Úvaha
Často okolo seba vidíme prítomnosť prvky katolicizmu v zdeformovanej verzii. Výroky niektorých našich politikov, umelcov, hercov a televíznych moderátorov tiež neraz prezrádzajú ich pokrútený pohľad na kresťanstvo.
Takto to je aj v USA. Ronald Emmerich nakrútil film „2012,“ ktorý je živým príkladom karikatúry kresťanstva. Film hovorí o obrovských slnečných erupciách, ktoré spôsobili prehriatie zemského jadra. Dôsledkom sú zemetrasenia, katastrofické erupcie a kontinentálne tektonické posuvy, jedným slovom, koniec sveta ak ho poznáme. Malá skupina vedcov a politikov, ktorí vedeli o prichádzajúcej katastrofe zorganizuje záchrannú operáciu – flotilu „árch“ – aby sa zachoval zvyšok ľudstva, ľudia vysokej kultúry a zvieracie kráľovstvo. V priebehu deja implóduje svet a rodiny sa snažia dostať k lodiam.
Predstava o katastrofe na konci sveta je samozrejme biblická. Poznáme ju z Noemovho príbehu. Je predpovedaná aj v knihe proroka Daniela. Najviac je opísaná v knihe Zjavenia Sv. Apoštola Jána, ktorá uzatvára sv. Písmo. Táto naša intuícia posledných čias má dva pramene. V hĺbke bytia vieme, že tento svet je pominuteľný a že v sám v sebe neobsahuje dôvod svojej existencie. Veci existujú, ale nie je nevyhnutné, aby existovali. Všetky veci v sebe obsahujú „dedičstvo neexistencie“ a sú preto krehké a podliehajú zániku. Druhý prameň našej apokalyptickej inšpirácie je silný pocit hriešnosti. Vieme, že sme všetci hriešnici a že naše hriešne cesty všetko nakazili: inštitúcie, politické systémy, rodiny, spoločnosti a kultúry. Zdá sa nám preto, že nad celým svetom visí súd a že nás čaká očistenie. Nezabúdajme, že obidve tieto intuície sú úzko spojené s vierou v Boha. Pominuteľnosť vesmíru poukazuje na existenciu nepominuteľnej skutočnosti, ktorá udržiava náš krehký svet v existencii a hriešnosť ľudstva chápeme iba vo vzťahu k absolútnemu kritériu dobra.
V Emmerichovom filme vidíme „svetskú apokalypsu.“ Je to apokalypsa bez Boha. Boh tam nie len chýba, ale je odtiaľ úplne odstránený. Keď sa svet rozpadáva, ľudia vo filme „2012“ sa v modlitbe obracajú k Bohu. Všetci však bez rozdielu zahynú. Hinduistický vedec, ktorý sa ako prvý dozvedel o prichádzajúcej apokalypse, sa začína modliť pred tým ako je spolu so svojou rodinou zaplavený prílivovou vlnou. Prezident USA ostáva v Bielom dome zatiaľ čo sa ostatní členovia vlády snažia dostať k záchranným člnom. Prezident má v televízii živý vstup. Povzbudzuje krajinu, aby sa v tejto zúfalej situácii modlila Žalm 23. Pri recitovaní vety „Pán je môj pastier, nič mi nechýba,“ sa spojenie zrazu preruší. Kardináli Katolíckej cirkvi sú na kolenách a oduševnene sa modlia v Sixtínskej kaplnke. Ešte pre tým ako sa na nich kaplnka zrúti, vidia ako sa na strope vytvára prasklina presne medzi prstami Boha a Adama, oddeľujúca Božstvo od ľudstva. Jedna vec však určite vojde do análov protikatolíckej kinematografie. Sám pápež vedie modlitbu z balkóna na Svätopeterskom námestím pred veľkým zástupom ľudí. Kopula baziliky sa rúca a valí na tisícky modliacich sa! Aby nám náhodou neušlo o čo tu ide, Emmerich nám ukazuje aj to ako sa slávna sochu Krista majestátne stojaceho na vrchu nad Riom de Janeiro rozpadáva na kúsky.
Okrem toho, tí čo sa dostávajú k lodiam, ani len nespomenú Boha. Je tu veľa rečí o vede, súcite a zachovaní kultúry, avšak nikto z tejto skupiny sa nemodlí ani nijako neuvažuje teologicky o tejto katastrofe. Je tu jedno náboženstvo, ktoré ako sa zdá, režisér schvaľuje. Vystupuje tu budhistický mních, ktorému sa podarí dostať na loď svoju rodinu. Vieme, že budhizmus nie je „teistické“ náboženstvo. Budhisti tvrdia, že konečnou skutočnosťou nie je kreatívny a prozreteľný Boh, iba vzťah medzi všetkými vecami.
Po určitom čase sa skončí najťažšie obdobie a my vidíme ako sa lode plavia po pokojných moriach, pričom sa na obrazovke objaví nový dátum: rok Jeden. Toto je predstava, ktorá siaha do čias Francúzskej revolúcie. Keď sa svet umyje zo všetkého náboženstva, ľudia sa budú môcť zbaviť zastaraného datovania, ktoré sa vzťahuje na Kristovo narodenie. Film nám ukazuje, že jediný kontinent, ktorého sa táto katastrofa nedotkla až tak veľmi, je Afrika. Afrika povstala! Trochu by sme sa teraz mohli aj zasmiať. To čo režisérovi ušlo a čo je nechcenou iróniou tohto filmu, je fakt, že práve Afrika je kontinentom, kde kresťanstvo najviac prekvitá a rastie. Možno, že keď títo ušľachtilí sekularisti pristanú v tejto zasľúbenej zemi, nestretnú ani ateistov, ani Euroskeptikov, ale milióny kresťanov!
Táto recenzia filmu nie je fanatickým a ponurým videním všetkých „svetských filmov,“ vôbec nevychádza z náboženského predsudku. Stačí si pozrieť Emmerichov životopis. Spomeniem len jednu vec. Emmerich má vo svojom dome sochu Jána Pavla II. v životnej veľkosti. Ján Pavol II sa smeje keď číta svoj úmrtný oznam.
Som presvedčený, že ísť do kina na tento film nestojí zato. Radšej si znovu prečítajme knihu Zjavenia. Je teologicky bohatšia a oveľa záživnejšia.
Na začiatku nového roka Vás pozývam prečítať si článok o pohľade Jána Pavla II na nové tisícročie. V jeho pohľade som nenašiel nič o katastrofách.
http://www.impulzrevue.sk/article.php?620