Keď sa spýtame dnešného katolíka na obsah slova odpustok a na odpustkovú prax v Cirkvi dostaneme mnoho rozporuplných odpovedí. Na jednej strane stojí názor, že odpustky sú už zastarané a patria do stredoveku. Na opačnom konci sú tí, ktorí v období Dušičiek robia hony na odpustky, ktorými chcú pomôcť svojim blízkym a známym, na ktorých si možno celý rok nespomenú, aby im skrátili  ich pobyt v očistci. Takýto pohľad ale skôr hovorí o našich nedostatkoch v poznaní učenia Cirkvi a v zlom pochopení odpustkov a odpustkovej praxi. Pozrime sa teda v stručnosti čo sú to odpustky a aká má byť správna prax ich získavania  podľa súčasných cirkevných dokumentoch.

Sväté písmo nehovorí priamo o odpustkoch. Hovorí však o tom, že odpustením viny ešte nie sú automaticky zrušené následky hriechu:

 porov. Nm 12, 14 – potrestanie Márie Mojžišovej sestry:

Mária a Áron hovorili však zle o Mojžišovi pre Kušiťanku, ktorú si vzal za ženu. Oženil sa totižto s kušitskou ženou. Vraveli tiež: "Vari Pán len Mojžišovi hovoril? A nehovoril aj nám?" Pán to však počul. Kým Mojžiš bol veľmi tichý muž, (tichší) ako všetci ostatní ľudia na svete. A Pán hneď hovoril Mojžišovi, Áronovi a Márii: Choďte všetci traja k stánku zjavenia!" Keď oni traja prišli, Pán zostúpil v oblačnom stĺpe, vstúpil do vchodu stánku a zavolal Árona a Máriu. I vybúšil proti nim Pánov hnev a odišiel.  Keď sa oblak vzdialil od stánku, Mária razom obelela malomocenstvom ako sneh. A keď sa Áron k nej obrátil, videl, že, je malomocná. Vtedy Áron povedal Mojžišovi: "Pán môj, nedaj nám trpieť za hriech, ktorého sme sa dopustili vo svojej nerozumnosti! Nedopusť, aby bola ako mŕtve dieťa, ktorého telo býva pri východe z materského života napoly zhnité!" Tu Mojžiš volal k Pánovi: "Bože, uzdrav ju, prosím!" A Pán mu odpovedal: "Keby jej otec napľul do tváre, nemusela by sa sedem dní červenať? Nech je teda sedem dní vylúčená z tábora! Potom sa vráti zasa späť." Mária teda bola sedem dní vylúčená z tábora. Ľud sa však nepohýnal ďalej, kým Máriu nepriviedli späť.

Nm14, 19n – Izraeliti, ktorí sa vzbúrili proti Bohu a Mojžišovi neuvideli zasľúbenú zem;

2 Sam12, 10-14 – Dávid niesol dôsledky za zákernú vraždu Hetejca Uriáša;

Ďalej Písmo učí, že Cirkev je solidárna spoločnosť, v ktorej vina i zásluha ovplyvňujú celé spoločenstvo (porov. 1 Kor12, 25n; Kol1, 24).

 

Teológovia nepriamo odvodzujú náuku o odpustkoch:

1. z moci, ktorú dostali apoštoli nad hriechom

(„Keď to povedal, dýchol na nich a hovoril im: „Prijmite Ducha Svätého. Komu odpustíte hriechy, budú mu odpustené, komu ich zadržíte, budú zadržané." Jn20, 22-23)

2.  a z moci viesť Cirkev

(„Tebe dám kľúče od nebeského kráľovstva: čo zviažeš na zemi, bude zviazané v nebi, a čo rozviažeš na zemi, bude rozviazané v nebi." Mt16, 19).

V staroveku existovala prax tvrdého pokánia a kajúcnikovi bolo možné napomôcť z pokladu Cirkvi (ktorý nie je súhrnom hmotných dobier nahromadených počas stáročí, ale nekonečnou a nevyčerpateľnou hodnotou, ktoré majú pred Bohom zásluhy nášho Pána Ježiša Krista, ktoré získal svojím životom a smrťou a tiež zásluhy svätých). Toto „napomáhanie“ sa značne rozšírilo v rannom stredoveku v 11. stor. Odpustky udeľovali najprv biskupi a spovedníci. Od 13. stor. bolo právo udeľovať odpustky vyhradené pápežom.

Od 13. stor. boli odpustky - na spôsob príhovoru - aplikované aj za zosnulých. Ich rozšírenia nastalo až v 15. stor.

 

Dogma:„Cirkev má moc udeľovať odpustky.“ (Tridentský koncil, 1563)

 

Odpustok nie je odpustenie hriechov.

 

Odpustok je odpustenie časného trestu u Boha, ktorý sme si zaslúžili za hriechy, ktorých vina bola už odpustená.

 

Je to mimo sviatostné odpustenie časných trestov, ktorého základom sú dva prvky:

-  zbožný úkon a

-  cirkevná moc kľúčov.

Aby sme pochopili túto cirkevnú náuku a prax, treba si  uvedomiť, že tieto tresty nie sú Bohom uložené sankcie alebo postihy, ale ide o následky hriechov. Je to podobné ako keď ublížime niekomu koho máme radi, a on nám odpustí, ale napriek tomu cítime, že to nie je ono a snažíme sa urobiť niečo čím by sme ho presvedčili, že chceme aby ten vzťah bol zasa stopercentný.

 

Dogma: „Odpustky slúžia veriacim k spáse.“ (Tridentský koncil, 1563)

 

Pokrstený a neexkomunikovaný katolík môže, ak chce,získať úplné odpustky (raz za deň) za týchto podmienok:

1. milosť posväcujúca v duši (aspoň na konci vyplnenia predpísaných úkonov)

2. sväté prijímanie (najlepšie v ten deň)

3. modlitba na úmysel Svätého Otca (v ten deň)

4. vylúčenie zaľúbenia aj k malému hriechu

5. predpísaný úkon (návšteva kostola, cintorína, ruženec)

 

·   Odpustky sú čiastočné alebo úplné podľa toho, či od časného trestu oslobodzujú čiastočne alebo úplne.

·   Odpustky sa vždy viazali na sviatosť pokánia.

·   Odpustky môže veriaci získať buď pre seba, alebo venovať zosnulým na spôsob prosebnej modlitby. Nemožno získať odpustky pre nijakého živého človeka.

·   V nebezpečenstve smrti možno získať úplné odpustky druhý raz za deň.

 

Očistec  - Katechizmus katolíckej Cirkvi

1029   Ľudia, ktorí umrú v milosti a v priateľstve s Bohom, ale  nie sú dokonale čistí, hoci majú už istotu o svojej večnej  spáse, musia ešte po svojej smrti podstúpiť očisťovanie, aby  dosiahli nevyhnutnú svätosť a mohli vstúpiť do nebeskej  blaženosti.

1031  Cirkev toto konečné očisťovanie vyvolených nazýva  očistec. Očistcový stav sa zásadne odlišuje od múk, ktorým  sú vystavené duše zatratených.

1032   Toto učenie sa opiera aj o prax modlitby za zomrelých, o  ktorej hovorí už Sväté písmo: "Preto nariadil (Júda  Machabejský) túto zmiernu obetu za mŕtvych, aby boli zbavení  hriechu" (2 Mach 12,46). Cirkev od prvopočiatku uctievala  pamiatku mŕtvych a prinášala za nich obety, zvlášť  eucharistickú obetu⁵⁹⁵, aby očistení mohli dosiahnuť blažené  videnie Boha. Cirkev odporúča tiež almužny, odpustky  a skutky kajúcnosti za zomrelých.