Z kríža Tvoj hlas volá ma pozýva na kolená, viac ja nemám slov, sa celý strácam v Tvojej láske, čo nežne láme ma

Pohľad na rozžiarenú Eucharistiu dokáže tak jemne a nežne zlomiť každého jedného z nás. Privádza nás k zamysleniu, ku konfrontácii s našimi činmi, hriechmi aj k prežitiu celého dňa alebo celého nášho života. V tichosti pred naším Kráľom sa nám zrazu vybavujú veci, o ktorých by sme inak nerozmýšľali. Je to čas plný milosti a lásky kedy nám Boh vraví: „ Áno si nedokonalý, ale milujem ťa takého aký si a všetky hriechy, ktoré si spravil som ti už dávno odpustil. Tam hore, na kríži, sa vyliala moja krv aj za teba. Nie si žiadnou výnimkou.“

Z kríža Tvoj hlas volá ma

pozýva na kolená, viac ja

nemám slov, sa celý strácam

v Tvojej láske, čo nežne láme ma

Presne takto som kľačala pred Ním včera a hovorila som si, že ja by som Ježiša bránila svojím životom, pomohla by som mu niesť kríž a všetko čo by mal spraviť každý z nás a nespravili to ani apoštoli. Možno sa pýtaš prečo?  Tiež sa to pýtam a jediná odpoveď, ktorú mám, je strach. Strach z autorít, strach o svoj život, strach z toho čo bude. Ak si myslíš, že Ježiš nemal strach tak sa mýliš. Cítil presne to čo dokážeme cítiť my, bol človekom ako my. Keď sa šiel modliť do Getsemanskej záhrady povedal apoštolom aby sa modlili a čo spravili? Zaspali. Ježiš sa cítil smutný, sám a bál sa lebo videl čo sa stane a napriek tomu povedal svojmu Otcovi nech sa stane Tvoja vôľa. Bol poslušný až na smrť. Mal slzy v očiach a bolelo Ho, že Ho všetci opustili.

Judáš Ho zradil a On ho aj tak miloval. Odpustil mu ešte skôr ako ho zradil. Čo robíš ty keď ťa niekto zradí? Bolí ťa to, riešiš to, doslova sa v tom pitveš a aj tak jediná vec, ktorá ti pomôže je odpustenie. Odpustiť tomu kto ťa zradil je to najťažšie a bez lásky sa to nedá. ( nie 7 krát ale 77 krát)

Často rozmýšľam nad tým, že ja by som nezaspala, nenechala by som ho samého a zrazu sa ozvalo : „ Chcem pomôcť Ježišovi niesť kríž, zastať sa Ho ale nebudem mať strach ? Budem mať na to odvahu ? Nebudem pozerať na to čo si myslia ostatní? A zrazu ma to položilo do smútku lebo pravdepodobne by som sa nezastala Ježiša ani ja, pretože viem že mám strach skoro zo všetkého. Možno sa to občas nezdá ale uvedomujem si že bez Ducha som prázdna nádoba. Ježiš vedel že ho zradia, odsúdia, pribijú na kríž a predsa to prijal s láskou. Aká veľká to musela byt láska? Dokážeme tak milovať aj my? Vrátili by sme to niekedy Ježišovi? Boli by sme schopní za neho zomrieť?