Blogs

« Back

Môže smrteľný hriech ublížiť veriacim?

Môže smrteľný hriech ublížiť veriacim?

V súčasnej dobe, aj na Mojej komunite, sa stretávame s názormi, že smrteľný hriech nijako neničí účinok Kristových zásluh pre naše osobné spasenie. Ako je to naozaj?

Skúsenosť ľudí

Väčšina kresťanov v svojom živote už zažila skúsenosť, že po veľmi závažnom previnení v sebe samých pozorujú strašnú odlúčenosť od Boha. Nie je spôsobená tým, že by Boh odmietol milovať človeka, ale je to preto, že človek odmietol milovať Boha. Takéto závažné previnenie nazývame smrteľný hriech. Smrteľný je preto, lebo má za následok, že Božia milosť, ktorá nás robí dedičmi Božieho kráľovstvai, po smrteľnom hriechu v nás nie je. Takže vlastne vedie k smrti, lebo nás duchovne zabíja. Ale prečo tento hriech má také radikálne dôsledky?

Osobné radikálne rozhodnutie

Predovšetkým je to preto, že je to radikálny skutok. Kresťan, ako pokrstený človek, už nemá na výber medzi hriechom a dobrým skutkom. Keďže je pokrstený, je povolaný k tomu, aby konal IBA dobré skutky. Toto je však nemožné, pretože "ak hovoríme, že nemáme hriech, klameme sami seba" (1 Jn 1, 8). Takže je nám jasné, že si budeme vyberať (aj) hriechy napriek tomu, že ako pokrstení nemáme na to právo. Prečo sa za niečo tak isté ako je hriech udeľuje tak veľký trest, že už nie sme dedičmi Kráľovstva?

Treba si uvedomiť, že hriechy síce konáme vždy, ale nie každý hriech, má rovnaký účinok na našu dušu. Je aj taký hriech "ktorý nevedie k smrti." (1Jn 5,17). Boh je natoľko milosrdní, že za previnenia, ktoré sa týkajú  málo závažných vecí, sa  nám neodníma milosť, ktorá nás robí dedičmi Jeho kráľovstva (táto milosť sa nazýva milosť posväcujúca). Pre previnenie, ktoré sú však zreteľne zakázané v Božom zákone, táto milosť posväcujúca v nás ihneď zaniká. Nie je to preto, že by bol Boh zlomyseľný, nie je to ani preto, že by bol málo milosrdný. Svätý František Saleský to vysvetľuje takto:

„Ano,..., je tomu tak, lebo v pohŕdaním Bohom spočíva podstata smrteľného hriechu. Preto jediný ťažký hriech vyháňa lásku z duše, pretože pretrháva spojenie s Bohom, ktoré sa predsa skladá z poslušnosti k nemu a z odovzdanosti do jeho vôle.

Ako ľudské srdce nemôže žiť, ak je rozdelené, tak ani láska, ktorá je ktorá je srdcom duše či dušou srdca, nemôže byť nikdy porušená bez toho, aby nezomrela. ...

Akonáhle srdce vo svojích vášňach upadne do zmätku, takže láska v ňom už nemôže vládnuť, láska odchádza a vydáva ho napospas. Je tak veľká, že nikdy nemôže prestať vládnuť, aby zároveň neprestala vôbec byť.“ (František Saleský, Pojednání o lásce k Bohu; 4. kniha, 4. kapitola, bod 2 - 3)

Sv. František hovorí síce o láske, ale je to tá láska, ktorú nám daroval Boh spolu s posväcujúcou milosťou, aby sme boli schopný milovať ho tak, že môžeme vstúpiť do Božieho kráľovstva, pretože v nebi sa Boh miluje - a kto nechce milovať Boha, nebo nie je preňho "to pravé orechové". Takže nie je to preto, že by Boh bol nemilosrdný, ale je to preto, že my sami sme sa rozhodli vzbúriť sa proti Bohu, ja som sa rozhodol nemilovať Ho. A to nie v hociakej veci, ale vo veci, pred ktorou nás Boh varoval, svojím zákonom.

Zákon alebo milosť?

Existuje však veľa pochybností, že sú to veci, ktorým nie sme schopný odolať. Dobre, je pravda, že dodržiavať Boží zákon je človeku samému nemožné. Písmo však svedčí o tom, že Boh nám pomáha (pozri Ž 81, 2; a iné). Takže Boh nám nielen ukazuje, čo nás  naveky zahubí, ale dokonca nám aj pomáha, aby sme sa tomu vyhýbali. Predsa, Boh už pomáhal aj Židom zachovávať zákon. Kresťania sú však svedectvom niečoho veľkého. "Pretože [Kristus] sám prešiel skúškou utrpenia, môže pomáhať tým, ktorí sú skúšaní." (Hebr 2, 18) Boh sám si vyskúšal na vlastnej koži, čo je to byť pokúšaný (Mt 4). A On ako Boh dokázal odolať pokušeniam, a tak nám ukazuje a aj nás posilňuje, aby sme aj my odolávali pokušeniam – predovšetkým tým pokušeniam, ktoré nás chcú zbaviť posväcujúcej milostia prijateľstva s Ježišom.

Prvý je Kristus, ktorý nám ukazuje, ako sa postaviť k našim krížom (teda aj k pokušeniam). On je ten, čo kráča pred nami, a my ho máme nasledovať (Mt 10, 38). Takto už nie je Boží zákon ani tak zákonom, ale skôr milosťou. Pre kresťana sa tak stal Boží zákon súborom sladkých prikázaní, ktoré veľmi miluje, pretože nimi ho Boh povoláva k napodobňovanie samotného Ježiša! Toto Židia nemohli dokázať, nech by zákon zachovávali akokoľvek. My pokrstený máme tú najkrajšiu povinnosť – niesť bremeno, ktoré je ľahké (Mt 11, 30). Naozaj, Boží zákon už nie je pre kresťana ťažkým, pretože ako pokrstení máme podiel na tom, čo Kristus dokázal, takže ak Kristus dokázal odolať pokušeniam, tak krstom sme aj my schopný odolávať pokušeniam. A aby sme boli stále silnejší, Ježiš nám zanechal sviatosť svojho tela, aby sme, do konca vekov sprítomňovanej Jeho obety, mohli stále privlastňovať Jeho silu, ktorou zvíťazil na kríži.

Ide o vzťah

Preto niet viac reč o zákone, ako ho chápali Židia. (Mt 23, 4) Ale Boží zákon je o niečom celkom inom – predovšetkým je o vzťahu k Bohu – Boh nám zakazuje to, čo by nás od Neho odlúčilo; Boh nám sám pomáha, aby sme zvládli vyhnúť sa tomu. Boh vie, že raz - dva sa môže stať, že sa na Neho samého vykašleme a zachováme sa ľahostajne voči jeho dielu a plánu s nami. Keďže však Bohu záleží na našej spáse, prichádza k nám so zákonom, aby nás nikdy nestratil, aby nikdy neprišiel  o svoje milované deti. Takže vidíme, že všetko čo v kresťanstve súvisí s Božím zákonom je predchádzané milosťou, aby sme mohli dostať ďalšie milosti a hlavne, aby sme mohli vlastniť milosť posväcujúcu. Zákon (odlišný od ľudského vymysleného zákona) je teda z milosti, je pre milosť a stáva sa tak milosťou.

Odvaha toho, kto smrteľne hreší 

Smrteľný hriech preto vyháňa Boha z nás, pretože človek sa odváži opovrhnúť Božím zákonom – vydáva ho za zákon ľudí, alebo za príkazy, ktoré nemusíme poslúchať. Uplne opovrhuje všetkým tým, pred čím nás Boh varuje. On, odvážny človek, však nemá nijakej zábrany, postaviť sa proti Bohu. On, človek odvážny, to ignoruje a odvážne činí to, čo Boha nemôže nechať v našom srdci. Neštíti sa vykonať to, o čom mu Boh hovorí, že ho zabije. Opovrhuje Božími radami.

Alebo je odvážy pochybovať o tom, že by mu Boh pomohol vyhnúť sa takému strašnému činu, ktorý ho vylúči z Božieho kráľovstva. Odváži sa opovrhnúť tým, že Kristus ho posilňuje. Uplne túto pomoc ignoruje. Opovrhuje povolaním, aby Krista nasledoval. Opovrhuje skutočnosťou, že v Kristovi sú zákazy milosťou.

Pre túto odvahu, pre takto veľmi egoistickú odvahu, Boh opúšťa človeka, pretože Boh nemôže sídliť v takom srdci, kde opovrhne človek Božími radami, pretože „tí, čo bočia od tvojich príkazov, sú prekliatý“ (Ž 119, 21). Boh nemôže byť v srdci, ktoré pochybuje o Jeho pomoci. To, že nemôže byť v takomto srdci neuberá z jeho všemohúcnosti, ani z jeho nekonečnej milosrdnosti. Je to preto, lebo takéto srdce sa slobodne rozhodlo opovrhnúť Bohom. A toto dokáže spraviť len pyšné srdce, a vieme, že Boh nenávidí naduté srdce (pozri: Ž 101, 5) a pyšné srdcia trestá (pozri: Ž 31, 24; Ž 18, 28).

Predsa máme možnosť opravy

Vieme, že hrešíme stále. Aj keď „každá neprávosť je hriechom, ale je aj hriech, ktorý nevedie k smrti.“ (1 Jn 5, 17). „Vieme, že nik, kto sa narodil z Boha, nehreší, ale chráni ho ten, ktorý sa narodil z Boha“ (1Jn 5, 18). Čo však ak niekto spraví smrteľný hriech a chce ešte milovať Boha?

Boh „neprišiel svet súdiť, ale svet spasiť.“ (Jn 12, 47). A tak nám Boh nekonečne milosrdný dáva ďalšiu šancu. Boh nás miluje a túži po našej spáse, aj keď ho odvrhneme z nášho srdca. On nás neprestáva milovať. Ako ustavične milujúci Otec, volá na nás, aj keď mi o neho nemáme záujem - toto sa volá milosť pomáhajúca (teda ešte nie je milosťou posväcujúcou). Keďže je smrteľný hriech veľmi závažný čin, potrebujeme aj veľmi závažný a silný liek. Hovorí niečo o tomto lieku Sväté Písmo? „Ak vyznávame svoje hriechy, on je verný a spravodlivý: odpustí nám hriechy a očistí nás od každej neprávosti.“ (1Jn 1, 9) Takže to, čo sa od nás očakáva je vyznanie.

Aj v tomto smere sú prúdy, ktoré navzdory Biblii tvrdia, že sa stačí vyznať iba vo svojom srdci. Ak by to mala byť pravda, v Biblii by sme museli nájsť, že v apoštolských časoch bolo bežné, že človek, ak zhrešil, vyznal svoje hriechy len súkromne v svojom srdci. V Biblii však nachádzame opak. Ľudia mali strach z Boha, a tak „mnoho veriacich prichádzalo, vyznávali sa a priznávali svoje skutky“ (Sk 19, 18). „Vyznávajte si teda navzájom hriechy“ (Jak 5, 16). Vyznávanie hriechov nebolo ničím súkromným, nikde v Biblii sa nespomína, že by niekto vyznával hriechy len vo svojom srdci. Máme si vyznávať hriechy navzájom. Ako návzájom? Komu? To nám hovorí Jakub v predchádzajúcich veršoch: „Je niekto z vás chorý? Nech si zavolá starších Cirkvi; a nech sa nad ním modlia... a ak sa dopustil hriechov, odpustia sa mu. Vyznávajte si teda navzájom hriechy“ (porov.  Jak 5, 14 - 16)Takže už z kontextu môžeme povedať, že v prvotnej Cirkvi sa automaticky bralo vyznanie hriechov (aspoň) kňazom (po gr. starším) – nie súkromne, ale navzájom – ako cesta k odpusteniu hriechov. Ak by chýbali niektorí veriaci pri vyznaní, tak také vyznanie by bolo účinné, pretože Jakub nespomína nikoho iného okrem kňazov. Ak by však chýbal kňaz pri vyznaní, také vyznanie by už bolo neplatné, pretože Jakub kňaza spomína pri vzájomnom vyznávaní.

V Kristovej Cirkvi, ktorá plne disponuje všetkými potrebnými prostriedkami na spásu, je prítomná aj sviatosť zmierenia, ktorou nás Kristus, cez svojich kňazov zmieruje s Bohom tak, ako o tom píše Ján: „ ak vyznávame svoje hriechy, on je verný a spravodlivý: odpustí nám hriechy a očistí nás od každej neprávosti.“ (1Jn 1, 9).

 

verme to isté, čo verili aj apoštoli.

Comments
sign-in-to-add-comment
Jak 5,16 Vyznávajte si teda navzájom hriechy a modlite sa jeden za druhého, aby ste ozdraveli. Lebo veľa zmôže naliehavá modlitba spravodlivého.
Posted on 11/11/12 6:36 PM.
Ďakujem. Myslím, že mnohým to môže pomôcť správne sa zorientovať...
Posted on 11/11/12 7:28 PM.
Vďaka Martin!
Posted on 11/12/12 8:06 AM.