Od tej chvíle začal Ježiš hlásať: „Robte pokánie, lebo sa priblížilo nebeské kráľovstvo.“ (Mt 4:17) Pokánie a obrátenie sa k Pánovi sú úplne základnou požiadavkou kresťanského života. Bez tejto dôležitej zmeny v živote človeka nemožno hovoriť o osobnej viere ani vzťahu s Pánom Ježišom.

Spomínam si na svoje obrátenie a prvé stretnutie s Ježišom, keď som mal 15 rokov. Od útleho veku som vyrastal v prostredí cirkvi. Mnoho našich rodinných známych boli kňazi či rehoľníci, denne som chodil do kostola a od štyroch rokov som miništroval. V období puberty, zhruba na druhom stupni základnej školy, mi moju vieru dávali vrstovníci a spolužiaci dosť „vyžrať“. Bol som iný než oni, mal som iné túžby, predstavy, bol som pre nich „kostelník“, „farár“ plus pár horších vecí, nevhodných do takéhoto textu. Bol som na to hrdý – v rámci svojich teenagerských možností som trpel pre vieru.

Napriek tomu som vedel, že môj život je v porovnaní s inými kresťanmi zo spoločenstva akýsi „bez chuti“. Stretal som mnohých ľudí, ktorí – napriek tomu, že boli vlastne vychovávaní ako ateisti – zažívali z viery či modlitby obrovskú radosť. Nešlo mi to do hlavy, ako takéto decká, ktoré predtým s Bohom nemali takmer nič spoločné, prežívajú niečo, čo ja nie – napriek tomu, že som bol vo svojej viere poctivý a že som si kvôli nej musel vytrpieť aj šikanu v škole. Obzvlášť ma šokoval „prípad“ mojej starej kamarátky z detstva, ktorá vyrastala v ateistickom prostredí, naklonenom rôznym východným a ezoterickým náukám. Kradla v obchode len preto, aby si niečo dokázala a začlenila sa do partie. Vždy bola za každú hlúposť a už vonkoncom nebola nijako zbožná. A práve toto dievča zrazu hovorilo, že zažilo úžasnú Božiu lásku. Vôbec som tomu nerozumel a strašne ma to hnevalo.

Mal som pocit, že Boh nie je spravodlivý. Je snáď spravodlivosť dávať zažiť samého seba tým, ktorí oňho predtým nestáli, a mne, čo som mu slúžil, ako som vedel, nie?! Ako to, že oni môžu cítiť Jeho lásku, stále hovoria o tom, že zažili Jeho dotyk a cítia Jeho blízkosť, a ja nič?! Ako to, že oni hovoria novými jazykmi, vytešujú sa z prežívania Božej lásky a stále by sa len modlili, a ja nie?! Kde sa to v nich vzalo?!

Nešlo mi to do hlavy a veľmi ma to rozčuľovalo. Celé moje vnútro kričalo: Nie som ja ten prvý, čo si takéto niečo zaslúži prežiť? Prečo to takto Boh robí? Nevidí, čo preňho robím? Kde je v tomto všetkom spravodlivosť? Neskôr som si spomenul na biblický text, kde sa hovorí o tom, že neviestky a mýtnici nás predbehnú do Kráľovstva. A tak som došiel k záveru, že asi nie som dosť pokorný a dosť zbožný, ak stále nezažívam to, čo mnohí okolo mňa. Že nie som pre Boha dosť dobrý...

Potom sa však ocitol na jednej konferencii. Bol večerný program, hrala zahraničná skupina, ktorá ma príliš nebrala, ich hudba mi prišla veľmi sladká a jednoduchá. Už vôbec si nespomínam, o čom kazateľ vtedy hovoril. No pamätám si, že niekde počas týchto chvál a modlitieb som zrazu niekde vo vnútri veľmi silno vedel – zažil som, cítil som – že som strašne hriešny a potrebujem Božiu milosť – milosť odpustenia a nového života. Vedel som, že nemôžem takto ďalej žiť, že musím získať Božie odpustenie. Ba v tej chvíli som vo svojej mysli videl konkrétnych ľudí, ktorým musím odpustiť ja. Vedel som, že musím odpustiť najmä svojmu otcovi, ktorého som nenávidel z celého srdca. Ježiš sa ma dotkol. Vedel som, že je živý, že je reálny, že je mi veľmi blízko. A ŽE MA MILUJE.

Celé to však pokračovalo ďalší deň na ďalšom zhromaždení konferencie. Prežíval som znovu podobný pocit hriešnosti a nehodnosti pred Bohom a zároveň Jeho obrovskú lásku. No zrazu som hovoril veci, ktorým som predtým nerozumel. Hovoril som novými jazykmi. S humorom som skonštatoval sám pre seba: Tááák, už je zo mňa konečne charizmatik!“

Spočiatku som si myslel, že to, čo som zažil na konferencii, je konečne tá skúsenosť, po ktorej som tak dlho túžil a že je to len jedna z mnohých duchovných skúseností v bežnom ľudskom živote, ktorá ma veľmi obohatila a ovplyvnila. No neskôr som pochopil, že je to celé inak: že môj život môžem opísať ako „pred“ a „po“. Pred tým, ako som sa obrátil a stretol Ježiša, a po tomto stretnutí s Ním. Nie je to len jedna z mnohých duchovných skúseností, ale je to absolútny základ, od ktorého sa odvíja všetko ostatné a bez ktorého to ostatné nemôže byť. Moje pokánie a obrátenie bolo kľúčom k tomu, aby som mohol začať žiť život viery.

Nemôžem povedať, že by všetko v mojom živote bolo od tej chvíle úplne iné. Je to neustály proces. Nemôžem povedať, že žijem v nejakej extáze a neustálom vytržení. Ale viem jedno: dotkol sa ma živý Ježiš, začal som žiť nový život – úplne iný než ten, ktorý som žil dovtedy – a môžem sa spoľahnúť, že Ten, ktorý svoje dielo vo mne začal, ho aj dokončí. Že som v Božích rukách, z ktorých ma nik nemôže vytrhnúť, bezpečný a istý v jeho Slove a moci.

Naše pokánie a obrátenie sú len výsledkom Božej milosti. Sú odpoveďou na Ježišovu lásku a dotyk, na usvedčenie z hriechu od Svätého Ducha. Pokánie je len reakciou na Božie konanie, na vyliatie a zjavenie Jeho lásky, milosti a moci. Impulz začína u Pána, človek sa môže rozhodnúť. Svätý Duch prichádza k nám a usvedčuje nás zo všetkého, čo nie je v našich životoch Božie.

Ježiš chodil, ohlasoval blízkosť Božieho Kráľovstva, uzdravoval, oslobodzoval, zjavoval lásku Otca. A ľudia na toto mocné posolstvo reagovali. Ježiš nehovoril len teórie, úplne prakticky zjavoval Otcovu lásku a milosrdenstvo („Čo chceš, aby som ti urobil?“ – Mk 10:51). Preto som veľmi skeptický k rôznym ľudským aktivitám, ktoré majú zaplniť prázdne kostoly. Ani najlepšie marketingové ťahy, ani najlepšia znalosť ľudskej psychiky, ani skvelá rétorika, ani konzervatívnosť či liberalizmus cirkvi – nič z tohto nedokáže zmeniť ľudský život. To dokáže len Ježiš svojím nadprirodzeným dotykom. Tieto veci možno dokážu na istý čas zaplniť lavice či stoličky, ale nedokážu vyprodukovať vieru ani lásku k Bohu. Je to dom postavený na piesku.

Ak chce človek žiť opravdivý život s Pánom, nielen frázy či svoje zbožné priania, musí stretnúť Ježiša. Musí zacítiť Jeho dotyk a reagovať naň obrátením sa k Nemu. Je to jediný spôsob, ako k Nemu prísť.