Zamyslime sa nad tým, v čom vlastne spočívala vina prvého človeka, v čom bol jeho prvý hriech. To, že by bol zjedol nejaké jabĺčko, by sme iste nemohli považovať za smrteľný hriech. Podstata hriechu nespočívala v jedení zakázaného ovocia, ale v znevážení Božieho slova! A to je už prejav nedôvery voči Bohu. Teda zapamätajme si, že hriechom bolo nie jedenie ovocia, ale neposlušnosť Božiemu slovu. Božie slovo bolo znevážené tak, že na jeho miesto sa presunulo iné slovo. A v tom sa skrýva podstata každého hriechu aj dnes. (Človek sa vždy prejaví podľa toho, komu a ako verí. A človek vždy verí niekomu alebo niečomu. Aj ten verí, ktorý sa bije v prsia, že v nič neverí. Aj Sväté písmo ho len preto nazýva neveriacim, že neverí tomu jedi­nému, ktorému by mal veriť.)

Človek, keď zhrešil, už nehľadal Boha. Naopak, Božia prítomnosť v ňom vyvo­lávala strach. Človek v hriechu začal utekať. (Lenže Boh sa nevzdal tohto človeka v hriechu. Išiel za ním a prehovoril k nemu.) Vzťah človeka k Bohu sa teda zmenil. Doteraz videl Boha ako všemohúceho Tvorcu, ktorý sa o neho stará s tou najväčšou otcovskou láskou. Teraz však pre ním uteká a skrýva sa, lebo vidí v ňom Boha trestajúceho, ktorý sleduje naše neprá­vosti.

Jedným z najvýznamnejších diel veľkého ruského spisovateľa Dostojevského je román Преступление и наказание. Slovenský preklad ho uvádza ako Zločin a trest. No myslím, že výstižnejšie by sme to mohli preložiť ako hriech a jeho odpykanie alebo pokuta za hriech.

Dostojevskij vybadal vážnosť hriechu, ale nevidel ho vo svetle Božieho slova, takže je len samozrejmé, že ani jeho riešenie hriechu nie je podľa evanjelia. Keďže nepoznal skutočnú vážnosť hriechu podľa Písma, nemohol poznať ani vykúpenie z hriechu. Ale aj tak vníma hriech ako hroz­nú skutočnosť, za ktorú hriešnik musí nevýslovne pykať.

Hlavná postava románu (Raskoľnikov) za svoj hriech veľmi mnoho trpí. Ale v tomto odpykaní vidí autor už aj vyriešenie problému. To je veľmi ľudské a je to vážny omyl. Pre človeka, ktorý sa brodí v hriechu a pod jeho tlakom nevýslovné trpí, nie je toto utrpenie riešením. Dostojevskij však dobre vedel, že hriechy nemožno hromadiť bez toho, aby sa za ne nepykalo. A spomenuli sme už jednu zákonitosť hriechu, ktorou je jeho rozmnožovanie. Siatba hriechu však nevyhnut­ne bude mať aj svoju trpkú žatvu. Hriech alebo vina prinášajú aj utrpenie. Raskoľnikov si už stokrát odpykal svoju vinu. Netreba mu väzenie, nútené práce na Sibíri. Za svoje hriechy si už dosť odpykal. – Táto myšlienka je pre človeka vábivá, lebo človek vo svojej prirodzenosti nechce trpieť.

A čo máme na to povedať my vo svetle Božieho slova? Podľa Božieho slova nám musí byť jasné, že človek nemôže vopred trpieť za svoje hriechy, nemôže ich vo­pred odpykávať. Môžeme odpykávať len to, čo sme už vykonali. Hovoriť niečo také, že sme si už odpykali aj svoju budúcnosť, by bolo vážnym obvinením Boha.

Božie slovo nám však hovorí aj to, že každá vina má aj svoju odplatu. Tak tvrdí aj apoštol Pavol, že hriech má svoju odplatu. Kto pácha hriech, musí počítať s jeho následkami.

Proti tomuto tvrdeniu by mohol niekto namietať, že v praxi to tak vždy nie je, pretože sú ľudia, ktorí páchajú veľa rozlič­ných zločinov, a nepykajú za ne. Niekedy to tak vyzerá. Dokonca to čítame aj v žalme: „Videl som, ako bezstarostne si žijú hriešnici. Neprekáža im zhola nič, sú zdraví a vypasení, nesužujú sa ako iní smrteľníci, ani netrpia ako iní ľudia. Preto ich pýcha ovíja sťa náhrdelník a násilnosť ich zahaľuje ako rúcho. Akoby z tuku sa liahne ich zloba a vybuchuje zlomyseľnosť.“ (Ž 73, 4-7). Toto však je len zdanlivé a dočasné. Každý hriech bude mať svoju žatvu, tak ako aj každý dobrý skutok. Človek môže roky pokojne hrešiť, ale raz nadíde čas žatvy. Nemýľme sa: Boh sa vysmievať nedá. Každý bude žať to, čo zaseje.

Nielen Sväté písmo, ale aj naše životné skúsenosti by nám vedeli potvrdiť hroznú skutočnosť hriechu a jeho následkov. Aj kráľ Dávid zhrešil a Boh mu odpustil, ale ho nenechal celkom bez pokánia. Trestal ho v jeho vlastnom dome prostredníctvom jeho detí. Dávid pykal tým, čím sám zhrešil. Rany sa zahoja, ale jazvy zostávajú.

Pykať za hriech ešte neznamená jeho vyriešenie. Ale v ňom sa už skrýva cesta k ozdraveniu. Kto nechce pykať, ten sa ešte nezlomil a vlastne sa ani nesnaží zbaviť svojich hriechov. Nespoznal ešte vážnosť a ťarchu hriechu. Len kajúcne duše sú ochotné pykať. „My spravodlivo dostávame, čo sme si skutkami zaslúžili,“ povedal kajúci lotor na kríži svojmu druhovi (Lk 23, 41), kým ten sa vo svojej bezmocnosti hneval, zúril a protestoval proti trestu. Nechcel pykať, ale chcel sa zbaviť kríža, aby mohol ďalej pokojne hrešiť. Vidíme veľkú deliacu čiaru medzi dvoma hriešnikmi, nie však v hriechu, ale práve v pokání zaň.

Z celého, čo sme tu povedali, teda vyplýva, že hriech a pokuta zaň (trest, jeho odpykanie) – tieto dva pojmy patria nerozlučne spolu. Kde je hriech, tam treba aj pykať. Odpykanie hriechu nemožno obísť. Definitívne vyrovnanie našich hriechov sa uskutoční až pri poslednom súde.

Božia pokuta za hriech neprichádza vždy tak a vtedy, ako si to predstavujeme, ale určite príde. Tu na zemi bol pred nás postavený jasný nezmeniteľný mravný Boží zákon života a sveta, proti ktorému nijaký náš protest nepomáha. Môžeme ho síce popierať, odmietať, konať v rozpore s ním a proti nemu, ale nikdy ho nemôžeme zlikvidovať.

Máme niekedy náklonnosť ľutovať seba aj iných, ktorí musia pykať, ale je to chyba. Skôr by sme mali ľutovať tých, ktorí hrešia. „Dcéry jeruzalemské, neplačte nado mnou, ale plačte nad sebou a nad svojimi deťmi,“ povedal Pán plačúcim ženám na svojej krížovej ceste (Lk 23, 28). Pykať za hriech, to nie je to najhoršie, lebo tam sa už prejavujú stopy Božieho Ducha, ktorý nás chce pre­svedčiť o hrôze hriechu.

A ešte jedno si tu musíme ujasniť: že ani tým najťažším pykaním za hriechy sa ešte všetko nevyrieši. Hriech je takým hrozným zásahom do nášho života, že Boh sa rozhodol obetovať svojho jediného Syna za nás. Vidíme teda, že výkupné za hriech nebolo lacné. Z toho vyplýva, že vyriešenie našich hriechov nespo­číva v samotnom utrpení, ale musí sa udiať pod krížom Pána Ježiša. A to nielen v tom zmysle, že tam nájdeme a dostaneme odpustenie, ale v úprimnom pokání. A opravdivé pokánie je len tam, kde je pevné rozhodnutie nerobiť viac už nijaké dlžoby, viac už nehrešiť