa Božie Slovo obrátilo na Máriu, ktorá ho prijala celým svojím bytím, svojím srdcom, aby sa v nej stalo telom a narodilo sa ako svetlo pre ľudí. Svätý mučeník Justín má vo svojom Dialógu s Trifónom pekný výraz, v ktorom hovorí, že Mária prijatím anjelovho posolstva počala „vieru a radosť“. V Ježišovej Matke sa totiž viera prejavila hojnosťou plodov; a ak prináša náš duchovný život plody, sme naplnení radosťou, ktorá je najjasnejším znamením veľkosti viery.“ (porov. LF, 58).

Počas Druhého vatikánskeho koncilu bola medzi biskupmi veľká diskusia, v ktorej mnohí navrhovali vytvoriť nejaký dokument o Panne Márii, v ktorom by boli opísané všetky privilégiá Panny Márie. Naopak zasa mnohí iní hovorili: „Nie, nerobme žiadny dokument o Panne Márii. Zostavme o Panne Márii len jednu kapitolu, ale dajme ju do dokumentu o Cirkvi.“ A toto je nádherná myšlienka – učenie, že Mária je jednou z nás, že kráča s nami, s Božím ľudom. A táto myšlienka prevládla. Druhý vatikánsky koncil nám nedal dokument o Panne Márii, ale predstavil Pannu Máriu ako jednu z nás, ktorá kráča s Božím ľudom do Zasľúbenej zeme. A to je krásne! My nemusíme dvíhať hlavu, aby sme videli Pannu Máriu niekde v oblakoch, ale môžeme vidieť Pannu Máriu blízko seba, ako kráča s nami.

Môžeme teda vidieť, že Panna Mária je dôležitá na našej ceste ku Kristovi. My všetci potrebujeme v našom živote matku. Bez matky v našom živote nemôžeme žiť. Bez Matky Márie v našom duchovnom živote nemôžeme kráčať. Toto je jeden z tých najväčších darov, ktorý nám Ježiš dal, keď nám dal svoju Matku.

Zakončime modlitbou, ktorá tvorí záver encykliky Lumen fidei (a je akýmsi zhrnutím myšlienok celej encykliky):

„Obráťme sa v modlitbe k Márii, matke Cirkvi a matke našej viery.
Pomôž, Matka, našej viere!
Pomôž nám otvoriť sa pre počúvanie Slova, aby sme poznali hlas Boží a jeho volanie.
Prebuď v nás túžbu nasledovať jeho kroky, vyjsť zo svojej zeme a prijať jeho prísľub.
Pomôž nám nechať sa dotknúť jeho láskou, aby sme sa ho mohli dotýkať vierou.
Pomôž nám úplne sa mu odovzdať, veriť v jeho lásku, zvlášť vo chvíľach súženia a kríža, keď je naša viera povolávaná k dozrievaniu.
Zasievaj do našej viery radosť Vzkrieseného. Pripomínaj nám, že kto verí, nikdy nie je sám.
Nauč nás dívať sa Ježišovými očami, aby bol svetlom na našej ceste. A nech toto svetlo v nás stále rastie, kým nenadíde ten deň, ktorý nikdy nepominie a ktorým je sám Kristus, tvoj Syn, náš Pán!“  (LF, 60)