Keď vyslovujeme slovo „viera“, najčastejšie máme na mysli vieru v jestvovanie Boha. To je však sotva prvé poschodie veľkej a veľmi bohatej stavby viery.

Slovo „verím“ je vyznaním viery v to, že Boh jestvuje. Týmto jedným slovom sa usilujeme dnes urobiť hranicu medzi veriacimi a neveriacimi. Táto hranica nie je taká jasná. Vedecké výskumy na celom svete nepotvrdili jestvovanie úplných ateistov, ktorí by od narodenia do smrti neochvejne zastávali mienku, že Boha niet.

V Londýne je miesto, ktoré sa nazýva Hyde Park. Každú nedeľu do tohto parku chodia mnohí ľudia rozličných vyznaní a vyjadrujú svoje myšlienky, odovzdávajú svoje posolstvá. Jeden ateista tam chodieval každú nedeľu a vykladal o neexistencii Boha. A vždy sa snažil vyzývať ľudí, ktorí ho chodili počúvať, aby ho konfrontovali. Ale nikto sa to neodvážil urobiť, pretože bol dobrým rečníkom. Až raz prišiel starší muž, ktorý sa odvážil vystúpiť na pódium. Ale urobil len to, že vytiahol z vrecka pomaranč a začal ho šúpať. Všetci sa na neho  pozerali, niektorí sa smiali, a boli zvedaví, čo povie. Ateista sa na neho pohŕdavo pozeral, pretože nevedel, čo má v úmysle. Ale starý muž veľmi trpezlivo pokračoval v šúpaní pomaranča. Keď ho ošúpal, začal ho jesť. A tak sa na neho všetci pozerali, ako spokojne je ten pomaranč. Po chvíli sa obrátil k tomu ateistovi a spýtal sa ho: „Ako to chutí?“ Ateista povedal: „Ako to môžem vedieť? Vy jete ten pomaranč, nie ja.“ Starý muž povedal: „Presne tak vy nemôžete vykladať o Bohu, pretože ste ho nezakúsili.“ Na to ateista nemal žiadnu odpoveď...

Vieme tiež, že veriaci ľudia zakusujú rôzne krízy viery. Sú dni, v ktorých veria takmer neochvejne, a v iných balansujú nad priepasťou pochybností a nevery. Ľudí so silnou a neochvejnou vierou po všetky dni ich života je málo.

Bohatstvo slov „viera“ a „verím“ sa dá hodnotiť podľa dvoch meradiel: Prvé zohľadňuje osobnú silu viery daného človeka, ktorá môže rásť až po tvrdosť diamantu, ktorý drví skaly, ale môže tiež upadať po slabosť kvapky rosy, ktorá mizne v lúčoch ranného slnka. Zodpovednosť za proces zdokonalenia viery máme vo svojich rukách. V každej chvíli života zodpovedáme za vzrast svojej viery, ale aj za jej úpadok.

Druhé meradlo je dané podľa poznania zjavených právd. A tu môžeme hovoriť o stavbe viery. Má šesť poschodí. Prvé poschodie je viera v jestvovanie Boha, druhé to je viera Bohu. Tretie poschodie je viera v Krista – pravého Syna Božieho a pravého Syna človeka. Štvrté poschodie je viera Kristovi. Piate poschodie je viera v Cirkev a šieste, najvyššie poschodie je viera Cirkvi.

Grafickú schému stavby viery možno predstaviť nasledujúcim spôsobom:

Takáto je stavba viery, ktorá tvorí základ nášho katolíckeho vierovyznania. Jednoduchým spôsobom je zachytená v Kréde, čiže Vyznaní viery.

(U nás na Slovensku, kde sú prevažne krstené novorodeniatka, dieťa vo chvíli svätého krstu je automaticky umiestnené na najvyššie poschodie stavby viery. Tam ho vďaka svojej viere umiestňujú rodičia, ktorí už patria do Cirkvi. Rozhodnutie pokrstiť dieťa je jedným z najväčších darov, aký môžu rodičia darovať svojmu dieťaťu. Postupne, ako dieťa dorastá, začína poznávať bohatstvo stavby viery. Najčastejšie sa tak stáva pod vplyvom katechézy, ktorej sa mu dostáva doma v rodine a neskôr v kostole a na hodinách náboženstva v škole. Katechéza postupne ukazuje obrovské bohatstvo každého poschodia stavby a umožňuje stretnutie s rôznymi ľuďmi v závislosti od toho, na ktorom poschodí viery bývajú.)

Ak sa dôkladnejšie oboznámime s touto schémou stavby viery, pochopíme zásadné rozdiely medzi kresťanstvom a svetovými náboženstvami a objavíme svoje miesto medzi mnohými inými veriacimi.

Na prvom poschodí tejto stavby žijú všetci ľudia, ktorí uznávajú, že Boh jestvuje – nezávisle od ich náboženskej príslušnosti či vyznania. Teda na tomto prvom poschodí sa môžeme stretnúť s každým veriacim človekom. Treba si však uvedomiť, že väčšina ľudí, ktorých tu stretneme, nepozná vyššie poschodia.

Na druhom poschodí sa môžeme stretnúť s vyznavačmi židovstva, čiže s veriacimi židmi, a v istej miere s vyznavačmi islamu. Tieto dve poschodia máme s nimi spoločné. Lenže s tým rozdielom, že oni sa na nich zastavujú, vyššie ísť nechcú, ba často ani nechcú uznať, že jestvujú aj vyššie poschodia.

Kresťania obývajú poschodia: prvé, druhé, tretie a štvrté; a tí, ktorí uznávajú Cirkev, majú ešte k dispozícii aj piate a šieste.

Dobré poznanie stavby viery nám môže pomôcť pri zdokonaľovaní našej vlastnej viery. Poznávanie bohatstva jednotlivých poschodí ako aj spôsobu, ako sa na ne dostať, robí život kresťana dynamickým a vzrušujúcim.

Cieľom kresťana by mala byť túžba žiť v celej stavbe viery; my kresťania totiž môžeme disponovať celým jej bohatstvom. (To spôsobuje, že kresťanský život uvádza človeka do sveta – môžeme tak povedať – duchovného blahobytu. Ten, kto objavil jeho chuť, už sa ho nikdy nevzdá. Dokáže aj život položiť, ale v stavbe viery, lebo už mimo nej nedokáže žiť.)

Treba pripomenúť, že každé poschodie stavby viery je veľmi dôležité. Nesmieme teda ani jedno podceňovať. Každé musíme mať v úcte. Postupné poznávanie jednotlivých právd viery bude v nás pôsobiť tak, že si zamilujeme Boží svet.

V ďalších úvahách navštívime jednotlivé poschodia stavby viery, aby sme potom na základe Vyznania viery, čiže Kréda, dôkladne spoznali ich bohatstvo.