Drahí návštevníci Mojej Komunity, stáva sa, že niekto nemôže predýchať, keď započuje slovné spojenie „zásluhy pre nebo“. Preto by som sa rád podelil o biblický pohľad na túto tému.

Pozrime sa na verše z listu Efezanom : „Lebo spasení ste milosťou skrze vieru; a to nie je z vás, je to Boží dar: nie zo skutkov, aby sa nik nevystatoval.“ (Ef 2, 8 - 9) Tieto verše môžu vyhodiť na oči katolíkom, lebo, vraj, učíme, že zásluhy na spásu si robíme sami. Ako to je teda so zásluhami?

Krstom to začína

Ide o to, že po krste sa stávame novým stvorením. Pavol o tom hovorí: „Krstom sme teda s ním boli pochovaní v smrť, aby sme ... aj my žili novým životom. ... Veď vieme, že náš starý človek bol s ním ukrižovaný..., aby sme už neotročili hriechu. ... Ale ak sme zomreli s Kristom, veríme, že s ním budeme aj žiť. ... Lebo keď [Kristus] zomrel, zomrel raz navždy hriechu, ale keď žije, žije Bohu.  Tak zmýšľajte o sebe aj vy: že ste mŕtvi hriechu a žijete Bohu v Kristovi Ježišovi.“ (celý kontext Rim 6, 4 - 11) Takúto zmenu v nás spôsobil krst.  Inde Pavol píše: „Veď ste zomreli [krstom] a váš život je s Kristom ukrytý v Bohu.“ (Kol 3, 3)

Boh je doma v srdci

Ježiš ešte pridáva: „Kto ma miluje, bude zachovávať moje slovo a môj Otec ho bude milovať; prídeme k nemu a urobíme si uňho príbytok.“ (Jn 14, 23) Čože? Boh si spraví vo mne príbytok? Tak to už aká sila! Takže po krste, keď „zachovávame Ježišovo slovo“  (teda sme v stave milosti posväcujúcej) Boh si v nás býva, cíti sa tam ako doma – jednoducho, je tam doma.

Boh pôsobí v srdci

A k tomu všetkému „to Boh pôsobí v nás, že aj chceme, aj konáme, čo sa jemu páči.“ (Flp 2, 13) To je čisto Božie dielo, keď niekto koná tak, že sa to Bohu páči. Ale Ježiš hovorí jasne: „Ale milujte svojich nepriateľov, dobre robte, požičiavajte a nič za to nečakajte! Tak bude VAŠA ODMENA veľká a budete synmi Najvyššieho.“ (Lk 6, 35), inde hovorí: „A kto by dal piť jednému z týchto maličkých čo len za pohár studenej vody ako učeníkovi, veru, hovorím vám: Nepríde o SVOJU ODMENU.“ (Mt 10, 42) Podľa týchto  Ježišových slov vidíme, že Boh odmieňa nás za to, že cez nás spraví nejaký dobrý skutok. Tak sa mu páči, že v nás môže pôsobiť, že to odmení.

V tomto je Nový zákon, že nie my konáme, ale Boh v nás pôsobí. Na nás je, aby sme sa rozhodli a dovolili Bohu konať v nás. Pavol to dobre vedel a preto povzbudzoval ľudí takto: „Bratia, pre Božie milosrdenstvo vás prosím, aby ste svoje telá prinášali ako živú, svätú, Bohu milú obetu, ako svoju duchovnú bohoslužbu.“ (Rim 12, 1)

Čo teda so zásluhami?

Takže keď katolík povie slovíčko „zásluhy“, nemyslí tým niečo, čo spravil zo svojich síl na to, aby sa dostal do neba. Myslí tým tú odmenu, ktorú daruje Boh za to, že môže v nás / cez nás pôsobiť. Vidíte, aký je náš Boh? Keď si prenajmete niekoho byt musíte mu platiť nájomné. Ale náš Boh je opačný – keď ho necháme bývať v nás (tým, že zachovávame Kristovo slovo - Jn 14, 23), tak on zaplatí nám. Keď ho necháme pracovať v nás, tak za to nám dá ODMENU.

Záver

Na začiatku sme si ukázali dva verše: „Lebo spasení ste milosťou skrze vieru; a to nie je z vás, je to Boží dar: nie zo skutkov, aby sa nik nevystatoval.“ (Ef 2, 8 - 9) Keď však budeme pokračovať v čítaní, dostaneme sa na nasledujúci verš: „Veď sme jeho dielo, stvorení v Kristovi Ježišovi pre dobré skutky, ktoré pripravil Boh, aby sme ich konali.“  (Ef 2, 10) Z toho usudzujeme, že sv. Pavol to bral tak, ako to je – teda, že Boh sa rozhodol konať v nás dobré skutky, ale za tieto dobré skutky Boha odmení nás.  Tak vidíte, že aj Pavlovi bolo jasné všetko okolo zásluh, napriek tomu, že niektorí sa snažia zneužiť slová sv. Pavla proti zásluhám.

Teologická pikoška

Sú určití čitatelia Biblie, ktorí tvrdia, že apoštol Pavol učil o istote spasenia. Tým majú na mysli to, že, aby bol človek spasený potrebuje iba jedno – prijať Ježiša ako svojho Spasiteľa. Takže je spasený aj keď zachováva Ježišove slová, aj keď ich nezachováva. Vytrhnú z kontextu veľa Pavlových slov, naozaj to vedia dobre. Hlavne tie verše, kde sa spomína „zákon“. Ale my dobre vieme, že Pavol „zákonom“ nenazýva ani Desatoro, ani Ježišove slová o morálnom správaní. Pavol, ako bývalý farizej, slovom „zákon“ označuje Židmi vymyslené pravidlá a obyčaje. A o nich hovorí, že „skutky zákona“ (= skutky zákona farizejov) nám nezaručia spásu.

Ak by však sv. Pavol učil, že kresťan po prijatí pravdy, po prijatí Ježiša za svojho spasiteľa,  si môže robiť čo chce, lebo aj tak sa dostane do neba, nikdy by nenapísal: „Lebo ak dobrovoľne hrešíme po prijatí poznania pravdy, potom už niet obety za hriechy,  ale iba hrozné očakávanie súdu a žiara ohňa, ktorý strávi protivníkov.“ (Hebr 10, 26 – 27) Takže určite neučil istotu spasenia.

Sv. Pavol vedel, že Ježiš ľudí síce vykúpil, ale nikoho nespasí  bez jeho pričinenia. Bolo mu jasné, že spása nie je o tom, že si s vyloženými nohami sedím za stolíkom a utvrdzujem sa v tom, že ma Ježiš spasil. Dobre vedel, že spása vyžaduje aktivitu aj zo strany človeka, a keďže mu toto bolo celkom jasné, mohol ľudí povzbudzovať slovami: „s bázňou a chvením PRACUJTE na svojej spáse.“ (Flp 2, 12)