prof. František Drączkowski

Ponúkma Vám jeden preklad prednášky o kerygme. Stojí za to si to prečítať a uvažovať o tom. Táto prednáška môže spoločenstvám poslúžiť ako výborný materiál na formáciu.

Nech sa páči! Je to trochu dlhé, tak si to rozdeľte na pokračovanie!  

prof. František Drączkowski

Informácia v službe kerygmy

ÚVOD – OTÁZKA TERMINOLÓGIE

Pojem „informácia“ (lat. informatio – správa, údaj; prezentácia, obraz), vzhľadom na svoje veľmi široké použitie v mnohých oblastiach vedy a praktického každodenného života, si vyžaduje hoci len to najkratšie opísanie alebo určenie, v akom význame sa v dnešnom spracovaní bude používať. V hovorovom význame pod pojmom „informácia“
rozumieme: správa, znalosti, oznámenie o niečom, komunikovať niečo komusi.1 Slovo „informácia“ našlo svoje široké uplatnenie v takých oblastiach ako je: psychológia, sociológia, filozofia, genetika, zoológia, matematika, kybernetika a štatistika. 2 Vďaka tejto všestrannosti „informácia“, ako prvotný pojem je v podstate nedefinovateľná. Ba čo viac, doteraz sa nevypracovala jedna, univerzálna teória informácie. Preto „je potrebné používať teórie komplementárne alebo sémanticko-logické, alebo súvisiace s kybernetikou.“ 3

Vzhľadom k povahe a vlastnosti kerygmy, sa musia brať do úvahy zásady vypracované prvou z vyššie vymenovaných teórií. Nie je ťažké si všimnúť, že „informácia“ z tohto hľadiska úzko súvisí s poznaním a komunikovaním – a to chceme – tiež s jazykom.
Sémanticko-logické teórie sa zaoberajú prenosom informácií a metódami hodnotenia  jej hodnoty, ohľadom na skutočnosť. Nositeľmi informácií sú špecifické znaky (materiálne veci, udalosti, výpovede), ktoré sú tiež nazývané aj signály. Sú tým viac informujúce, čím majú väčšiu pravdepodobnosť. „Odlišujú sa tieto nasledujúce aspekty informácie: syntaktický, ktorý zahrňuje spojenia medzi samotnými znakmi, sémantický (obsahový), ktorý zahŕňa informácie týkajúce sa skutočnosti, o ktorej informuje a pragmatický, so zreteľom na
príjemcu, ktorý tieto informácie používa.“4 V tejto práci sa používa termín „informácia“, vo
vyššie opísanom zmysle a zvažuje všetky jeho aspekty.
Termín „kerygma“, je spoľštená forma gréckeho podstatného mena „to kérygma“, ktorý znamená ústne podanie, chápané ako činnosť uskutočnenú v určenom čase (oznámenie, nabádanie, ohlasovanie, učenie nejakým verejným poslom),5 alebo tiež obsah správy. V biblických, ako aj patristických prameňoch sa termínom „kerygma“ označuje predovšetkým hlásanie Radostnej zvesti alebo tiež aj jej obsah, čiže učenie Ježiša Krista dané Cirkvi. Podstatou kerygmy je evanjelizácia, ktorá sa vykonáva propagovaním slova a správnym príkladom, v súlade s hlásaným slovom. Z toho dôvodu môžeme hovoriť o dvoch základných druhoch kerygmy ako sú: kerygma činu a kerygma slova. Nositeľom Radostnej zvesti je slovo, ktoré môže byť povedané alebo napísané. Preto kerygma slova môže byť vyjadrené v dvoch formách, to jest ako ústna kerygma a písomná kerygma.6 V teologickej literatúre sa termín „kerygma“ obvykle nazýva počiatočné hlásanie evanjelia a7 aj ako široko chápané ohlasovanie slúžiace evanjelizácii. V dnešnom spracovaní termín „kerygma“ používame predovšetkým v druhom z dvoch vyššie uvedených významov. Teória informácií, vyjadrená v sémanticko-logických kategóriách, stanovuje pravidlá pre údaje s ohľadom na jej obsah, formu a cieľ. Pokiaľ ide o obsah – skúma správnosť podstaty informácie a určuje stupeň jej dôveryhodnosti. Pokiaľ ide o formu – vyzýva k výberu najmä slovných zásob a fráz a formuluje pravidlá pre ich vzájomné prepojenie. Pokiaľ ide o cieľ – skúma správnosť jej príjmu a zamýšľaného efektu. Kerygma vo svojom základnom jadre obsahuje informácie, hoci hodnosťou a cieľom ju nesmierne prevyšuje. Zásady vypracované vedou o informácii, môžu plniť pomocnú funkciu pri určovaní pravidiel týkajúceho sa kerygmatického odovzdávania. Túto službu budeme rozoberať v troch vyššie uvedených aspektoch, s osobitným dôrazom na vystupujúce nepravidelnosti (na ich nedostatky).

I. OBSAH KERYGMATICKÉHO POSOLSTVA

Hlavným a podstatným predmetom kerygmy je Ježiš Kristus a jeho evanjelium.8
V širšom a plnšom význame, predmetom ohlasovania je celé zjavené učenie, ktoré je
obsiahnuté vo Svätom písme, Tradícii, vysvetľovanom Učiteľským úradom Cirkvi.9 Druhý
vatikánsky koncil zdôrazňuje zásadu celistvosti Božieho zjavenia: „Lebo "najvyššie pravidlo
viery" pochádza z jednoty, ktorú Duch Svätý ustálil medzi Svätým písmom a posvätným
podaním, medzi Svätým písmom a učiteľským úradom Cirkvi v takej vzájomnosti, že tieto tri
skutočnosti nemôžu existovať nezávisle.“10

1. Selektivizmus – selektivita

V dnešnom ohlasovaní sa často pozoruje tendencia pre selektívny prístup k pokladu
zjaveného slova, zvereného Cirkvi. V praxi to vedie k silnému preferovaniu biblických textov,
alebo výhradnému zameraniu sa na výpovediach svedkov Tradície, či absolútnej prednosti
vyhláseniam Učiteľského úradu Cirkvi. Táto selektivita sa týka nielen zdrojovej základne
Zjaveného slova, ale sa tiež prejavuje na jednostrannom a výlučnom koncentrovaní sa na
niektorých pravdách viery, pri výslovnom alebo nepriamom podceňovaní, ignorovaní alebo
negovaní (najčastejšie nevedome) iných pravidiel a princípov doktríny viery. Tak ľahko sa
zabúda, že slovo „heréza“ je odvodené od gréckeho podstatného mena „haíresis“, čo znamená
výber. Ten výber, ak je spojený s ignorovaním celého zdrojového a doktrinálneho kontextu
učenia viery, môže viesť k zúženiu, ktoré sa v ďalšej fáze stáva zdrojom deformácie a chyby,
najčastejšie neúmyselnej.

Poskytnutie výlučnej a absolútnej hodnoty biblickým textom a uznaním ich za
jedinú bázu a základ učenia a ohlasovania, vedie k chybnej tendencii, ktorú Ján Pavol
II. opisuje ako „biblicizmus“. Vo svojej encyklike Fides et Ratio, predstavuje jej pôvod
a podstatu nasledovne: „Nechýbajú ani nebezpečné návraty fideizmu, ktorý neuznáva
dôležitosť rozumového poznávania a filozofickej debaty pre chápanie viery, ba ani pre samu
možnosť veriť v Boha. Jedným z dnes rozšírených výrazov tohto fideistického zamerania
je "biblicizmus", ktorý sa snaží urobiť z čítania Svätého písma alebo z jeho výkladu jediné
východisko pravdivosti. Tak sa stáva, že sa slovo Božie stotožňuje len so Svätým písmom, a
tak sa podkopáva náuka Cirkvi, ktorú Druhý vatikánsky ekumenický koncil výslovne potvrdil.
Konštitúcia Dei Verbum pripomenula, že Božie slovo je prítomné tak v posvätných textoch,
ako aj v posvätnej tradícii, a dôrazne uvádza: "Sväté podanie a Sväté písmo tvoria jediný
posvätný poklad Božieho slova, ktorý je zverený Cirkvi. Všetok svätý ľud spolu so svojimi
pastiermi, tým, že sa ho pridŕža, zotrváva v učení apoštolov." Sväté písmo preto nie je jedinou
oporou pre Cirkev. Lebo "najvyššie pravidlo viery" pochádza z jednoty, ktorú Duch Svätý
ustálil medzi Svätým písmom a posvätným podaním, medzi Svätým písmom a učiteľským
úradom Cirkvi v takej vzájomnosti, že tieto tri skutočnosti nemôžu existovať nezávisle.“
Na pozadí tejto odchýlky sa oplatí venovať pozornosť u niektorých hlásateľov kerygmy
pomerne často stretávanú tendenciu preferovania textov buď Starého, alebo Nového zákona,
alebo obmedzenie sa na vybrané knihy Svätého písma. Tento trend, v kombinácii so
selektívnym spracovaním biblických textov vedie k zjednodušeniu záveru a nejednoznačným
frázam.

3. Ignorovanie a podceňovanie Tradície

Pôvod tejto úchylky treba hľadať tak v „biblicizme“, ktorý výlučným preferovaním
textov Svätého písme, nepriamo podceňuje hodnotu Tradície, ako aj v nedostatku primeranej
teologickej formácie, ktorou by sa mali legitimovať šíritelia kerygmy. Jedinečná a zvláštna
hodnosť svedkov Tradície patrí Cirkevným otcom. Ján Pavol II. pri prijímaní ich jedinej
a nezastupiteľnej úlohe pri budovaní Cirkvi, poukazuje na nutnosť opierať ohlasovanie
všetkých čias, na základe učenia Cirkevných otcov. Nasledujúci postulát formuluje jasne
a rozhodne slovami: „Tak oni boli a zostanú navždy Otcami, sami totiž sú akoby stálou
konštrukciou Cirkvi a počas všetkých stáročí plnia pre Cirkev vernú službu. Odtiaľ každé
nasledovné hlásanie evanjelia a učenie, ak chce byť autentické, musí byť v súlade s ich
učením. Každá charizma a každý úrad musí čerpať zo živého zdroja ich otcovstva, každý
nový kameň pridaný do svätej budovy, ktorá stále rastie a šíri sa, sa musí byť obsiahnutý
v rámci základov položených nimi a s tými základmi byť spojený. Cirkev vedená touto
istotou, sa neúnavne vracia k ich spisom, plným múdrosti a vždy čerstvých a stále ich
privádza na pamäť.“11
Celková odchýlka od princípu integrity celistvosti žriedla zjavenia, vedie k zúženiu
a zmenšeniu správnosti faktických informácii v oblasti učenia viery. V praxi ohlasovanie
Božieho slova sa často obmedzuje na jednostranné zobrazovanie len istých prvkov daného
učenia, pri tichom vynechávaní iných, alebo sa berú len čisto deklaratívne.

4. Deformácia Božieho obrazu

Dosť často v ohlasovaní zjaveného slova je Boh predstavovaný len v legalistických
kategóriách. Zobrazuje sa obraz Pána a Vládcu, ktorý prikazuje a zakazuje, ktorý sa hnevá
a trestá. Boh sa javí ako ten, ktorý skrze svoje prikázania obmedzuje našu slobodu. Porušenie
Božieho zákona je hriech, ktorý uráža Boha. Málo sa hovorí o tom, že Boh vyžaduje, lebo
miluje. Veľmi často sa táto pravda vynecháva. Málo sa prijíma, že Božie prikázania sú krásne
a múdre, že Boží zákon má za cieľ dobro a šťastie človeka.
Málo sa dnes hovorí o tom, že Boh je najvyššou pravdou a múdrosťou, že všetky jeho
nariadenia sú správne a spravodlivé. Nedostatočne sa prijíma pravda o tom, že dnešný človek,
búrením sa proti múdrym Božím nariadeniam, sa búri proti opravdivej múdrosti. Nie dosť sa
v kerygmatickom ohlasovaní prijíma to, že Boh je plnosť všetkej spravodlivosti, že ja samou
spravodlivosťou, že plný spravodlivosti dáva Boží zákon.
Príliš často sa Boh predstavuje ako ten, ktorý vyžaduje obety a posvätenia, ktorý
potrebuje naše utrpenie a preto nás tak akosi „odcudzuje“ na utrpenie. Niekedy sa prehnane
zobrazuje falošný obraz Boha, ktorý chce brať, stále niečo od nás vyžaduje. My sa dnes tých,
ktorí chcú brať bojíme. Vyhýbame sa tým, ktorí sú iba príjemcami. Boh nie je príjemca,
Boh je darca. Nemusíme teda od neho utekať, ani sa ho báť. Boh je veľkorysý a štedrý. Boh
chce dávať v prebytku, mieru natrasenú, vrchovatú (porov. Lk 6,38). Božie bohatstvo je
nevyčerpateľné. Netreba mať strach, žeby sa niekedy vyčerpalo. Každý, kto sa priblíži k Bohu
a otvorí sa na jeho dary, bude obdarovaný v takom stupni, v akom bude schopný prijať jeho
dary. Boh hľadá odberateľov, chce dávať, chce sa poskytovať.
Málo sa o tom všetkom hovorí. Obraz dobrého Boha, v ktorom je plnosť všetkej lásky,
múdrosti, spravodlivosti, krásy a všetkej moci – obraz štedrého Darcu, ako často prevláda
nad ním predstava Pána a Vládcu, ktorý zakazuje alebo obmedzuje, ktorý vyžaduje obety,
oddanosť a absolútne sa podrobenie.
V našom ohlasovaní existujú značné rozdiely medzi zobrazovaním jednotlivých právd
o Bohu. Niektoré z nich berieme čisto deklaratívne. Celkovo predstavujeme obraz Boha,
ktorý viac desí než priťahuje, Boha Starého zákona. Svojou jednostrannosťou, je taký obraz
skreslený. Nedostatok plnej informácie je dezinformácia! Dotýka sa toho, čo je najdôležitejšie
a najkrajšie, toho, čo určuje základ a stred celej skutočnosti. Preto snáď možno za správne
považovať tvrdenie, že najväčšou dezinformáciou, akej sa môžeme dopustiť, je falošný obraz
Boha.

5. Antropomorfický kryptoarianizmus

Pokiaľ ide o obraz Ježiša Krista, nie je to lepšie ani v kerygmatickom ohlasovaní.
Pri odovzdávaní prvotnej Cirkvi, sa od začiatku zdôrazňovala pravda o jeho božstve
a človečenstve. „Ježiš Kristus je pravý Boh a pravý človek“ (KKC 464). Ako pravý človek má
celú a dokonalú ľudskú prirodzenosť:
- pravé telo (nielen zdanlivé, ako hlásali doketisti);
- rozumnú ľudskú dušu, obdarenú pravým ľudským poznaním;
- ľudskú vôľu;
- ľudskú činnosť.
„Preto keď sa Boží Syn stal človekom, mohol prijať, že sa „vzmáhal… v múdrosti, veku
a v obľube“ (Lk 2,52) a že sa dokonca musel pýtať na to, čo sa v ľudských podmienkach treba

naučiť zo skúsenosti“ (KKC 472).
Ako pravý Boh, má Ježiš Kristus úplnú a dokonalú božskú prirodzenosť. Z toho dôvodu
je:
- pravý Boh, jednej podstaty s Otcom a Duchom Svätým;
- pravý Boží Syn (nielen adoptovaný), splodený z Otca pred všetkými vekmi.
Ako Boh má všetko, čo patrí k podstate Boha: je plnosť Bytia, Myslenia, Pravdy, Vôle,
Múdrosti, Svätosti, Lásky a Krásy.12
Pravda o Vtelení je prijímaná v našom ohlasovaní hlavne z historického pohľadu.
V kerygme Cirkvi je slabo zobrazená pravda o odvekej existencii Syna, ktorý s Otcom
a Duchom Svätým je jeden Boh. „Pre túto jednotu je Otec celý v Synovi a celý v Duchu
Svätom; Syn je celý v Otcovi a celý v Duchu Svätom; Duch Svätý je celý v Otcovi a celý v
Synovi“ (KKC 255). Slovo sa stalo telom. O Slove – Logose, Synovi Otca vyhlasujeme, že je
to: „Boh z Boha, Svetlo zo Svetla, pravý Boh z Boha pravého, splodený, nie stvorený, jednej
podstaty s Otcom...“13
Učenie viery nás učí, že v nepochopiteľnom zázraku svojej moci sa Boh stal jedným
z nás. Pán a vševládca kozmu – Pantokrator, prijal podobu malého dieťaťa. Boh sa stal
človekom. Večné Slovo, jednorodený Syn, prišiel na zem a prijal telo z Panny Márie. Ježiš
Kristus, pravý Boh, sa stal jedným z nás. „Ježiš Kristus je pravý Boh a pravý človek v jednote
svojej božskej osoby“ (KKC 480). Kristus počas svojho pozemského pôsobenia, veľakrát
učil, že Boh je Otec. K Bohu ako k „Otcovi“, odporučil obracať sa v modlitbe „Otče, náš“
(Mt 6,9; Lk 11,2). Pojem Boha ako „Otca“ je jedným z mnohých pojmov, ktorými sa naňho
obraciame. V praktickom každodennom živote pojem „Otec“ je tak všeobecne používaný, že
môžeme hovoriť o jeho dominantnom postavení v našom náboženskom živote. V mysliach
veriacich ľudí, obraz „Boha-Otca“ bol prioritne zakódovaný. Postava „Otca“, nesmierne
zaťažuje predstavu pozemského otca, človeka – muža. Podobne osoba Krista, ktorého
pozemská história od narodenia po smrť a zmŕtvychvstanie, sa vo všeobecnosti spomína pri
katechéze a ohlasovaní, sa v prvom rade ukazuje v kategóriách jeho ľudskej prirodzenosti.
Pravda o Kristovom božstve je vyhlásená, ale v mysliach mnohých veriacich, zostáva
v pozadí. Kristus pokorný, trpiaci, nesúci kríž, úplne podrobený Otcovej vôli, je neustále
stavaný za vzor k nasledovaniu.
Možno sa opýtať, či takéto jednostranné zdôrazňovanie pravdy o Kristovom
človečenstve, nevedie k zastretiu a rozmazaniu plnej pravdy o jeho božstve? Či táto
jednostrannosť, nevedie k akémusi „kryptoarianizmu“, zakorenému vo vedomí a podvedomí
veľmi mnohých veriacich? Neumenšuje sa tým obraz Boha-Človeka, obraz Božieho
Syna, jednej podstaty s Otcom a Duchom Svätým, jediného Boha, ktorý od vekov pôsobil
v histórii ako božský Logos? Či a nakoľko v našom vedomí je dnešné zobrazenie Krista,
Pána a Vládcu všesveta, celého kozmu, Boha všemohúceho, vševidiaceho, vládnuceho
nebesiam, Pána všetkých bytostí, viditeľných a neviditeľných? Neznižujeme činnosť Krista
do nášho mikrokozmu? Je potrebné sa pýtať, či jednostranné zobrazovanie obrazu Boha
ako „Otca“ a jednostranné propagovanie ikony Krista-Človeka, nezmenšuje a nezužuje víziu
všemohúceho Boha, vládcu vesmíru, v mysliach mnohých veriacich? Katechizmus katolíckej
cirkvi, pozorujúc nebezpečenstvo deformácie obrazu Boha, vyzýva k zodpovednému
konaniu: „Boh presahuje každé stvorenie. (212, 300) Preto neprestajne musíme očisťovať
našu ľudskú reč od toho, čo je v nej obmedzené, obrazné a nedokonalé, aby sme Boha, ktorý
je „nevýslovný, nepochopiteľný, neviditeľný a neobsiahnuteľný“, nezamieňali s našimi
ľudskými predstavami. (370) Naše ľudské slová sú vždy neprimerané tajomstvu Boha.“ (KKC
42)

Neúplný a preto skreslený obraz Boha a obraz Boha-Človeka, Ježiša Krista, sa negatívne
odráža na akosť morálnych kategórií, ktoré sa veľmi často vracajú v kerygme. Predovšetkým
sa to týka učenia o dobre a zle, o čnosti a hriechu. Dosť často sa zdôrazňuje jediná pravda
o hriechu, ktorý je prekročením Božieho zákona. Málo sa vracia k učeniu Cirkevných otcov,
kde hriech bol uvažovaný v kategóriách trojakého nešťastia: smrti, choroby a otroctva.14
Hriech je smrť, pretože nás odvádza od Boha, od spoločenstva života s ním – od Boha,
v ktorom je jediný skutočný život. Odchod od Boha, je odchodom od života, je vyjdenie
v ústrety smrti. Hriech je smrť. Vyberaním zla, upadáme do otroctva zlého ducha. Hriech
privádza na človeka zotročenie. Človek zapletený do vášní, holdujúci túžbam, sa stane
otrokom svojich rozmarov. Skrze zlo človek stále viac podlieha našeptávaniam zlého a tým
spôsobom, sa stane otrokom satana. Všetci tí, ktorí sa poddajú otroctvu zla, satan trápi, bije
bičom. Symbolom otroctva hriechu je egyptské otroctvo, v ktorom faraón napádal a utláčal
slobodný izraelský národ. Hriech je choroba. Kristus povedal, že neprišiel k tým, ktorí sú
zdraví, ale k tým, ktorí sú chorí. Na stranách evanjelia je považovaný za božského Lekára,
ktorý prebýva s hriešnikmi a mýtnikmi preto, aby ich vyviedol z choroby hriechu. Stav zla je
niečo neprirodzené, podobne ako choroba.
Tie pravdy o hriechu, ktorý je chorobou, smrťou a otroctvom, sú málo zdôrazňované
v kerygme. Vyzdvihnutý je legalistický aspekt. Hriech je niečo zakázané. Málo sa vysvetľuje,
prečo je zakázaný. Málo sa kladie dôraz na to, že Boh chce naše dobro, lebo nás miluje, preto
nám tiež príkazmi ukazuje cestu dobra, ktorá je jedinou cestou šťastia. V kerygme Cirkvi sa
málo pozornosti venuje vyrovnaniu chybného chápania podstaty hriechu. Má to negatívny
vplyv, na pochopenie podstaty svätosti. V presvedčení mnohých ľudí je hriech niečo
príjemné, ak nie priam dobré, ale je zakázané Božím zákonom. Existuje predsa v bežnej reči
opis „ale si si nahrešil“ vo význame „uži si život“, „uži si príjemnosti“. Spoveď pri takomto
postoji je vyznaním hriechov, ktorých sa spovedajúci zrieka len perami, zatiaľ čo v srdci je
k nim naďalej pripútaný. Mnohí „milujú hriech“ a z námahou sa nútia k ľútosti za spáchané
hriechy, ktoré tak naozaj nepopierajú, keďže nevidia v nich zlo, ktoré škodí im samým.
Hriech je často považovaný iba v zakázaných veciach. Ľahko získané rozhrešenie, je iba
zrušením dlžobného úpisu, ktoré vynahradí „odmodlenie“ niekoľkých „zdravaskov“ alebo
iných modlitieb. Možnosť vzniku „nových dlhov“ ostáva otvorená; dlhov, ktoré ľahko
odstraňuje ďalšia spoveď. Tým sa vytvára začarovaný kruh, z ktorého sa často nevyjde až do
konca života. Celkovo takýto človek ostane stále na etape obrátenia, ktoré sa nikdy plne
nedosiahne. Pre tento druh kresťanov sa v podstate svätosť uvádza do života bez hriechu.
Pretože zrieknutie sa hriechu podľa ich názoru sa rovná zrieknutiu „mnohých príjemných
vecí“, ideál svätosti nielenže nepriťahuje a nefascinuje, ale priam odpudzuje a desí. V tomto
stanovisku sa utvrdzujú, keď počujú, že človek, ktorí sa snaží o dokonalú lásku má
praktizovať askézu, sebazaprenie, má sa cvičiť v zdržanlivosti a v každodennom dvíhaní
svojho kríža podľa Kristovho príkladu.
V presvedčení takýchto ľudí svätý človek, je v podstate nešťastný, utrápený, zriekajúci
sa všetkých radosti a potešení života. Nič nemôže byť ďalej od pravdy a falošné, než takýto
obraz svätosti. Je to jedno z veľkých nedorozumení, ktoré spôsobuje, že v praktickom
kresťanskom živote funguje asekurantský minimalizmus.15 Celá pozornosť je zameraná
na tom, aby sa nespáchal smrteľný hriech, a ak bol spáchaný rýchlo získať odpustenie
v spovedi, bez úmyslu úprimného obrátenia. Mnohí kresťania chcú iba jedno, aby neodpadli
od spoločenstva Božieho života. Plnenie náboženských praktík – medzi ktoré patrí denná
modlitba, „vypočutie“ nedeľnej sv. omše, dodržiavanie zdržiavania sa mäsitých pokrmov
počas piatkov – sa berie ako „povinnosť“, často príkaz tvrdého nevoľníctva. Kresťanstvo
v takomto vydaní, sa stáva fasádou, dodatkom, ktorý nemá podstatný vplyv na životný
štýl. V dôsledku toho, taký človek vyznáva vieru v Boha len perami, v svojom srdci však
pestuje modloslužobníctvo, uctievanie si idolov, t. j. hodnoty tohto sveta. Legalistické
videnie problému zla je nielen nedostatkom správnej informácie, ale v podstate obsahuje
dezinformáciu. V tomto chápaní Dobrá – Radostná zvesť, ktorou je evanjelium, stráca svoju
atraktívnosť.

II. FORMA ODOVZDANIA KERYGMY

1. Rozlišovanie formy odovzdania

Okrem vecnej správnosti má dosť podstatný vplyv na spásonosnú účinnosť kerygmy
ústne podanie, a tiež spôsob akým bola pochopená a vypovedaná. Tieto formálne prvky nie
sú bez významu, ba čo viac, môže sa ukázať, že od nich v značnej miere záleží uskutočnenie
cieľa kerygmy. Nie je od veci pripomenúť si, že cieľom kerygmatického odovzdania nie je
len poučenie, ale tiež aj presvedčenie a usmernenie na správnu činnosť. Odtiaľ možno hovoriť
o troch etapách prijatia kerygmy, ktoré spoločne vplývajú na jeho plnú skutočnosť a plodnosť.
Prvým, bezprostredným cieľom odovzdania Božej pravdy, je poučenie, zložené
v značnej časti z informácií o faktoch a udalostiach. Ďalšia fáza sa týka vnútornej asimilácie
poznanej pravdy, ktorá rodí presvedčenie a záujem. Takto poznaná a prijatá pravda vedie
k emocionálnej angažovanosti, ktorá má podstatný vplyv na postupovanie, čiže na začlenenie
do života poznaného a prijatého učenia. Tieto etapy, smerujúce k plnému prijatiu pravdy, boli
už dobre známe v staroveku. Na ich základe sa opísal cieľ ohlasovania. Ústne odovzdanie
má byť šikovne formulované tak, aby podávaná pravda poučovala, páčila sa a hlboko sa
dotkla.: ut veritas doceat, placeat et moveat. Sv. Augustín výrazne nadväzuje na tento princíp,
nasmerujúc svoj postulát k hlásateľovi kerygmy, slovami: „Kto sa usiluje presvedčiť sa o tom,
čo je dobré, nebude opovrhovať žiadnym z troch prvkov, a síce aby poučoval, potešoval
a oduševňoval (ut scilicet doceat, ut delectet, ut flectat)“.16
Na základe týchto princípov, sa sformulovalo učenie o troch spôsoboch hovorenia.
Biskup z Hippony to vyjadruje v slovách: „Byť výrečným, znamená vedieť hovoriť tak,
aby sa učilo o drobných veciach jednoduchým spôsobom (submisse), a aby potešoval
vysvetľovaním priemerných vecí stredným spôsobom (temperate), a aby oduševňoval
prednášaním veľkých vecí vznešeným spôsobom (granditer).“17 Ideálom bolo šikovné
spojenie troch vyššie spomenutých spôsobov v jednom kerygmatickom odovzdaní.
Pri jej aplikovaní na dnešnú skutočnosť, nie je ťažko si všimnúť, že najčastejšie
stretávame heroldov18 hovoreného slova, ktorí si privlastnili len jeden z troch vymenovaných
spôsobov. To by sa malo považovať za nedoplnenie formy. Prijatie kerygmy je plnšie, keď
herold šikovne kombinuje jednoduchý spôsob so stredným a vznešeným, keď dokáže hovoriť
submisse, temperate a granditer.

2. Služobná funkcia slovnej formy, voči odovzdaniu pravdy

Odovzdanie kerygmy má byť zrozumiteľné a komunikatívne a prispôsobené mentalite
príjemcov.

a) Zrozumiteľnosť odovzdania záleží od výberu slov, ktorých význam, čiže sémantická
hodnota je vo všeobecnosti známa. Používanie veľaznačných, hmlistých a nepresných
termínov oslabuje informatívnu hodnotu kerygmy. Podobný efekt prináša prehnané zavedenie
neologizmov, či cudzích výrazov. Relatívnu hodnotu majú frázy. Známe latinské príslovie
hovorí: „Fraus latet in generalibus“ – klamstvo sa ukrýva vo frázach.
Postulát zrozumiteľného hovorenia, neznamená jazykovú chudobu. Slovník obmedzený
na niekoľko desiatok termínov a pojmov, ktoré sú mnohokrát opakované pri jednom
vystúpení, činí prijímanie odovzdávaného posolstva únavným a málo zaujímavým. Biblické
a patristické kerygmatické texty sú vzorom rozmanitosti formy a jazykového bohatstva.
Jednoduchý príklad, aký sa vynára, je použitie mena Boh a Ježiš Kristus, bez použitia
rovnocenných foriem, ktoré podáva samotná Biblia. Stačí poukázať na také kristologické
tituly, ako Svetlo, Cesta, Pravda, Život, Opravdivá Múdrosť. Sv. Augustín vo svojom
komentári k Žalmom, vyjadrenom vo forme kerygmy, nachádza pre opísanie osoby Ježiša
721 „titulov – mien“, z ktorých viac ako polovica (dôkladne 442), sú hapax legomena.19

b) Komunikatívnosť odovzdania kerygmy je jasnosť myslenia, transparentnosť, stručnosť
a logika, vystupujúca v spojení jednotlivých zložiek reči a celých viet. Nedostatok týchto
vlastností, degraduje informatívnu hodnotu celého odovzdania. Tento problém sa vyskytoval
už za apoštolských čias. Sv. Pavol vystríha Timoteja: „Svetáckym prázdnym rečiam sa
vyhýbaj“ (2 Tim 2,16). Termín kenofónia, používaný Apoštolom – znamená prázdne, plané
reči. Takéto hovorenie blokuje odovzdanie pravdy, robiac ho neužitočným. Cieľom kerygmy,
podľa Klementa Alexandrijského je „plodenie pravdy“. Z toho dôvodu tých, ktorí nechcú
alebo nedokážu účinne odovzdávať pravdu, nazýva eunuchmi. Podľa neho „pomenovanie
eunuch (eunuchos) patrí nie tomu, kto bol násilím zbavený svojich orgánov plodenia, ani tiež
neženatému, ale tomu, kto nie je schopný plodiť pravdu.“20
Sv. Augustín vystríha heroldov pred nasledovaním nejasnosti odovzdania niektorých
biblických autorov. Usudzuje, že hlásatelia Božieho slova „majú povinnosť vo všetkých
svojich prejavoch, sa predovšetkým starať o to, aby podľa miery možnosti boli zrozumiteľní“.
Zaväzuje „perspicuitas dicendi“.21 Perspicuitas znamená: transparentnosť, prehľadnosť,
jasnosť, zreteľnosť, samozrejmosť, zrozumiteľnosť.22
Komunikatívnosť nevylučuje používanie foriem vypracovaných umením reči, práve
naopak, ich zavedenie môže zvýšiť hodnotu celého odovzdania. Podľa sv. Augustína, vzorom
v tejto oblasti je sv. Pavol, ktorého kerygmu sa oplatí nasledovať.23 Zručné použitie princípov
rétoriky môže pozdvihnúť komunikatívnosť kerygmy. Gregor Naziánsky pri vyjasňovaní
pravdy o dvoch prirodzenostiach Krista, majstrovsky používa antitézu: „Buďme ako Kristus,
keď on sa stal podobný nám, staňme sa skrze neho bohmi, pretože on sa skrze nás stal
človekom. Prijal na seba to čo je horšie, aby nám dal to čo je lepšie. Stal sa žobrákom, aby
sme sa jeho žobráctvom obohatili. Prijal podobu otroka, aby sme dostali slobodu. Zostúpil
dole, aby sme boli vyvýšení. Bol pokúšaný, aby sme zvíťazili. Bol znevážený, aby sme boli
oslávení. Zomrel, aby nás smrťou zachránil.“24

c) Prispôsobenie odovzdania mentalite príjemcov

Aby odovzdávanie kerygmy bolo plne účinné a plodné, je treba mať na pamäti
schopnosti – a to tak intelektuálne, ako aj morálne – príjemcov, to znamená, že musí byť
prispôsobené k možnosti prijímajúcich adresátov. Je to princíp akomodácie, ktorý bol prijatý
ako predpoklad v kerygme sv. Pavla, odporúčaný Cirkevnými otcami a oficiálne schválený
Druhým vatikánskym koncilom: „Sama Cirkev sa totiž hneď od počiatku svojich dejín
naučila vyjadrovať Kristovu blahozvesť v pojmoch a jazykoch rozličných národov a okrem
toho sa ju usilovala objasniť múdrosťou filozofov, a to s cieľom primerane prispôsobiť
evanjelium chápavosti všetkých a požiadavkám múdrych. Takáto prispôsobivosť v hlásaní
zjaveného slova musí zostať zákonom každého šírenia evanjelia.“25
Vo svetle tohto vyhlásenia musí byť kerygma „prispôsobeným ohlasovaním –
accommodata predicatio“. Tento princíp, postulovaný koncilovými otcami, sa musí
stať zákonom „každej evanjelizácie – lex omnis evangelizationis“. Jeho dodržiavanie je
nevyhnutné, ak chceme dosiahnuť plnú informatívnosť kerygmy. Je totiž zrejmé, že len vtedy
sa môžeme spoľahnúť na záujem poslucháčov, keď začneme svoje ohlasovanie od vecí,
ktoré sú im dobre známe a blízke. Klement Alexandrijský využíva princíp akomodácie, plne
vedomý si jej potreby a účinnosti. Svoje argumenty predstavuje nasledovne: „Podobne ako
tí, ktorí sa chcú prihovoriť k ľudu to často robia prostredníctvom posla, aby sa obsah prejavu
viac počul, tak isto aj tu – predsa budem sa obracať k ľudu – pred samotnou prednáškou treba
využiť myšlienky a slová, ktoré sú mu blízke a prihovárajú sa k nemu na každom kroku,
vďaka čomu sa poslucháči stanú naklonení.“26

III. POŽIADAVKY KLADENÉ HLÁSATEĽOM KERYGMY

Vzhľadom na rozsah tejto štúdie, nemožno všetky požiadavky, ktoré sú kladené
hlásateľom slova predstaviť. Najčastejšie za prioritné sa berú postuláty týkajúce sa primeranej
formácie budúcich kandidátov na kňazstvo,27 nepripájajúc väčšiu dôležitosť iným skutočne
ovplyvňujúcim účinnosť kerygmatickej služby. Medzi tieto posledné patria: svedectvo života
v súlade s hlásaným slovom, duch apoštolskej angažovanosti a služobný postoj.

„Prvá forma evanjelizácie je osobné svedectvo“ – hovorí Ján Pavol II. v Encyklike
Redemptoris missio (42). „Človek našej prítomnosti verí viac svedkom než učiteľom, viac
skúsenosti než náuke,69 viac životu a skutkom než teóriám.“28 Gregor Naziánsky konštatuje,
že Kristus odporúčaním apoštolom, aby hlásali evanjelium zdôrazňuje potrebu správneho
postupu, ktorý má sprevádzať službu slova: „Stojí to za to (pripomínať odporúčania), aké
dáva Ježiš učeníkom, ktorých posiela hlásať evanjelium (Mt 10,9; Lk 9,3)? Poviem to
v krátkosti – aby sa nešlo do detailov – že majú preukázať čnosť, jednať nezištne a múdro,
slovom byť oduševnenými ľuďmi, aby sa evanjelium šírilo nemenej príkladom vlastného
života ako učením.“29 Vo vyššie uvedenej výpovedi bola docenená úloha svedectva života,
tak ako dôležitého prvku sprevádzajúceho evanjelizáciu, ako aj podmienku pre jej účinnosť.
Služba slova môže byť úplne zničená, ak počínanie hlásateľa kerygmy je v jasnom rozpore
s hlásaným učením a morálnymi zásadami.

2. Duch apoštolskej angažovanosti

Svedectvo života, čiže správanie v súlade s evanjeliom ovplyvňuje celú osobnosť
hlásateľa kerygmy, zapája ho srdcom a mysľou do plnenia služby. Plné a dôkladné poznanie
Božej pravdy vzbudzuje úžas a túžbu po je propagovaní. Gregor Naziánsky mal to na zreteli,
keď formuluje kritériá zrelosti, ktoré rozhodujú o kandidátovi na službu slova. Podľa neho
by nemal kandidovať na kňazské poslanie hlásania slova ten, kto „nepociťoval vrúcnosť
v srdci, keď sa mu odhaľovalo tajomstvo Svätého písma, kto si ich ešte v sebe trikrát v srdci
neodpísal, aby mal Kristovho ducha“.30
Táto apoštolská angažovanosť sa týka celej citovo-emocionálnej sféry. Ján Pavol II.
pri charakterizovaní vzájomnej úlohy, ktorá dopĺňa kerygmu a katechézu, píše: „Takto,
vďaka katechéze, evanjeliová kerygma - prvé ohlasovanie, plné vrúcnosti, ktoré jedného
dňa otriaslo človekom a priviedlo ho k rozhodnutiu oddať sa Ježišovi Kristovi cez vieru
- sa postupne prehlbuje, rozvíja v implicitných dôsledkoch, dopĺňa sa rozhovorom, ktorý
apeluje aj na rozum a zameriava sa na kresťanskú prax v Cirkvi a vo svete. Všetko toto nie
je menej evanjeliové ako kerygma, nech hovoria čokoľvek tí, podľa ktorých by katechéza
nevyhnutne dospela k racionalizovaniu, skostnateniu a konečne k vyhláseniu všetkého toho,
čo je živé, spontánne a vibrujúce v kerygme. Pravdy, ktoré sa prehlbujú v katechéze, sú tie
isté, ktoré sa dotkli srdca človeka, keď ich počúval po prvýkrát.“31 Vo vyššie uvedenom
vyhlásení boli opísané charakteristiky kerygmy, spojené z citovou sférou. Kerygma je „plná
vrúcnosti“, je „je živé, spontánne a vibrujúce“. Kerygma sa iba vtedy ukazuje svoju plnú, keď
je spojená s evanjeliovým nadšením a nasadením, keď zapálená viera preniká celú bytosť,
osobnosť hlásateľa. Kto dokáže odovzdať svoj zápal a nadšenie, ten môže počítať so správnou
rezonanciou v dušiach poslucháčov. Kerygma je niečo viac než informácia. Samozrejme si
zachováva všetky jej vlastnosti, ale oveľa viac ju prerastá hodnotou predmetu a silou ducha.

Dôležitým prvkom tohto postoja je pokora. Vo forme trochu radikálnej a prehnanej
predstavujú jej podstatu Otcovia púšte. „Istý starec povedal: «Keď povieš niekomu slovo
o večnom živote, hovor to poslucháčovi s pokáním a slzami. Nehovor ináč, aby sa neukázalo,
že iných chceš zachraňovať neúčinne cudzími slovami». Boh totiž povedal hriešnikovi: Prečo
vymenúvaš moje prikázanie a máš na perách moju zmluvu. Hovor preto: „Som pes. Ba ešte
viac, pes je lepší odo mňa, lebo aj miluje svojho pána aj nepôjde na súd“32
Vedomie poznania a hlásania večnej pravdy napĺňa niekedy jej hlásateľov pocitom
nadradenosti, ktorý sa rodí z vedomia vyvolenia a povolania. Odtiaľ je len už jeden krok
k pýche, ktorá pohŕda inými. Príjemca musí cítiť, že hlásateľ kerygmy je úprimný, a chce jeho
dobro. Neprijateľný v kerygme je tón mentorský, ostrý a rezolútny moralizujúci, poučujúci
drsným spôsobom, s odtieňom nadradenosti. Poučenie má byť zdôvodnené. Dnešný človek
očakáva rozumové dôvody. Viera potrebuje podporu rozumu. Ján Pavol II, venoval tomuto
problému veľa miesta v encyklike Fides et Ratio. Našou úlohou je poskytnúť odôvodnenie.
Voľbu treba ponechať na poslucháča. Kategorické morálne postuláty, formulované rezolútne,
sú často vopred odmietané dokonca aj vtedy, keď sú najlepšie. Zásadným motívom
nakláňajúcim k hlásaniu kerygmy musí byť starosť o spásu jej príjemcov. Kristus hovorí
o svojej činnosti: „Syn človeka prišiel hľadať a zachrániť, čo sa stratilo.“33 Jeho ohlasovanie
bolo plné pokory a starostlivosti o opravdivé dobro poslucháčov a o ich spásu.

Informácia môže a má vystupovať v služobnej funkcii voči kerygme. Všetky požiadavky
postavané informácii, majú byť splnené skrze kerygmu. Týka sa to tak vecnej ako aj formálnej
stránky. Vo svojej najhlbšej podstate kerygma značne prevyšuje informáciu, tak čo sa týka
hodnoty predmetu ako aj veľkosti cieľa. Kerygma nie je mysliteľná bez svedectva života,
bez služobného postoja a bez Kristovho ducha. V Kristovi nachádzame najdokonalejší vzor
Božského Herolda, ktorý sa uponížil pre spásu človeka. V nasledovaní Kristovej misijnej
služby je zhrnuté celé dielo ohlasovania Radostnej zvesti.

Preklad P. Viktor Mišúth a redemptoristi 

Poznámky

A. FALKOWSKI, Informacja, w: Encyklopedia Katolicka (dalej EK), t. VII, kol. 196.
M. LUBAŃSKI, Informacja. Aspekt filozoficzny, w: EK, t. VII, kol. 197.
3 Tiež tam.

Tiež tam, ok. 198.
Słownik grecko - polski, pod. red. Z. ABRAMOWICZÓWNY, Warszawa 1960, t. II s. 659.
6 F. DRĄCZKOWSKI, Kerygmat pisemny w teorii i praktyce Klemensa Aleksandryjskiego, Roczniki
Teologiczno-Kanoniczne 26 (1979) z. 6, s. 21-42.
7 A. SZAFRAŃSKI, F. ZAPŁATA, Ewangelizacja, EK, t. IV, kol. 1436-1440.
8 Dogmatická konštitúcia o Božom zjavení Dei Verbum 10. In: www.kbs.sk.
9 Tiež tam.
10 Ján Pavol II.: Encyklika Fides et Ratio, 55. In. www. kba.sk.

List Apostolski Patres Ecclesiae I, w: Wybór listów Ojca Świętego Jana Pawła II, Kraków 1997, t. II s. 568.

Porov. F. DRĄCZKOWSKI, Nowa wizja teologii. Ujęcie graficzne, Pelplin-Lublin 2000, s. 61-62.
Nicejsko-carihradské vyznanie viery.

ŚW. AUGUSTYN, De doctrina christiana IV 17, 34; przekł. J. Sulowski, Warszawa 1989, s. 221.
Tiež tam.
18 Herold - hlásateľ, oznamovateľ, zvestovateľ:

hapax legomenon, -mena stred. filol. slovo, ktoré sa iba raz vyskytuje
KLEMENS ALEKSANDRYJSKI, Stromateis III 99, 1.
21 ŚW. AUGUSTYN, De doctrina christiana IV 8, 22.
22 Słownik łacińsko - polski, red. M. PLEZIA, Warszawa 1974, t. IV s. 131.
23 De doctrina christiana IV 7,11.
24 Mowa 1,5; w: ŚWIĘTY GRZEGORZ Z NAZJANZU, Mowy wybrane, Warszawa 1967, s. 56.

F. DRĄCZKOWSKI, Miłość syntezą chrześcijaństwa, Lublin 1991, s. 200-201.
asekurant - zastar. kto poisťuje, poisťovateľ.

Pastorálna konštitúcia o Cirkvi v súčasnom svete Gaudium et spes, 44. In: www.kbs.sk.
KLEMENS ALEKSANDRYJSKI, Stromateis I 16, 2; przekł. J. Pliszczyńska, Kobierce, Warszawa 1994, s.
12.
27 Ján Pavol II. Posynodálna Apoštolská Adhortácia Patores dabo vobis. (celé V. kapitola sa dotýka formácii
kandidátov na kňazstvo). In: www.kbs.sk.
28 Ján Pavol II. Encyklika Redemptoris missio, 42. In: www. kbs.sk.
29 Mowa 2, 6; przekł. T. Sinko, w: ŚW. GRZEGORZ Z NAZJANZU, Mowy wybrane, Warszawa 1967, s. 278.

Tamże, 2, 96; s. 285.
Ján Pavol II.: Apoštolská exhortácia o katechéze v našej dobe (Catechesi tradendae). In www.kbs.sk.
32 Druga Księga Starców XXI 26 (570), Kraków 1996, s. 234-235.
33 Lk 19,10.