Správa o konferencii v Benátkach
Civilizovaná konverzácia o skutočnej civilizácii
„Ach Benátky!,“ ako by povedal Indiana Jonesa. Mesto čarovné, prekrásne, avšak postavené na vode so všetkým možným nebezpečenstvom, ktoré je príznačné pre také riskantné základy.
Vo svojom hlavnom príhovore na medzinárodnej konferencii „Život a Posvätno v multikultúrnej spoločnosti,“ ktorá sa odohrala 9. a 10. decembra 2010 v La Serenissima Republic (ako to bolo kedysi raz pomenované), veľvyslankyňa Mary Ann Glendon prirovnala projekt všeobecných ľudských práv k Benátkam, so všetkými svojimi ohromnými výdobytkami a krehkými základmi a potrebou neustálej pozornosti, aby sa nepotopili.
Benátky zopakovali svoju renesančnú úlohu križovatky kultúr, keď hostili učencov z mnohých krajín počas dvojdňového sympózia o náboženstve a jeho úlohe v občianskej spoločnosti. Hostiteľom bol profesor Carmelo Vigna z Benátskej univerzity Ca'foscari. Odborníci na právo, filozofiu, dejiny a ekonomiku, z Talianska, Spojených štátov, Nemecka, Rakúska, Španielska a Čile, diskutovali o vede, politike a zmysle života.
Jeden z vrcholov konferencie bola prítomnosť živej legendy v oblasti filozofie, profesora Roberta Spaemanna, ktorý hovoril o teórii obety. Už len kvôli možnosti živo diskutovať s týmto autorom o dôležitých úvahách morálnej filozofie, sa mnohým oplatilo pricestovať do Benátok.
Glendonovej úvodná prednáška navodila ponurý tón, podobne ako vysoká hladina vody v uliciach Benátok v tom období roka strašila Benátčanov, že si ich mesto vyžiada more. Pripomenula ako namáhavo a po mnohých zápasoch sa rodil projekt ľudských práv, ktorý vyvrcholil Všeobecnou deklaráciou v r. 1948. Stal sa skutočnosťou do určitej miery aj vďaka tomu, že si ľudia ešte živo pamätali nedávne hrôzostrašné scény neúcty k ľudskému životu z druhej sv. vojny.
Poukázala na to, že v prvých rokoch 20. storočia, niektorí veľkí právni a filozofickí myslitelia zasiali idey utilitaristického pohľadu na ľudskú osobu. Max Weber písal o „zbavení nášho sveta počarenia,“ pretože už viac nepotrebuje „magické prostriedky na kontrolovanie alebo modlitbu k duchom, ako to robili divosi, ktorí verili v takéto magické sily. Namiesto toho technológia a výpočty dosiahnu naše ciele.“ Weber takto ponúkal vedu ako nové náboženstvo.
Glendon opísala ako najslávnejší americký právnik, Oliver Wendell Holmes Jr., voviedol do práva svoje eugenické pohľady, keď hlasoval na Najvyššom súde, aby dokázal a obhájil svoj názor, že je v súlade s ústavou štatút, ktorý umožňuje sterilizovať mentálne postihnuté osoby. Holmes pri tejto príležitosti povedal: “Je lepšie pre celý svet, ak namiesto toho, že budeme čakať kedy odsúdime degenerovaných potomkov za zločiny, alebo ich necháme hladovať pre ich imbecilitu, spoločnosť môže zabrániť tým, ktorí sú zjavne nevhodní na to, aby umožnili pokračovanie svojho rodu... Tri generácie ibecilov stačia.“
Čo je teda základom predstavy všeobecných ľudských práv, ktoré sú založené na dôstojnosti ľudskej osoby? Autori Deklarácie ľudských práv nikdy na túto otázku neodpovedali. Zatiaľ čo všetci súhlasia so základným zmyslom pre ľudskú dôstojnosť, majú rozličné pohľady na to, čo je základom tejto dôstojnosti. Vágna predstava toho, čo človeku dáva dôstojnosť necháva určitý nebezpečný poruchový článok v projekte ľudských práv, čo bolo zrejmé aj jeho autorom.
Glendonová poznamenala, že bolo iba otázkou času, kedy určité záujmové skupiny začnú využívať pojem ľudských práv na svoje ciele. Najprv tu boli kampane, aby sexuálnu sloboda a potrat boli považované za všeobecné právo, po nich nasledovali propagátori eutanázie. Iní sa zároveň snažili vypustiť pojem osobnej dôstojnosti z dôvodu, že brzdí pokrok vedy. Bez odpovede na otázku „prečo“ má človek dôstojnosť, bude ťažko obhájiť pojem ľudských práv pred týmito mnohými búrkami.
Po sebe idúce príhovory poukázali na rôzne aspekty ľudských práv, počnúc konkrétnych problémami ako úloha štátu v otázke asistovanej samovraždy, po špekulatívnejšie úvahy ako je otázka čím je svätosť. Konferencia bola pozoruhodná svojou atmosférou slobodnej výmeny názorov bez toho, aby ju dusila politická správnosť, alebo malichernosti. Hoci sa názory líšili v rôznych veciach, výmena bola otvorená, radostná a predovšetkým láskavá.
Tmelom tohto intelektuálneho zhromaždenia sú zakladatelia Projektu Náboženstvo a Občianske práva, profesor Rafael Alvira a Montserrat Herrero z filozofickej katedry univerzity v Navarre, ktorá je mnohými považovaná za jednu z najprestížnejších európskych intelektuálnych centier . Hoci na začiatku diskusie uznali, že ich centrum je jedným z mnohých skupín zamýšľajúcich sa nad otázkou náboženstva v spoločnosti, ich postup v tejto problematike je odlišný.
Namiesto toho, aby sa zameriavali na to, čo oddeľuje Cirkev a štát, si kladú otázku: „Je možné mať pravú spoločnosť bez prítomnosti náboženstva? Nie je náboženstvo nevyhnutné pre civilizovanú spoločnosť?
Pozorná analýza moderného sveta vyniesla na svetlo tri hlavné modely. Prvým je Islam, kde sa chápe plná integrácia štátu, spoločnosti a náboženstva. Druhým je sekulárny post-osvietenský model, kde náboženstvo je vylúčené z verejného života a spoločnosť je organizovaná výlučne racionálnym spôsobom. Alvira tvdí, že v takejto forme spoločnosti sa „náboženstvo stáva čisto privátnou záležitosťou a demokracia sa stáva dogmou.
Tretia vízia, ktorá je stále v zárodočnej forme, spochybňuje rigidné oddelenie verejnej sféry od privátnej a smeruje k novému chápaniu náboženstva a spoločnosti, kde viera a rozum sa vzájomne podporujú. Podstatným prvkom v tomto chápaní je obnova kresťanstva. V dobe, keď niektorí katolíci interpretujú II. vatikánsky koncil ako povolenie k ignorovaniu cirkevného učenia a stávajú sa účastníkmi nových trendov v spoločnosti, Alvira a Herrero sa držia obrovskej snahy pápeža Jána Pavla II. a teraz aj Benedikta XVI., „opäť pomôcť Cirkvi pochopiť, že veľké dogmy sa nezmenili.“ Tvrdia, že bezprecedentný bol na koncile najmä nový dôraz na úlohu laikov v Cirkvi.“
Tento aspekt sa ukazuje za čoraz dôležitejší vzhľadom na to, že cirkvi, najmä v Európe, sú vytláčané z verejnej sféry. Sú to spoločnosti, v ktorých čoraz viac vládnu ľudia, ktorí sa aktívne snažia vylúčiť náboženstvo zo spoločnosti a verejného života.
Projekt Náboženstvo a Občianska spoločnosť, založený v r. 2008, prijal interdisciplinárny prístup pri riešení problémov z viacerých uhlov. Účastníci premýšľajú o definíciách používaných v politickej terminológii a ako tieto definície podmieňujú spôsob, akým sa ľudia pozerajú na určité témy. Napríklad rozdiel medzi verejnou a súkromnou sférou sa schápe ako rozdiel medzi opačnými vecami, ktoré spolu takmer vôbec nesúvisia. Takýto pohľad je bežne považovaný za úplne normálny a je predpokladaný. Avšak v skutočnosti dobrý súkromný život aj naďalej základom dobrého verejného života.
V Európe, kde verejný život stotožňujú so štátom, je bežné, že prístup k „verejným“ službám (univerzita, vzdelanie, zdravotná starostlivosť) je obmedzený, zatiaľ čo súkromné formy sú viac prístupné. Alvira skúmal tieto pojmy (verejná sféra, súkromná sféra, to čo je spoločné, štát, vláda), ktoré používame denne a zistil, že súčasné definície vytvárajú veľmi nepriaznivú platformu.
S týmto zámerom táto skupina naplánovala 5 konferencií – táto posledná, druhá v poradí, je o živote a posvätnom. V nasledujúcich rokoch bude tento projekt rozoberať aj témy ako: „vzdelanie a náboženstvo, ľudské práva a náboženstvo a zmysel sekularizácie. Organizátori veria, že zhromaždením odborníkov na diskusiu o konkrétnych problémoch v dnešnej spoločnosti, budú schopní urobiť pracovné návrhy, ktoré bude možné uplatniť v občianskej spoločnosti. Dúfajú tiež v to, že vytváraním vzťahov medzi týmito učenými a zapálenými ľuďmi pomôžu zmeniť svet vďaka jednej civilizovanej konverzácii za druhou.
Táto konverzácia sa odohrala v Benátkach, ktoré boli kedysi národom, kde spoločnosť a náboženstvo boli veľmi prepojené. Dnes majú ľudia Benátky zafixované skôr pre jeho obdobie dekadencie než pre jeho zlatý vek hlbokej nábožnosti. Turisti sú ohromení oblečením a maškarnými kostýmami, do ktorých sa kedysi obliekali Benátčania s cieľom zahaliť svoju identitu a spoločenské postavenie, aby sa tak mohli oddávať rozkošiam bez následkov. Návštevníci nadšene počúvajú príbehy o Giacomovi Casanovovi, ktorý je známy pre svoje patologické sukničkárstvo. Návštevníci radi pozerajú na obrazy bežných dní lenivých Benátok, v ktorých dominuje oblečenie, učitelia tanca a zložité prípravy na neveru. Asi nie je až také prekvapivé to, že svoj domov si tu našlo moderné umenie, ktoré miluje senzácie na úkor podstaty. Čudujeme sa, že sa tú hrnú vyparádené a vyčačkané filmové hviezdy? Voľba Woodyho Allena oženiť sa v Benátkach s Soon Yi, ktorá je adoptovanou dcérou jeho priteľky Mia Farrow a je od neho o 35 rokov mladšia, je symbolom toho, ako veľmi sa toto mesto duchovne vzdialilo od obdobia, keď sa tešilo z nájdenia tela evanjelistu sv. Marka. Avšak, keď sa zapozeráme ďalej, poza trblietavé okná obchodov, ešte stále vidíme stopy po nábožných Benátkach, ktoré boli pohostinné k františkánom a dominikánom, ktoré si veľmi uctievali Božiu Matku a ponúklo praktický duchovný život aj laikom vo forme cechov a bratstiev.
Pri návšteve Scuola di San Rocco, alebo Scuola degli Schiavoni a pri pohľade na inšpiratívne maľby od Tintoretteho, alebo Veronese, človek vidí Benátky ako semenisko krásy a kresťanskej kultúry, ktorá sa šírila do celého sveta prostredníctvom svojich mocných flotíl a schopných diplomatov.
Možno sa Benátky vrátia k svojim koreňom a znova povstanú zo svojej pohodlnej ospalosti. Možno znova objavia svoje starovekú kresťanskú slávu.
P. Rastislav Dluhý, redemptorista
