Dnes vám chcem predložiť text z Lukášovho evanjelia, z 24. kapitoly (od 13. verša) – úryvok o emauzských učeníkoch. Pred­stavme si tých dvoch učeníkov, ako spolu kráčajú smerom do Emauz. Emauzy boli asi jedenásť kilometrov od Jeruzalema.

Všimnime si jeden veľmi zvláštny, malý detail, pretože je veľmi dôležitý: Títo dvaja učeníci spolu hovorili o všetkých tých veciach, ktoré sa predtým stali. Pripomeňme si, že oni boli Ježišovými učeníkmi. Oni mali Ježiša radi, oni sa s ním stretávali, počúvali jeho posolstvo, oni boli – niekto by povedal v dobrom zmysle slova fanatikmi. A teraz sa cestou rozprávali o veciach, ktoré sa v uplynulých dňoch Ježišovi prihodili. Boli veľmi zarmútení, veľmi stiesnení pre to, čo sa mu prihodilo.

Teraz si všimnime jednu vec: Diskutovať o Ježišovi ešte neznamená stretnúť sa s Ježišom. Hovorili o ňom, ale nepoznali ho. Toto sa môže stať aj v našom duchovnom živote, môžeme sa dostať do zvláštnej situácie: Môžem totiž o Ježišovi veľa premýšľať, môžem sa snažiť byť Ježišovi verný, môžem viesť veľmi dobrý život, nehrešiť, ale napriek tomu som sa s ním ešte nestretol. Pretože s ním len diskutujem, ale nedal som sa od neho objať, necítim jeho objatie...

Posvätný text ďalej pokračuje, že Ježiš sám sa priblížil a bol spolu s nimi. Videli ho, ale zasa ho nepoznali. Rozprávali sa s ním, ale ho nepoznali...

To je ďalšia zvláštna situácia, do ktorej sa môžeme dostať. Rozprávať sa s Ježišom, to znamená to modliť sa. Teda ja môžem viesť život oddaný modlitbám, no bez toho, že by som sa s Ježišom stretol. To je zvláštne! Práve to sa stalo tým dvom učeníkom. Rozprávali sa s ním, ale nekomunikovali s ním, pretože nepočúvali to, čo im Ježiš hovorí. Nie je to častokrát tak, že Bohu v modlitbe hovoríme mnoho vecí, ale nepočúvame ho? Ale to nie je komunikácia...

Ale pokračujme: „Jeden z nich, menom Kleopas, mu povedal: Ty si vari jediný v Jeruzaleme, ktorý nevie, čo sa tam stalo v týchto dňoch.“ Dnes by sme povedali: ty si nečítal noviny? Ty si si nepustil rádio, aby si vedel, čo sa stalo... čo sa stalo tomu, o ktorom sa hovorilo, že je Mesiáš? A tak sú to oni, čo chceli poučovať Ježiša, miesto toho, aby ho počúvali. Oni vedeli o Ježišovi všetko, ale nepoznali ho.

Aj toto sa nám stáva. Môžeme byť veľkými teológmi, môžeme byť veľkými biblistami, ale to nie je zárukou, že Ježiša poznáme. Je veľmi dôležité vedieť o Ježišovi mnoho vecí, ale to najdôležitejšie je ho poznať.

V 21. verši nachád­zame ponosu učeníkov: „A my sme dúfali, že on vykúpi Izrael.“ To je ono! Oni dúfali, že Ježiš prišiel, aby riešil problémy. Ale to nebol Ježišov motív či cieľ toho, pre čo prišiel na tento svet.

Neraz môžeme stretnúť ľudí, ktorí zanechávajú náboženstvo, mnohých, ktorí sa dostávajú do krízy viery, pretože sa Ježiša na niečo pýtali, a Ježiš im nedal odpoveď. Ich reakcia je často takáto: Boh ma nemá rád; Boh ma opustil. Spomínate si na Kristov výrok, keď bol vo veľkej kríze na kríži? Obrátil sa na svojho Otca a pýtal sa: „Prečo si ma, Otče, opustil?“ A aká bola Otcova odpoveď? Žiadna! Za tým nasledovali Ježišove slová: „Do tvojich rúk odovzdávam svojho ducha.“

Keď sa my budeme neustále pýtať Ježiša „prečo?“, Ježiš nám odpovedať nebude. Jeho odpoveď bude len: Odovzdaj sám seba do mojich rúk! Ver, že ja ťa milujem, a nechaj ma to či ono urobiť za teba. Ale nie tvojím spôsobom, ale mojím spôsobom.

Emauzskí učeníci nasledovali Ježiša s nádejou, že ho uvidia, ako vyslobodí Izrael. Ale to bol ich plán, nie Boží plán. Iste, Ježiš chcel vyslobodiť Izrael, ale svojím vlastným spôsobom, nie ich spôsobom. A preto ak budeme s Ježišom o veciach stále diskutovať, pravdepodobne nedostaneme žiadnu odpoveď.

„My sme dúfali, ale nestalo sa nič. Niektoré ženy z našich nás aj naľakali. Pred svitaním boli pri hrobe, a keď nenašli jeho telo, prišli a tvrdili, že sa im zjavili anjeli a hovorili, že on žije. Niektorí z našich odišli k hrobu a zistili, že je to tak, ako vraveli ženy, ale jeho nevideli.“ Z toho nám jasne vyplýva, že oni neveria. Neveria tomu, čo im ženy hovorili, pretože im to nepasovalo do ich predstáv. Pretože sa to všetko stalo ináč, spôsobom Božím. A Boží spôsob nie je náš spôsob.

V knihe Pieseň o Bernadete autor vložil do úst jedného kňaza veľmi krásnu myšlienku: „Pre tých, čo veria, nie sú potrebné zázraky. Pre tých, čo neveria, nie je žiadny zázrak dostatočný.“ Teda treba si uvedomiť, že nie je to zázrak, čo nás vedie k viere, ale je to viera, čo nás vedie, aby sme dokázali uveriť v zázrak.

Potom im Ježiš povedal: „Vy nechápaví a ťarbaví srdcom uveriť všetko, čo hovorili proroci!“ Sme pripravení dnes počúvať Ježiša, ako nám hovorí, že sme nechápaví? A je to tak preto, že sme pomalí uveriť. Možno si niekto myslí, že uveriť bez špekulovania by bolo niečo nekultúrne, niečo nevedecké. Platí však, že len vtedy, ak budeme mať srdce malého dieťaťa, až potom môžeme dosiahnuť Ježišovo kráľovstvo.