Ateista- neveriaci človek. Takto svet chápe význam tohto slova. Avšak aj ateista sa zaoberá Bohom, aj keď sa snaží vyvrátiť jeho existenciu. Rozmýšľa, vymýšľa, hľadá... a vyvodzuje si vlastné teórie.

Prečo píšem práve o ateistoch? Prečo svoj blog nezačínam článkom napríklad o kráse stvorenstva? Jednoducho preto, že na príklade ateistu som si nedávno uvedomila, aká dôležitá je pre mňa viera. A s touto skúsenosťou sa chcem podeliť...
Odmalička som vychovávaná vo viere a vedená rodičmi do kostola. Ale až od birmovky som začala svoju vieru viac prežívať a cítim, že ma Boh vedie. Snažím sa konať podľa svedomia, preto ma niekedy prenasledujú neskutočné výčitky za spáchaný hriech. Viem, že je to Duch Svätý, ktorý ma prišiel "pokarhať". Človek musí sám chcieť ísť za Božím hlasom. Viera sa nedá nanútiť. Nikomu. Len príkladným životom kresťana sa môže iný človek obrátiť a spoznať Boha. Ale musí chcieť. Na svete je toľko ľudí, ktorí nevedia, nehľadajú, ktorí nechcú. Práve takým je jeden chlapec z môjho okolia, ktorý sa mi stal podnetom pre zamyslenie.
Pred časom som videla na internete video o malom chlapcovi z Ameriky, ktorý prežil klinickú smrť ako trojročný a dnes vo veku 11 rokov hlása, že sa stretol z Ježišom a svojou nenarodenou sestrou (o ktorej mu rodičia predtým nikdy nepovedali). Video sa mi zapáčilo, tak som ho uverejnila na svojej facebookovej nástenke. S nasledujúcou reakciou som vôbec nepočítala. Spomínaný chlapec sa začal vyjadrovať, že sú to všetko výmysly chamtivých ľudí z televízie pre zvýšenie sledovanosti, že žiadny Boh neexistuje a že všetci kresťania sú "poškodení". Vysmieval sa mi, keď som mu hovorila o potrebe osobnej skúsenosti, nevedel a ani nechcel prijať iný názor ako ten svoj. Uvedomila som si, že keď nechce pochopiť, nemá zmysel predkladať ďalšie argumenty. Bola som smutná a nahnevaná na jeho výsmešné slová. Ale práve tu som si uvedomila dôležitosť viery. Prišlo mi chlapca ľúto, pretože ani nevie, o čo prichádza. Nepozná tú radosť, ktorú človek môže prežívať s vedomím živého Boha, nevie, aký úžasný je pocit, keď človeka naplní Jeho láska. Vtedy som si uvedomila, aká som šťastná, že som kresťanka. Aké mám šťastie, že mi Boh dal dar viery. Je mi umožnené spoznávať svet z hlbšieho duchovna a žiť zmysluplný život. Veď aký zmysel má život, keď človek neverí? Len si odžiť tu na zemi a potom...koniec? Načo by nám bola celoživotná snaha, vzdelanie, zamestnanie, keby tu nebolo niečo viac? Nedávam vinu tým, ktorí neveria. Viem, že Boha nepoznajú a preto je pre nich ťažké vydať sa Jeho cestou. O to ťažšie v dnešnej dobe, keď vidia vôkol seba toľko zla a skutočných kresťanov je málo. Boh prijíma každého, treba len chcieť. On chce a dáva nám voľbu. Odpovieš áno? Odpovieš nie? Tu som sa zamyslela a vyslovila áno. Uvedomila som si, že sa trápim "zbytočnými" problémami, ale v podstate som tak šťastný človek, že mám dar viery... že ma Boh dopredu postavil na jeho cestu a ja mám za úlohu už len kráčať. Že tú Jeho cestu som nemusela hľadať, že som sa narodila do veriacej rodiny, kde ma na cestu vystrojili. Ateisti takú možnosť nemali...Preto si vážme vieru, ktorú máme. "Bez viery sa potkneme aj o steblo slamy, s vierou prenesieme i hory."
A aká bola moja reakcia na chlapcov výsmech po mojom zamyslení? Vypla som svoj notebook a pomodlila som sa za neho...  :)