Charakteristika súčasnej mentality

Časy, ktoré v našom prostredí prežívame, sú charakteristické najmä zníženou schopnosťou ľudského rozumu poznávať pravdu, tešiť sa z nej a zúžitkovať ju. Do popredia sa dostáva adrenalín, senzácie, emocionalita a s tým súvisia subjektívne kritériá toho, čo je dobré, pravdivé a pekné. Umelecké formy prechádzajú do abstraktných podôb, v ktorých sa stráca jednoznačnosť a vzájomná porovnateľnosť s inými dielami.

V oblasti duchovných hodnôt jestvujú mnohé krásne vzory duchovného života, ale celok ako taký, najmä v Európe, sa v dôsledku sekularizácie a relativizmu nachádza procese rozkladu. Očakávalo sa predovšetkým väčšie zjednocovacie nasadenie kresťanov v oblasti ekumenizmu. Namiesto očakávanej akcelerácie duchovného života po Druhom vatikánskom koncile sa dostavilo oslabenie prežívania jednotlivých tajomstiev, a to najmä na rovine spoločenstiev, ale badať to aj u jednotlivcov.

Prakticky všetky spoločenstvá vykazujú oslabenie, až tendenciu k rozpadu. Najviac je postihnutá rodina. Ale atomizácia postihuje aj celú spoločnosť, taktiež farské komunity a iné spoločenstvá. Preto je potrebné cieľavedome pracovať na posilňovaní každého pridozeného spoločenstva, hlavne rodiny, farnosti, náboženských komunít a na prehlbovaní pocitu spolupatričnosti každého jednotlivca. V tomto smere sa musíme obracať na osvedčené vzory a používať prostriedky, ktoré nám prinesú túžený efekt.

Súvis mariológie a kristológie

Je pozoruhodné, že mariánske dogmy (články viery) boli v dejinách Cirkvi formulované takmer vždy v závislosti od tých článkov viery, ktoré sa týkali náuky o Ježišovi Kristovi. Dogma o Bohorodičke bola definovaná v súvislosti s upresnením náuky o božskej a ľudskej prirodzenosti v Ježišovi Kristovi (Efez, r. 431). Tajomstvo Nanebovzatia Panny Márie zas súvisí s tajomstvom Nepoškvrneného počatia a následne s tajomstvom Vtelenia (inkarnácie) Božieho Syna. Totiž okrem Božieho zjavenia zachyteného v Písme (Lk 1,28; Apk 12,1nn; 1Kor 15,54...) je aj požiadavkou logiky, aby absolútne Božie bytie, druhú božskú osobu prijala do ľudského života taká osoba, ktorá bude úplne bezhriešna a ktorá nebude podliehať žiadnemu hriechu ani jeho dôsledku. Teda v princípe inkarnácie možno objavovať aj osvetlenie mariánskych tajomstiev ako nám ich predstavuje Sväté písmo alebo ako ich konkretizujú jednotlivé slávenia liturgického roka. Slávny text Starého zákona, nazývaný Protoevanjelium (Gn 3,15) veľmi úzko spája biblickú ženu a jej potomstvo, že v dejinách spásy je prakticky nemožné oddeľovať kristologický rozmer od mariologického.

Tajomstvo Nepoškvrneného počatia Panny Márie

Článok viery o Nepoškvrnenom počatí Panny Márie vyhlásil pápež Pius IX. dňa 8. decembra 1854 bulou Ineffabilis Deus (Nevýslovný Boh). Tento magisteriálny text hovorí o tom, že Panna Mária bola od prvého momentu svojho počatia uchránená od dedičného hriechu ako aj od každého osobného hriechu, aby sa tak jej lono stalo dôstojným a dokonalým príbytkom pre Božieho Syna, ktorý sa stal človekom. Za najvýraznejšie predobrazy a proroctvá o nepoškvrnenom počatí Panny Márie možno považovať texty: Gn 3,15; Prís 8,24; Pies 4,7; Lk 1,28 a iné. Patristika učí o úplnej bezhriešnosti Panny Márie napr. ústami sv. Augustína: „...Nábožnosť ukladá považovať Máriu za bezhriešnu... Vzhľadom na česť Pána... Mária absolútne neprichádza do úvahy, keď sa hovorí o hriechoch“ (De Natura et Gratia, 42 PL 44,267.) Sv. Proklus z Carihradu (+446/447) napísal o Panne Márii: „...je svätyňou bezhriešnosti, chrámom, ktorý posvätil Boh..., kvitnúcim a neporušiteľným rajom“ (Homília 6 /PG 65,753-757/).

Stredovekí teológovia sa v otázke dedičného hriechu vzhľadom na Pannu Máriu delili na dve skupiny: jedna skupina vyznávala, že Panna Mária bola počatá s dedičným hriechom, ale Boh ju pred narodením Ježiša Krista anticipovaným spôsobom vykúpil. Zástancami tohto anticipovaného vykúpenia Panny Márie boli: Anzelm z Aosty, Albert Veľký, Tomáš Akvinský, Bonaventúra a ďalší. Druhá skupina mala svojho predstaviteľa v blahoslavenom Duns Scotovi (+ 1308), ktorý zastával nie anticipované vykúpenie Panny Márie, ale preventívne vykúpenie. Znamená to učenie o tom, že Panna Mária bola počatá bez dedičného hriechu. Duns Scotus tvrdil nasledovné: „Kristus vykonal najdokonalejší možný stupeň prostredníctva osobe, voči ktorej bol prostredníkom. Teda, žiadnej osobe nevykonal znamenitejší stupeň, než Márii... Ale toto by sa nestalo, keby to nebolo zaslúžené uchrániť ju od dedičného hriechu...“ (Duns Scotus, Ordinatio 3, d.3, q.1).

V nasledujúcich storočiach sa teologické diskusie viedli v duchu výmeny názorov obidvoch škôl: dominikáni zastávali stanovisko Anzelma (makulisti) a františkáni nasledovali Duns Scota a nazývali sa imakulisti. V tomto období postupne nadobúdali prevahu pozície františkánov, pápeži vstupovali do týchto diskusií napr. tým, že zakázali teológom vzájomne sa obviňovať z bludov. V 19. storočí sa pápeži rozhodli definitívne uzavrieť tieto diskusie a po viacerých konzultáciách a prepracovaniach prípravných dokumentov pápež Pius IX. dňa 8. decembra 1854 vyhlásil článok viery nasledujúcou slávnostnou formulou:

„... vyhlasujeme, potvrdzujeme a definujeme náuku, ktorá učí, že preblahoslavená Panna Mária od prvého okamihu svojho počatia, skrze milosť a jedinečné privilégium všemohúceho Boha, v predvídaní zásluh Ježiša Krista, Spasiteľa ľudského pokolenia, bola uchránená ako nedotknutá od každej škvrny dedičného hriechu. To má byť predmetom istej a nemeniteľnej viery pre všetkých veriacich.“  (vlastný preklad)

Teológia inkarnácie a Panna Mária

Článok viery o nepoškvrnenom počatí Panny Márie s celým svojím obsahom si nachádza miesto v teologickej metodológii, ktorá má názov „teológia inkarnácie“. V tejto teologickej metóde je kľúčovou tézou pravda o ustavičnom zbližovaní sa Boha a človeka. Maximálnou mierou tohto zblíženia je inkarnácia-vtelenie Božieho Syna. Pre človeka to znamená neslýchané vyzdvihnutie a úžasnú perspektívu. V tomto zornom uhle možno posudzovať každé tajomstvo dejín spásy, teda Božích intervencií do ľudských dejín.

V zornom uhle teológie vtelenia sa Panna Mária javí ako prvé stvorenie. Mária svojou čistotou a úplnou bezhriešnosťou „zvolala“ Boha do ľudského života. Pritom ostáva pravdou, že sám Boh si túto bezhriešnu krásu Máriinej duše najskôr špeciálne pripravil. Panna Mária sa tak javí v dejinách spásy ako bod, cez ktorý sa spása v horizontálnom zmysle rozlieva na celé stvorenie.

V takomto pohľade na Pannu Máriu Nepoškvrnenú je jej tajomstvo prítomné vlastne v každom tajomstve viery. Každá pravda viery má teda aj mariánsky rozmer a má ho napokon aj náš vlastný duchovný život, pretože aj my sme dostali Božiu milosť vďaka Máriinmu súhlasu s inkarnáciou.

Teológia kríža a Panna Mária

Táto teologická téma a zároveň metóda hovorí o Bohu, ktorý nielenže prišiel zdieľať ten istý ľudský osud ako je náš osud, ale si tento osud aj privlastnil a pozdvihol. Boh sa teda stal človekom a vydal sa celkom do rúk človeka. Stotožnil sa tak s osudom každého človeka, lebo každého vykúpil. Viac ani urobiť nemohol. Od človeka teraz tento Boh očakáva, že aj sám bude chcieť patriť Kristovi, pretože mu už patrí... (staň sa tým, čím si...) smrťou a zmŕtvychvstaním Ježiša Krista. Kresťanské náboženstvo je preto absolútne neprekonateľné. Už si nikto nebude môcť privlastniť – vykúpiť človeka – lebo človek je už Boží. Iba Ježiš Kristus je vlastníkom človeka a môže sa s ním celkom stotožniť, ako to aj robí: Šavol, prečo ma prenasleduješ... (Sk 9,4); Bol som hladný a dali ste mi jesť... (Mt 25,35).

Aj v tomto pohľade má Panna Mária svoje špeciálne miesto, pretože ona svojou úplnou svätosťou celkom patrila – ako prvá – Kristovi: Hľa, služobnica Pána, nech sa mi stane podľa tvojho slova (Lk 1,38).

Nasledovať Nepoškvrnenú

Keď si urobila sv. Terezka z Liseux generálnu spoveď, kňaz uzavrel jej vyznanie slovami, ktoré ju tešili vždy, keď si na ne spomenula. Potvrdil, že táto svätica nikdy nespáchala žiadny ťažký hriech. Sv. Terézia sa snažila pripodobniť Panne Márii aj v tom, že denne bojovala so všednými hriechmi a snažila sa im vyhýbať. Mária bola Bohom privilegovaná, aby nemala škvrnu žiadneho hriechu. Na jej dokonalosť môžeme pozerať nielen cez dogmy a náuku Cirkvi, ale aj cez praktický život. Máriu môžeme porovnať s ľuďmi, ktorí veľmi milujú svoju rodinu a svoje okolie. Čím prežívajú väčšiu lásku k svojím blízkym, tým majú väčšie zábrany, aby dotyčných urazili, alebo im krivdili.

Naše úsilie a vytrvalá práca na sebe môže v nemalej miere zmenšiť naše zlé náklonnosti, ktoré nám ostali ako dôsledok dedičného hriechu. Ak bude rásť naša láska k Bohu, budeme silnejší v tom, aby sme sa od Boha neodvrátili hriechom a aby sme vzdorovali každému hriechu, aj všednému. Naša trpezlivá a vytrvalá práca na sebe môže vo veľkej miere zmenšiť naše zlé sklony. Očistí sa naša myseľ, predstavivosť, naše pocity. Spolu s Nepoškvrnenou ďakujme za Božiu prítomnosť v nás. Zároveň so zahanbením ľutujme každú chvíľu prežitú bez neho, keď sme sa od Boha vzdialili a ľutujme chvíle ľahostajnosti voči hriechom. Nepoškvrnená a Milostiplná Panna Mária s láskou pozerá na našu snahu spolupracovať s Božou milosťou a teší sa z každého nášho víťazstva nad hriechom a pokušením. U svojho syna Ježiša nám vyprosuje silu k víťazstvám nad pokušeniami a vlastnými slabosťami.

Uchránením od hriechu si Boh pripravil dôstojný príbytok pre svojho Syna. Pod nepoškvrneným srdcom sa počne Boží syn, Nepoškvrnená je Božou matkou. Podstatou Vianoc je oslava narodenia Pána. Skutočnou oslavou bude, keď mu dovolíme narodiť sa v našom srdci. „Ježiš sa môže narodiť vo mne, pretože sa už raz narodil z Márie v Betleheme. V krajnej chudobe, v tichu, v hlbokom pokoji a odpočinku vtedy po prvýkrát všemohúce Slovo zostúpilo zo svojho kráľovského trónu, svetlo zažiarilo v temnotách. To nám pripomína, čo máme urobiť, aby sa Vianoce zopakovali v našej duši.“ (R. Cantalamessa, Chudoba).

Spracovali:

Mons. Anton Tyrol a Viktor Pardeľ