Kázeň o tom aké požehnanie to pre nás prináša
Vždy ma poteší a moje srdce sa rozhorí (Lk 24.32a), keď mi niekto vysvetlí Písma (Lk 24.32n). Keď v často krát počutom a čítanom Božom slove odhalí nový význam. Tak to urobil aj o. Fabián v jednej zo svojich kázní (3/2011). Pre mňa osobne je to jedna z „TOP“ kázní, ktoré som kedy počul. Spomínanú kázeň tu uverejňujem v audio formáte. Pre jej vypočutie kliknite na dolu na prehrávač. Stiahnuť si ju môžete TU.
Kázeň je na evanjelium o Ježišovom premenení na vrchu Tábor (Mt 17 1-9).
Nakoľko sú s prehrávaním isté problémy, dodatočne tu uverejňujem spomínanú kázeň v textovej forme.
*** *** ***
Milí poslucháči rádia Lúmen, bratia a sestry tu v košickom dóme.
Hovorí sa taký vtip o zlodejovi na súde: Sudca sa pýta: „Tak vy tvrdíte, že ste prsteň našli, prečo ste ho neodovzdali na polícii?“ a zlodej odpovedá: „Ta, tam bolo vyryté: NAVŽDY TVOJ!“
Vieme pochopiť, ako slovo NAVŽDY TVOJ sa dá vysvetliť, ako si to vysvetlí zlodej po svojom, hoci jeho význam súvisí so sobášom a s darovaním. Na druhej strane ale vieme, že je to relatívne, pretože aj tí, ktorí si povedali NAVŽDY TVOJ a NAVŽDY TVOJA sa napríklad niekedy rozvedú a už nie sú navždy tvoj, navždy tvoja. Alebo sa stane autonehoda, niekto zomrie, alebo sa stane nejaké nešťastie – ako teraz v japonskom zemetrasenie a prestane platiť navždy tvoj a navždy tvoja. Preto je to relatívne. V absolútnom zmysle NAVŽDY TVOJ môže povedať iba BOH. Totižto, iba z Božej strany sa dá povedať: ty moje ľudské dieťa, ja som navždy tvoj otec. Iba Boh môže povedať, ty môj ľudský syn, dcéra som navždy tvoj, môžeš so mnou počítať. Iba Boh si je istý svojou vernosťou, láskou a náklonnosťou voči každému z nás.
No a apoštoli pred 2000 rokmi zbadali, že z Ježiša žiari taká dobrota, že on túto Božiu lásku zvestuje. Preto si na Ježišových skutkoch, na jeho tvári si prečítali túto náklonnosť voči človeku. Svedčí o tom aj evanjelium ktoré dnes čítame, keď traja z učeníkov Peter, Jakub a Ján boli na vrchu Tábor a mali zážitok z toho, ako v inom svetle videli Ježiša premeneného, osláveného, keď boli pri ňom Mojžiš a Eliáš, keď Ježiš bol v oblaku ako vo svetle a počuli: Ty si môj milovaný syn, v tebe mám zaľúbenie. A z tejto udalosti vycítili, že Boh je s človekom nie len vo chvíli oslávenia, ale že Boh je s človekom aj v ťažkých chvíľach, pretože my vieme čo sa stalo o pár rokov neskôr. Toto: Navždy tvoj, ty si môj milovaný syn, toto platilo aj keď Judáš zradil Ježiša. Ježišu, ty budeš môj syn aj keď budeš osamelý v Getsemánii – to je Boží postoj, aj keď ťa zatknú ako zločinca budeš môj, aj keď ťa opľujú, zbičujú a tŕním korunujú, môžeš počítať s mojou náklonnosťou. Aj keď ťa ponížia a budeš na výsmech všetkým niesť kríž za mesto Jeruzalem. Aj keď ti strhnú šaty a ťa ukrižujú, aj vtedy keď ťa položia do hrobu počítaj s tým Ježišu, že ja Boh, som tvoj otec a som navždy tvoj. Toto presvedčenie mal Pán Ježiš. Toto presvedčenie pochopili aj o niekoľko rokov apoštoli a ohlasovali ho vo svete. Je to presvedčenie o absolútnej náklonnosti Božej smerom k človeku.
V tomto duchu sa dá pochopiť výrok Petra: Pane dobre nám je tu, postavíme tri stany, jeden tebe, jeden Eliášovi, jeden Mojžišovi, pretože Peter predsa poznal bibliu a on vedel čo znamená slovo STAN – kde sa to nachádza v starom zákone a v akých súvislostiach a ako sa v starom zákone týmto slovom chcelo povedať, že je to znak Božej prítomnosti a Božej náklonnosti. Napríklad, už dávno pred židovskou tradíciou, v jeseni okolo 15. októbra sa slávil sviatok stánkov, keď môžeme hovoriť o prirodzenom náboženstve, teda po žatve, keď boli dožinky, keď prišlo oberanie hrozna, viniča, tak ľudia si postavili vo vinici akoby stany, dali si konáre, alebo palmy, aby mali tienidlo na nejaké kolíky. Postavili si stan mimo svojho mesta alebo obce, a tam vo vinici ďakovali 7 dni Bohu za úrodu, ďakovali za ovocie tohoročné, za olej, víno, tam tančili, spievali, tešili sa, a to bolo prvý význam sviatku stánkov. A toto Peter vedel. Vedel že keď držím v rukách ovocie tak čítam náklonnosť Božiu. I cez pomaranč, cez jablko mi Boh hovorí, som navždy tvoj otec, ty moje ľudské dieťa.
Druhý význam slova stánok Peter rozumel v historických súvislostiach, totiž keď veriaci ľudia Židia putovali z otroctva v Egypte do zasľúbenej zeme, a to trvalo mnoho rokov, keď bývali kočovným národom, tak bývali v stanoch, to znamená, ako dnes Beduíni dokážu z kože zvierat zošiť plachtu – stan, po niekoľkých dňoch zrolovať a putovať ďalej, toto prežili aj veriaci ľudia a tam si uvedomovali, ako je Boh s nami, ako nás na tejto púti chráni. Na takejto ceste je človek vystavený nebezpečenstvu zvierat, nebezpečenstvu zlého počasia, mnohých nešťastí. Slovo stánok, keď Peter povedal, Pane, dobre nám je tu postavíme tri stany, tak to povedal v tej súvislosti, že vedel, že v starom zákone sa píše o tom, že keď na tej púti prišli ľudia pod horu Sinaj, tak tam Mojžiš mimo tábora ľudí, kde mali svoje stany, postavil iný stánok – stánok zjavenia. Ako keby postavil kostol, ako keby tam chcel urobiť chrám, ktorý potom zbalili a samozrejme s nimi putoval ďalej. A nad stánkom zjavenia sa zniesol oblačný stĺp. V knihe Exodus čítame: „Tam sa Pán rozprával s Mojžišom z tváre do tváre, ako keď sa niekto rozpráva so svojim priateľom“. A teraz keď Peter vedel bibliu a oblak zahalil Ježiša, dal si to do súvislosti so stánkom zjavenia. A v tej chvíli rozumel, že ide o Božiu prítomnosť, ide o narážku na text písma, ako oblak sprevádzal židov putujúcich po púšti.
A ešte ďalší význam slova: postavme tu tri stánky, z čoho to je? Ono totiž sviatok stánkov u židov neslúžil len ako teda spomienka na Božiu ochranu na púšti, ale to bol predobraz Božích stánkov, v ktorých budú prebývať spravodliví. Teda vôbec nešlo len o minulosť, išlo o nádej, išlo o budúcnosť. Tým sa vyjadrovala eschatológia, že tak ako pán Ježiš, a Peter v ňom spoznal svojho záchrancu, tak kto verí v Ježiša ako v mesiáša, môže žiť v nádeji, že aj on bude bývať ako spravodlivý v Božích stánkoch. No a posledný význam slova STAN nachádzame v prológu Jánovom, v evanjeliu, tam sa to totiž začína: A slovo sa telom stalo a prebývalo medzi nami. Ale po grécky toto prebývalo sa dá preložiť: postavilo si stan. Teda tá veta by mohla mať aj taký význam, že slovo sa telom stalo a postavilo si stan medzi nami. Preto potom komentátori, cirkevní otcovia, v 4. storočí Gregor Nazianský napísal, že: Pravý sviatok stánkov ešte neprišiel. Ale Boh, Pán všetkého sa zjavil, aby dokončil stavbu nášho zničeného príbytku, našej zničenej prirodzenosti.
A tak teda bratia vidíme, že Petrov výrok: Pane dobre nám tu je, postavíme tu tri stany, súvisí s tým, ako on v jednej chvíli pochopil, že stan je znakom Božej prítomnosti, náklonnosti, ako keby Boh chcel povedať: som navždy tvoj. A človek putujúci so stanom je vlastne v Božej ochrane.
Keď sa dnes my, po mnohých storočiach pýtame, aký význam má pre nás toto slovo dnes, tak mohli by sme povedať asi toto: Bože, prišiel som do kostola dnes večer, aby si postavil v mojom srdci ty, svoj stan, pretože tvoja prítomnosť Bože, je pre mňa veľmi dôležitá. Keď nebudem mať teba, tak ani nenájdem odpoveď na otázky. Odkiaľ je môj život? Kam smerujem? Aký má môj život zmysel, prečo je na svete utrpenie? To bez teba Pane, bez tvojej prítomnosti nikdy nevytuším. Ťažko vytuším, prečo sa ide cez kríž k sláve, prečo sa cez utrpenie ide k osláveniu, bez teba to nedokážem. ale keď ty budeš prítomný v mojom živote, keď ty budeš mať stan v mojom srdci, tak veľa bude osvetleného. Preto aj toto evanjelium o Petrovom zážitku a ostatných apoštoloch na vrchu Tábor a o Ježišovom premenení má zmysel aj pre nás dnes. Je to vlastne vyjadrenie Božej ochrany. Bože, vážime si tvoju náklonnosť k nám a počítame s ňou. Každé naše pôstne cvičenie a sebazápory ktoré máme, každý modlitebný úkon, sprevádzanie Pána Ježiša na krížovej ceste rozličné pobožnosti, všetko čo robíme, je prejavom, je odpoveďou na Boží postoj. Teda Bože chcem byť s tebou, chcem byť navždy tvoj. Chcem byť v tvojej pamäti, chcem byť vyrytý v tvojom srdci. A tento postoj je potom pre nás obdarujúci a oblažujúci. Ako je dôležité toto NAVŽDY TVOJ rozumieť individuálne, o tom svedčí aj nasledujúci príbeh:
Viktor mal brata, ktorý sa volal Oliver. Bol to chlapec, ktorý trpel handicapom, bol slepý a pripútaný na lôžko. Nikto nevedel či vníma svet okolo seba, ale keď ho kŕmili, tak jedol. Hoci mal už viac ako 30 rokov pri jedle sa správal ako 8. mesačné dieťa, teda potreboval 24 hodinovú starostlivosť a mama sa o neho stále starala. Viktor píše: Keď som mal asi 20 rokov, stretol som dievča do ktorého som sa zaľúbil. Po niekoľkých mesiacoch som ju priviedol domov, by sa zoznámila s našou rodinou. Keď som ju predstavil rodičom a trochu sme sa porozprávali, mama odišla do kuchyne, aby pripravila jedlo, ja som sa jej spýtal: Chceš sa ísť pozrieť na Olivera? O svojom bratovi som jej predtým samozrejme povedal. Ona odpovedala: NIE, nechcela ho vidieť a mne to pripadalo, ako keby mi dala za ucho. Po niekoľkých mesiacoch som stretol inú ženu, volala sa Ruženu, čiernovlasá, tmavooká, milé dievča. Pýtala sa ma na mená mojich bratov a sestier, považoval som ju za úžasného človeka. Keď som ju po čase chodenia pozval k nám domov, aby spoznala moju rodinu, predstavil som ju, trochu sme sa všetci porozprávali, mali sme večeru a potom bolo potrebné nakŕmiť Olivera. Išiel som do kuchyne, vzal som červenú misu, pripravil vločky, cereálie, mlieko, zobral banán... pripravil som Oliverovi jedlo. Spomínam si, ako som sa nesmelo spýtal Ruženy, či by chcela ísť so mnou. „Samozrejme“ odpovedala a išla. Sadol som si k Oliverovi na posteľ, ona stála a pozerala spoza môjho chrbta. Dal som mu prvú lyžicu jedla, potom druhú. „Môžem to skúsiť aj ja?“ Spýtala sa hlasom plného súcitu. Podal som jej misu a ona ho kŕmila. A tento príbeh končí otázkou: Ktoré dievča by ste si vzali? A on odpovedá: „Ja som sa oženil s Ruženou, máme spolu tri krásne deti.“
Bratia a sestry, k tomuto príbehu napísal múdro Pascal: Cnosť človeka nemôžeme hodnotiť podľa výnimočného, ale podľa každodenného správania. Je zjavné, že povedať človeku „navždy tvoj“, dať niekomu prsteň sa dá podľa toho, aký je človek vo svojom vnútri. Či nosí vo svojom srdci dobro, súciť, lásku, obetavosť a je pochopiteľné, že keď to muž vybadá v žene, a žena v mužovi, tak vďaka tejto náklonnosti nasleduje aj to čo nazývame: „navždy tvoj“. A pritom si uvedomujeme ako tomuto úkonu predchádzalo pochopenie Božej náklonnosti. Lebo iba tam, kde láska má prameň v Bohu, sa stáva trvácnou a skutočnou. Len tam, kde sa napojíme na žriedlo z ktorého sme živení, len tam je požehnanie a zmyslu plný život. Ďakujme teda dnes za evanjelium v ktorom nás Peter apoštol zoznámil so svojim zážitkom s Pánom Ježišom. Ak budeme mať otvorenosť, aj my budeme mať zážitok s Kristom. Aj nášmu životu Boh žehná.
Zdroj: Archív rádia Lúmen
Zdroj ilustračného obrázku: Internet
